Najskôr zmäkčila svet hračiek, potom rýb, áut, robotov - a teraz sa dielňa priekopníckej animácie Pixar ponorila do mysle školáčky, kde pre originálny film V hlave našla nekonečné ihrisko fantázie. Nový film, ktorý je už aj v našich kinách, recenzuje Mirka Spáčilová.
Divák sa striedavo smeje, dojíma i hrozí pri pomyslení, koľko zbytočného haraburdia a temných zákutí nosí vo vlastných sivých bunkách mozgových, z ktorých režiséri Pete Docter a Ronaldo Del Carmen vyčarovali pestrofarebný svet s dokonalým vnútorným poriadkom. "Animák môže byť inteligentný a pritom ústretový," potvrdzuje Docter, nositeľ Oscara za nežne zábavný príbeh Hore, kde sa zblížili dvaja osamelí: starý vdovec s malým skautíkom. A tiež hrdinka snímky V hlave spozná osamelosť. To, že si v Pixare môžu chystať poličku pre ďalšiu sošku, sa zdá teda takmer isté.
Štylizované ľudské emócie sídliace vo veliacom stredisku, ktorým by nepohrdla ani NASA, sa predstavujú od prvého úsmevu i plaču svojej nositeľky: od bábätka cez batoľa k bezstarostnej školáčke, ktorú vykoľají len rodinné sťahovanie z kraja zelene do veľkomesta. Dievča sa snaží byť pozitívna a nevyrába svojim rodičom starosti, lenže v škole nikoho nepozná, cnie sa jej, začne uvažovať o úteku. A jej premenu z veliaceho strediska sledujú aj upravujú až otravne jasavá Radosť, červená Zlosť, fialový Strach, brokolicovo zelená Nechuť a hlavne sklesnutý Smútok v čarovnej podobe okuliarnatej škaredej "Depky".
Film V hlave patrí k výrazovo najdospelejším dielam Pixaru, čo však neznamená, že míňa deti. Navyše im môže dať nenútenú lekciu z počítačového sveta, ktorú usporiadanie mysle pripomína, vrátane programovania snov či triedenie a neuznávanie spomienok zafarbených podľa druhu zážitku. Úsmev násobia prestrihy do dispečingov v hlavách rodičov dievčaťa, kde emócie ako rodenej klebetnice komentujú, prečo si mamička radšej nevzala toho brazílskeho fešáka.
Ako je prostý vonkajší dej, vedúci od dievčatkinho splínu k vzbure, tak jednoducho ho mapuje aj odraz v jej mysli: hrdinkine istoty sa rúcajú ako obrie továrne, kde v troskách labyrintu myslenia hľadajú emócie záchranu v podobe šťastnej spomienky. A práve jednotlivé zastávky putovania mozgom tvoria kľúčové čaro filmu i Pixaru samotného, teda nekonečnú vtipnú predstavivosť. Nájde sa tu oddelenie abstrakcie, kde cestovateľom hrozí premena v duchu abstraktného maliarstva; skládka, na ktorú bagre hrnú zabudnuté detské hračky; slzy v podobe farebných cukríkov aj filmové štúdio na výrobu snov so všetkým, s hercami, maskérmi, narýchlo dopisovanými scenármi. Úplne na konci sa nachádza podvedomie, "kam zatvárajú problémových", a potom už len ničota bez návratu.
Občas sa historka uchýli k príliš dojímavej naučnosti, však poteší, že povinný hiphurácký optimizmus dá nakoniec za pravdu občasnej potrebe uľavujúcich sĺz v náruči "Depky". Pravdupovediac predstava, že medzi nádejou a malou vieru nás kočírujú farební škriatkovia, ktorí sa v našej hlave preťahujú o riadiacu páku, je celkom zábavná. Zvlášť keď sa k záverečným titulkom pridá veselý zostrih iných mozgových centrál vrátane zvierat. Hravosť, tvoje meno je Pixar.