Z jeho Kódov 9 a 1 sa predalo neuveriteľných 80-tisíc kusov, čo je na slovenské pomery viac než slušné číslo. Jozef Banáš opäť prekvapil a vyšla mu kniha Velestúr, ktorá je zasa iná. Je to mimoriadne silný príbeh o tom, že skutočný zmysel života sa oplatí hľadať.
Hrdinom príbehu je jednoducho Muž. Ten žije naplno a stále si čosi dokazuje. Divokými jazdami autom, extrémnym thajským boxom, pouličnými bitkami či provokatívnym vystupovaním na verejnosti. Je známym spevákom a piesňami chce ľuďom otvárať oči, zlepšovať svet. Nechce, aby sme len poskakovali, ale aby sme vyskakovali – pokiaľ možno až k hviezdam.
Sám však uviazne v sebaklame, opakovanom ospravedlňovaní a povrchnosti. V rozhovoroch so záhadným Liečiteľom objavuje kúsky svojho ja, hľadá správnu cestu, no zakaždým sa potkne a padne ešte hlbšie. Vždy sa však zdvihne a symbolicky stúpa na bájny vrch Velestúr v Kremnických vrchoch. Tak ako tam kedysi pred stopäťdesiatimi rokmi hľadal kremnický archivár Križko tajomný runový nápis vykresaný do skaly. Nápis, v ktorom je ukrytá pravda, a ak ju človek odhalí, bude odmenený.
HNonline.sk vám prináša 1.kapitolu z nového románu Jozefa Banáša VELESTÚR:
1. KAPITOLA
Poklad
Decembrový severák roku 1865 sa zavŕtaval dvadsaťštyriročnému kremnickému učiteľovi a nádejnému archivárovi Pavlovi Križkovi do kostí. Smutný a osamelý kráčal už bohvie po koľký raz na ten bájny vrch. Maďarónske a nemecké panstvo v hniezde odrodilcov, ako sám Kremnicu nazýval, tohto pansláva nenávidelo. Pritiahol si pevnejšie ušianku a pošúchal zmeravené prsty na rukách. Hoci vedel, že vo vrchoch sa nezvyčajne krásne počasie môže rýchlo zmeniť, nevzal si rukavice ani šál. Z pekného slnečného dňa sa vykľul mrazivý nečas. Zišlo mu na um, že takto nejako utužil severný vietor aj Vikingov. Táto myšlienka mu dodávala odhodlanie v hľadaní. Neznáma sila ho vyviedla k tajomnému skalnému útvaru, ktorý dôverne poznal. Vedel, že tam niekde ten nápis musí byť. Už štyri roky sa pravidelne túlal po tejto časti Kremnických vrchov – v okolí Dievčej skaly, Smrečníka a najmä vrchu opradeného tajomstvom – Velestúra. Skala, ktorá trčala nad ním, vyzerala ako prírodný útvar, ale keď si ju podrobnejšie prezrel, s úžasom zistil, že niektoré jej plochy sú nezvyčajne rovné, steny kolmé, vystužené valčekovitými i hranatými reliéfovitými stĺpmi, zapadajúcimi do dutín skalného útvaru. Pri každom ďalšom prieskume brala bol viac a viac presvedčený, že ho postavil človek. Alebo prinajmenej dokončil dielo prírody. Bolo zjavné, že útvar pozostáva z obrovských plochých kameňov, pospájaných nasucho, bez malty. Na vrchole utvorili kamene obdivuhodne rovnú plošinu. Zub času sa na nej podpísal, ale bolo takmer vylúčené, aby takúto rovnú plochu vytvaroval vietor a prírodné živly. Aj keď to vedecké kruhy i oficiálne miesta tvrdošijne odmietali. Križko bol čoraz viac presvedčený, že ide o svätostánok starých Slovanov. Presviedčalo ho o tom i Kollárovo dielo Staroitalia slavjanská, ktoré si prednedávnom prečítal. Spomenul si, že Rusi a niektorí východní Slovania majú dodnes zvyk lúčiť sa so zosnulým hostinou priamo na hrobe. Sú presvedčení, že duša zosnulého sa na tejto hostine zúčastňuje. Skalisko tvarom pripomínalo obrovskú hrobku a zároveň stôl. Pre starých Slovanov bola hrobka miestom prechodu z tohto sveta do podsvetia. Verili, že duše mŕtvych sa vracajú na miesta, kde boli dotyční ľudia pochovaní v období jarného a zimného slnovratu. V obdobiach okolo týchto dvoch dní sa ľudia vyhýbali pohrebiskám. O niekoľko dní budú Vianoce. Bol 21. december. V okolitých vrchoch bol už niekoľkokrát, ale nikdy nie v čase zimného slnovratu. Ani nevie, prečo sa sem vybral práve teraz, ale priťahovala ho akási neznáma sila. Chodieval na tieto miesta ostatné roky takmer pravidelne. Cítil, že slučka okolo pokladu sa zužuje a chvíľa, keď sa uzavrie, je blízko. Spomenul si na zvesť, ktorú si nedávno prečítal v besednici novozaložených novín Pešťbudínske vedomosti. Písalo sa v nej, že istý lekár z Prešporka podľahol neznámej chorobe a okolnosti jeho úmrtia sú zahalené rúškom tajomstva. Údajne pár mesiacov pred smrťou našiel v Kremnických horách úlomok skaly s vyrytým znakom starej slovanskej runy. Znak pripomínal obrátené písmeno U. Lekár neveril starému mužovi, ktorého stretol v horách a ktorý ho varoval, aby sa s tým znakom nezahrával, je to vraj čarodejný symbol a predstavuje kliatbu pre toho, kto poklad, z ktorého úlomok pochádza, nájde. Lekár v najlepších rokoch skutočne prekvapujúco zomrel na neznámu chorobu. Ľudia vraveli, že kresťanskí kňazi ho označili za pohana a zakliali. Báli sa vraj starej pravdy o Slovanoch. Križko sa usmieval zvlášť pri spomienke spred štyroch rokov, keď ho na spiatočnej ceste z tohto miesta priam vystrašil istý miestny obyvateľ. Mal doma podobných úlovkov, ktoré nazberal v okolí vrchov Smrčník a Velestúr, niekoľko a zatiaľ sa tešil dobrému zdraviu. Skúmal pohľadom skalisko nad ním a predstavoval si, aký by asi bol z neho výhľad, keby nebol obrastený stromami. Vedel, že staroslovanské svätostánky sa stavali výlučne na posvätných vrchoch s ďalekým výhľadom. Vietor silnel a začal uvažovať, či nezostúpi dolu k starému furmanskému hostincu na kremnickej strane. Áno, podobné pocity tu už zažil pred štyrmi rokmi. Jasne si na to spomínal. Vtedy za ním čosi zapraskalo, akoby ktosi stúpil na raždie. Obzrel sa – a neveril svojim očiam. Hľadel na neho urastený starec v súkenných nohaviciach s ozdobným švom a dvoma zvislými rázporkami pri páse, obopätom širokým opaskom s nádhernými prackami, zahalený vo vlnenej čuhe s kožušinou, pripomínajúcou skôr mentieku zámožných gazdov. Na nohách nemal krpce, ale baganče, čo svedčilo o chlapovej zámožnosti. V ruke držal mohutnú bakuľu. Pozoruhodné bolo, že hoci bol riadne vystrojený do zimy, hlavu mal nepokrytú a dlhé biele vlasy mu siahali poniže pliec. Na bielych fúziskách sa mu tvorila inovať.
„Pozdrav pánboh,“ zodvihol pravú ruku na znamenie pokoja.
„Dobrý deň,“ odvetil Križko.
„Riadny vetrisko sa spustiu. Až osuheľ berie zo stromov.“
„Veru, riadny.“
„To vy ste ten, ktorý vraj hľadá tajomné písmo na Velestúre, však?“
„Áno, hľadám,“ prikývol rozrušený Križko, tušiac, že zvláštny muž by mu mohol pomôcť pri hľadaní.
„Hja, starí ľudia vravia, že tie čiary sú vykresané na skale, čo hrob pripomína. Je tá skala na troje strelenia od Troch krížov. Ój, neradím vám ju hľadať, bo tak vravia, že je to čarodejnícke písmo. Starý otec mi vravievali, že tuto kdesi riastou vysoký strom a na ňom bolo zlaté jabĺčko, ktoré strážil vojak s mečom. Tu však prileteu raz tam z tade, kde to slniečko zapadá, jeden šiarkan s deviatimi hlavami a chceu to jablko sožrať, ale vojak mu to nechceu dovoliť, i strhnul sa medzi nimi boj. Vojak šiarkana premohou a zabiu ho. Tu vytrhlo sa z mrtvého šiarkana dakoľko pier a leteuo v tie strany, kde klonieva sa zlaté slniečko za hory. Keď vojak videu, že je zlaté jablko ochránené, vzau meč a vykresal ním tie čiary, čo hľadáte. Má byť to písmo na tunajšej skale, ale kdeže ho nájdeš, hriešny človeče, keď je tá skala machom zarastená. Vravím vám, zíďte radšej do doliny a nezahrávajte sa s čertom pred Božím narodením!“
„Ako sa voláte?“ spýtal sa Križko.
„Turoňom ma zovú,“ odvetil záhadný starec.
„Turoň? Veď to je vraj dajaká chriapa s rohami,“ zasmial sa.
„Nuž, chriapa ako chriapa, mládenec, len aby si sa turoňových nozdier nezľakol. Ľudia vravia, že to bývalo také mocné zviera, že iba čo na niekoho dýchlo, do smrti sa báu. Ledaže by mau takýto riadny opašťok a velesy, čo silu dávajú,“ ukázal bakuľou na svoj opasok a potom na vlasy. „Turom ho volali. Ale zasa kto sa mu postaviu, do smrti strach nepoznau.“
Križkov zrak blúdil po okolitých stromoch, na ktorých sa usádzal sneh, padajúci zo zamračenej oblohy. „Musel byť z tohto miesta úžasný výhľad.“
„Výhľad to veru bou poriadny, oči dovideli až na Chopok a Ďumbier, ba až na Kráľovu hoľu. Ale vravím vám, iďte s pánombohom dolu, nech neprivoláte nešťastie.“
Mladík sa zahľadel medzi stromy a predstavoval si vzdialenosť, na ktorú muselo byť vidieť oheň, ktorý plápolal na obetnom oltári. „Prečo si myslíte, že ten nápis prináša nešťastie?“ obrátil sa k starcovi.
„Je vraj na ňom starodávne písmo, v ktorom je ukrytá pravda. A ten, kto ju odhalí, bude odmenený. Ale ten, kto pravdu písma hľadá a neodhalí, umrie. Preto sa neradno púšťať do jej hľadania. Iba ak ľuďom, ktorí sú sami nositeľmi pravdy.“
„A takí sú?“ obrátil zrak zo skaly ukrývajúcej sa v hmle na starca. Ten tam však už nebol. Nuž takto nejako to vtedy bolo. Usmieval sa nad presvedčivosťou vlastnej predstavivosti a premýšľal, koľko si k tomuto príbehu pridala jeho romantická duša. Obzeral sa, zašiel aj kúsok smerom za skalu, ale nikde nikoho. Čudné, pomyslel si. Odišiel a ani stopy v snehu nezanechal. Nemal z neznámeho starca práve najlepší pocit, ktohovie, koľko je pravdy na jeho slovách. Túžba odhaliť tajomstvo bola však silnejšia ako jeho strach. Odvtedy, ako sa v dosiaľ nikým neskúmaných archívnych dokumentoch dočítal o staroslovanskom runovom nápise, ktorý vraj potvrdzuje skazu mesta Kremnica, jeho túžba po objavení pravdy sa premenila takmer na posadnutosť. Chcel pyšným mešťanom dokázať, že Slovania mali dávno pred Cyrilom a Metodom svoje písmo, kultúru a vzdelanie. Túlal sa horami už štyri roky a stále nič. Jeho viera však bola nezdolná. Veril, že jedného dňa nájde vzácny nápis napriek odporu tých, ktorí sa báli všetkého slovanského. Bol vychovaný v hlbokej viere v Boha. Vedel však, že Boh sa s pomocou človeku neponáhľa. Na pomoc mu prichádza až vtedy, keď človek vyčerpal všetky možnosti, keď je na pokraji síl.
Križko začal obchádzať skalu, šmýkalo sa na mrznúcom snehu, padal a vstával, so silnejúcim vetrom akoby rástlo jeho odhodlanie. Vzal do ruky hrubú palicu, aby sa mu ľahšie kráčalo. Odhŕňal napadané kamene, hrabal pod skalami premrznutými rukami. Sneženie hustlo a vietor mu skučal za ušami. Občas sa poobzeral, či náhodou nie je nablízku neznámy starec, ale bol tu sám. Začali mu omŕzať prsty na rukách, a tak sa vydriapal tesne pod tajomnú skalu, aby sa ukryl v úžľabine na jej juhovýchodnej strane. Nazbieral suchého raždia, z vrecka vytiahol zápalky – novinku, ktorá prišla do Uhier nedávno zo Švédska. Rozhliadol sa po dajakej suchej tráve, ktorou by založil ohník. Nad sebou jej zbadal veľký suchý trs, zasunul nohu do výklenku skaly a pokúsil sa ho dočiahnuť. Trochu sa však pošmykol a rukou pevnejšie zdrapil mach, takže ho vytrhol. Hľadel na skalu a neveril svojim očiam. Pod vytrhnutým machom zbadal neznáme ryhy vyryté do skaly. Vietor sa zapieral mocnejšie, no vzal do rúk tupý kameň a s napoly omrznutými rukami dychtivo, akoby zmyslov zbavený, vytrhával zo skalného masívu mach. Zabudol na mráz. Oheň, ktorý mal v srdci, sa rozhorel divokým plameňom. Očistil celú juhozápadnú skalu a na božom svetle sa po stáročiach objavil vzácny nápis. Po rokoch hľadania a nádeje sa jeho odvážny sen splnil. Boh ho vyslyšal. Pomohol mu vo chvíli, keď mu začali dochádzať sily. Ktohovie, koľkí za predchádzajúce stáročia tu ten nápis márne hľadali. Mladý muž hľadel na poklad a po lícach mu stekali slzy, ktoré mu do očí vtisol silný vietor. A možno to ani vietor nebol. V tej chvíli ešte nevedel, no už tušil, že objavil najvzácnejší skalný nápis v Uhorsku. Netušil, ako rozporne na tento objav svet zareaguje a ako ostane so svojou pravdou sám.
Pripravené v spolupráci s: