Dostal poslednú úlohu. Má si zahrať poslednú hru...a ak to neurobí, zomrie!
Realita? Dôverne známe prostredie? Istota či bezpečie? Každá bublina raz praskne! Pretože kto vlastní minulosť, riadi aj budúcnosť.
Záverečný diel akčnej série Bublina ponúka aktuálny príbeh o tom, ako sa snažíme budovať bubliny bezpečia vo svete, ktorý je neustále digitálne sledovaný. Začítajte sa do originálneho švédskeho trileru o prostredí IT technológií a sociálnych sietí, o ich ovládaní a zneužívaní.
Henrik HP je opäť v kaši. Myslel si, že hra sa konečne skončila a teraz si nájde nejakú švédsku krásku, s ktorou si bude užívať kdesi na pláži. Ale to sa mýlil...
HP sa zúfalo pokúša vymaniť z oceľového zovretia Hry a jeho sestra Rebecca rozbieha novú pracovnú kariéru v bezpečnostnej službe rozrastajúceho sa IT impéria v PayTagu. Náhodou sa dostane k starému bezpečnostnému trezoru, v ktorom nájde množstvo čudných vecí o svojom otcovi. Falošné pasy, doláre, revolver... O pomoc požiada tajomného Sammera, ale je to naozaj ockov starý kamarát z vojny? Alebo ako tvrdí HP – Sammer je v skutočnosti Koordinátor Hry?
Nie je dôležité, kto začne hru, ale kto ju dokončí...
Kto vlastne tvorí skupinu Hráčov, ktorí unikli z Hry? Prečo prenasledujú HP a čo od neho chcú? Ale najmä – ako do toho všetkého zapadá Mange Sandström alias Farok al-Hassan, priateľ súrodencov z detstva?
V čase, keď sa celý Štokholm chystá a krášli na kráľovskú svadbu, HP a Rebecca sa rútia do nešťastia. No ak všetko je naozaj len hra, ako sa dá odlíšiť priateľ od nepriateľa? Alebo môže byť nepriateľ v skutočnosti aj priateľom?
Prečítajte si úryvok z novinky Bublina:
JEDEN
CELKOM NOVÁ [HRA]? / A whole new [game]?
V tom okamihu, ako sa HP prebudil, zistil, že čosi nie je v poriadku. Trvalo len niekoľko sekúnd, kým dokázal pomenovať, čo mu prekáža.
Ticho.
Priveľké ticho...
Okná spálne viedli na Guldgränd, preto bol zvyknutý na neustálu zvukovú kulisu zo Söderledenu, vzdialeného len pár stoviek metrov. Teraz sa mu zdalo priam neuveriteľné, že rušná cesta skutočne existuje.
Namiesto zvyčajného dopravného ruchu, ktorý z času na čas preťalo zavýjanie sirén, vládlo na letnej nočnej ulici ticho ako v hrobe.
Pozrel na hodinky: 3.58.
Zrejme opravujú cestu, povedal si v duchu. Možno Söderleden, Söder Mälarstrand a Slussen uzavreli pre opravu povrchu... V tom prípade však aj stroje firmy VägByggare-Bob idú na nejaký tichý chod, lebo naozaj nepočuť najmenší zvuk. Nijaký roznášač novín lomcujúci bránou, ani hádajúci sa opilci z rohu ulice Hornsgatan. Naozaj ani len náznak akéhokoľvek zvuku nedokazoval, že za oknami žije hlavné mesto. Akoby jeho byt obklopila a pred svetom uzavrela obrovská bublina. Nútila ho žiť vo vlastnom vesmíre, kde už neplatia bežné zákony a pravidlá.
Svojím spôsobom to bola pravda...
Uvedomil si, že srdce mu začalo búšiť trochu silnejšie. Strhol sa, keď sa v byte zrazu ozval tichý štrkot.
Že by nejaký vlamač?
Nie, to nie je možné. Dvere zamkol ako zvyčajne všetkými tromi bezpečnostnými zámkami. Veď za ne aj dal poriadny balík, ale stálo to za to. Oceľové výstuže, dvojité kovanie, zvýšený počet istiacich bodov a podobné sračky, takže čisto logicky sa do bytu nemohol dostať nikto cudzí. Ibaže paranoja sa nedá prekonať len tak ľahko...
Zošuchol sa z postele, po prstoch prebehol po spálni a opatrne nakukol do obývačky. Trvalo niekoľko sekúnd, kým si jeho oči privykli na tmu, ale výsledok bol celkom jednoznačný. Nič, nijaký pohyb v obývačke ani v priľahlej kuchynke. Všetko je okej, ani náznak nebezpečenstva. Až na to neprirodzené a ťaživé ticho, čo ho opäť obklopilo...
Opatrne sa prikradol k oknu a vyzrel na ulicu. Nikde ani živej duše, no vzhľadom na čas to nie je nič čudné. Ulica Maria Trappgränd nebýva rušná ani za bieleho dňa.
Určite zastavili premávku a opravujú cestu. Veď takmer polovica poondenej štvrte Söder už aj tak vyzerá ako Birka, kde práve robia archeologické vykopávky vikinskej osady. Jasné, na noc uzavreli všetky cesty a roboši si práve dávajú pauzu na kávičku a cigaretku...
Plausible – prijateľné vysvetlenie, určite! No nepríjemného pocitu sa napriek tomu nezbavil.
Takže už zostáva len hala.
Po špičkách prešiel po novej drevenej podlahe až k vchodovým dverám. Vyhol sa tretej a piatej parkete, lebo vedel, že vŕzgajú.
Keď ho od dverí delilo pár krokov, všimol si, že záklopka poštovej schránky sa hojdá. Uprostred pohybu skamenel a srdce sa mu ešte väčšmi rozbúšilo.
Pred dvoma rokmi mu týmto otvorom ktosi nalial do bytu horľavú látku a podpálil ju. Vtedy sa to preňho skončilo kyslíkovou maskou v Južnej nemocnici. Až oveľa neskôr pochopil, že to bolo iba jemné varovanie, aby dodržiaval pravidlá Hry.
Zavetril, hoci vzduch sa ani nepohol, ale necítil nijaký benzínový či petrolejový zápach. Napriek tomu si bol istý, že zvuk prichádzal od vchodových dverí.
Že by predsa len roznášač novín?
Znova sa prikradol k dverám a takmer bez dychu priložil oko k priezoru.
Nečakaný zvuk ho tak vydesil, že odskočil a spätkoval po hale.
Dopekla!
Srdce mu zamrelo, pred očami sa mu robili kruhy.
Zo šoku ho vyviedol ďalší zúrivý úder.
Ktosi sa mu pokúša vyraziť dvere!
Oceľové veraje sa už začali hýbať, takže neznámy musel byť silnejší než komiksový silák Hulk. Pri treťom náraze zacvendžal kov o kov. Tak toto nie je nejaký poondený Bruce Banner, ale skutočný netvor – možno dokonca viacerí.
Veraje povolili o ďalších pár centimetrov a zdalo sa mu, že v škáre vidí páčidlo. Ešte pár úderov, a je po dverách.
HP sa prudko otočil, potkol sa o vlastnú nohu a rozpleštil sa na podlahe. Po ďalšom náraze mu stehná zasypala spŕška omietky.
Nohy sa mu na dlážke šmýkali, rukami hmatal po pevnom bode.
Toto nie je sen.
Vyskočil na rovné nohy a cez obývačku uháňal do spálne.
Tresk!
V ústach mal pachuť krvi, srdce sa mu išlo rozskočiť.
Roztrasenými rukami ledva vládal otočiť kľúčom v zámke.
Akívydrbancisasemdoritiserú...
Nový treskot z haly, tentoraz nasledovaný praskotom a lomozom, ktorý prezradil, že dvere povolili.
HP sa chytil bielizníka, nohami sa zaprel a takmer znova spadol, keď sa ľahký kus nábytku rozbehol po dlážke. Presunul ho pred dvere.
Hovno, a nie bezpečnostné dvere!
Keď násilníkov nezastavila ani oceľová výstuž, sotva ich zadrží drevená škrupinka, nanajvýš tým pre seba získa pár sekúnd. Preskočil posteľ, prevrhol nočný stolík plný časopisov a kníh v mäkkej väzbe.
Telefón! Kde je telefón?
Tu! Došľaka, to je diaľkový ovládač...
Z obývačky sa ozval dupot, výkriky hrubých hlasov, slová však nerozoznával, lebo všetku pozornosť sústredil na horúčkovité hľadanie.
Jeho prsty odrazu narazili na telefón, ktorý mu vzápätí vypadol na dlážku.
Doriti!
Ktosi pomykal kľučkou a vzápätí zahulákal:
– Tu je!
HP sa hodil na zem a zúfalo hmatal okolo seba.
Telefón pocítil hneď vedľa svojej ľavice.
Schmatol ho a začal vyťukávať čísla, ale prsty sa mu triasli ako pri Parkinsonovej chorobe.
Stodvanástka zachráni ťa... spomenul si na detskú rečňovanku.
Náraz do dverí takmer prevrátil bielizník z Ikey.
– Prosím, tu je linka stodvanásť, SOS. Ako vám môžem pomôcť? – oznámil nezúčastnený hlas.
– Políciu! – zahučal HP. – Pomôžte mi...
Oslepilo ho také silné svetlo, akoby mu chcelo prepáliť mozog.
Nasledoval úder, ktorý mu vyrazil dych.
A bolo po všetkom.
*
– Už je tu zasa. Asi zo zvyku, – dodala, keď hneď nereagoval.
Šibol pohľadom do spätného zrkadla.
– Ten istý ako včera?
– Uhm, – prikývla, ani neodvrátila pohľad od špeciálneho zrkadla na bočnom okienku nad sedadlom pre spolujazdca.
Kto iný by to mal byť, dodala v duchu.
– Štvrté auto za nami. Stojí tu už dlhšie... Presne ako včera a takmer na tom istom mieste.
– Si si istá, že je to to isté auto? Po meste premáva dosť takýchto bielych dodávok...
– Som si istá, – odvrkla. – Trochu spomaľ, nech sa k nám priblíži.
– Ale potom stratím nášho VIP... – ukázal na otvorený športiak pred nimi.
– Zabudni na inštrukcie, Kjellgren, buď trochu flexibilný! – zahundrala podráždene.
Neochotne spomalil. Auto za nimi zatrúbilo a veľmi tesne ich obišlo. Hneď ho nasledovalo druhé.
Rebecca otvorila priehradku a vytiahla fotoaparát. Držala ho nízko, aby ho vodič v aute za nimi nemohol vidieť.
Znova šibla pohľadom do spätného zrkadla.
Teleobjektív bol zrejme kvalitný, ale dodávku od nej ešte vždy delili dve vozidlá a čiastočne ju zakrývali.
– Ešte kúsok, – šepla Kjellgrenovi a na kolenách si chystala fotoaparát.
Bojovala s pokušením obzrieť sa.
Vtom strážené auto pred nimi prudko cez plnú čiaru odbočilo do druhého jazdného pruhu a vyrazilo ku Kungsgatan.
Kjellgren nemal inú možnosť, len zopakovať manéver.
Potichu zanadávala. Jej šanca sa rozplynula ako dym. No už po niekoľkých sekundách zistila, že dodávka ich sleduje. Jedno z áut medzi nimi sa zaradilo do vedľajšieho pruhu, takže odrazu boli celkom blízko. Určite oveľa bližšie, než by si to dovolila, keby niekoho sledovala.
Vodiča zrejme zaskočil prudký manéver a donútil ho urobiť chybu.
Rebecca sa nenápadne obrátila, ľavý lakeť si zakvačila o opierku a pevne sa zaprela nohami. Ešpézetku dodávky naďalej zakrývalo auto za nimi, no aj cez jej tónované predné sklo videla, že vpredu sedia dve osoby. Obe mali na sebe svetlé oblečenie s dlhými rukávmi, zrejme nejaký overal. Presne ako včera. Ibaže vtedy nestihla včas vytiahnuť fotoaparát. Túto chybu potrebovala dnes odčiniť.
Auto za nimi odrazu vyhodilo smerovku, chystalo sa prejsť do druhého pruhu. Bleskurýchlo sa obrátila, zdvihla fotoaparát a zaostrila na miesto, kde sa mala o chvíľu zjaviť poznávacia značka.
Mierne stisla spúšť aparátu. Auto za nimi odbočovlo. Ozvalo sa jemné pípnutie automatického zaostrovania...
Spúšť na doraz. Podarilo sa jej urobiť pár obrázkov. Výborne!
Rýchlo presunula objektív a zamerala sa na vodiča. Opäť stlačila spúšť. Teleobjektív zabzučal a rozmazané obrysy postavy za volantom sa očividne zaostrili. No v okamihu, keď znova stlačila spúšť, Kjellgren pridal plyn a pri nečakanom zrýchlení stratila rovnováhu.
Kým sa jej opäť podarilo zamieriť na kabínku dodávky, bola už priďaleko.
– Kjellgren, čo to vyvádzaš? – vyprskla a pritom naslepo nacvakala pár záberov s neostrými kontúrami dodávky.
– Čo ja? To náš VIP, Wennergren junior, – kolega ukázal na športiak, čo im takmer zmizol z dohľadu. – Vyrazil, akoby ho strelili do zadku. Neriskujem, že ho stratíme.
Sklonila fotoaparát a oprela sa.
Dopekla!
Fľochla do spätného zrkadla, no vopred vedela, že dodávku neuvidí. Stratila sa.
Rýchlo si prezrela nafotené zábery na malej obrazovke. Ešpézetku zachytila dobre a zreteľne, no ako tušila, fotografie kabínky dodávky boli nepoužiteľné.
Dofrasa!
Nevedela, či to má nazvať policajtskou intuíciou alebo ako, no jedno bolo isté – tá dodávka ju veľmi znepokojovala.
Len čo sa vráti na stanicu, preverí ešpézetku. Ak nepochodí u dopravákov, telefonicky si ju môže overiť v registri hľadaných vozidiel...
Odrazu jej prišlo ľúto, že tak vrčala na Kjellgrena. Postupoval veľmi správne a podľa predpisov. VIP je vždy na prvom mieste, a keby sedela za volantom ona, urobila by to isté.
Kjellgren bol dokonalý vodič, práve preto si ho vyžiadala z bezpečnostnej polície. Aj teraz už dohnal náskok ich chránenca a zaradil sa na svoje miesto, teda rovno zaňho.
– Kjellgren, rozhodol si sa správne, – povedala a usilovala sa, aby to znelo celkom prirodzene.
Iba prikývol a niekoľko minút mlčali, no na striedačku pozerali do spätného zrkadla.
– Čo si myslíš, kedy pôjdeme na výcvik do Pevnosti? – s neprirodzeným úsmevom sa jej prihovoril Kjellgren.
– To závisí od Blackovho rozpisu, – prinútila sa mu ho opätovať.
– Okej. Ozaj, videla si ten článok v Dagens Nyheter? Uverejnili aj ilustrácie, ako sa bývalá vojenská základňa rozšíri o nové inštalácie. Priestory vo vŕšku sa zmenia na serverové haly, okrem toho prebudovali starý komunikačný tunel k pobrežiu, aby sa dostali k vode na chladenie. To je pokrok, čo? Predpokladám, že aj bezpečnostné opatrenia budú veľkolepé...
Opäť skrátili vzdialenosť k Wennergrenovmu autu a Kjellgren nečakane strhol volant, aby vystrašil vodiča nákladniaka, ktorý sa chcel medzi nich vtesnať.
– PayTag si chce za každú cenu uchovať štatút chráneného objektu, a to je pochopiteľné. No v tom prípade by aj strážna služba mala právo chodiť ozbrojená...
Kjellgren na okamih odtrhol pohľad od športiaka pred nimi a pozrel na Rebeccu.
V duchu už počula jeho otázku, skôr než vôbec otvoril ústa.
– Mimochodom, šéfka, ako to vyzerá s tým nosením zbrane?
– Žiadosť sa stále skúma...
... ako doteraz, takmer dodala, no v tej chvíli jej začal vo vrecku saka vibrovať mobil. Utajené číslo. Zrejme nejaký predaj cez telefón alebo niektorý donedávna kolega, ktorý si zháňa prácu...
Ukazovákom zamierila na červenú ikonku, chystala sa hovor odmietnuť, ale v poslednej chvíli si to rozmyslela. Kjellgren ju neprestával poočku pozorovať, očividne celý nedočkavý pokračovať v diskusii o povolení nosiť zbraň. A určite nebol sám.
Väčšina jej nových kolegov osobných strážcov prijala túto prácu s predstavou, že v službe budú nosiť zbraň. No ak to úrady neschvália...
Rýchlo stlačila zelenú ikonku.
– Sentry Security, Rebecca Norménová, – ohlásila sa prehnane úradným tónom.
– Oddelenie ochrany osôb, kriminálny komisár Ludvig Runeberg, – odvetil jej bývalý šéf.
– Ahoj, Ludde, dlho sme sa nevideli. Pekné od teba, že mi voláš...
– Ak ti poviem, o čo ide, asi sa nepotešíš.
Čosi v jeho hlase ju prinútilo vystrieť sa.
– Mala by si prísť k nám na policajné riaditeľstvo, najlepšie okamžite...
Telefonické spojenie sa na chvíľu prerušilo, na niekoľko sekúnd sa jeho hlas stratil. No hlboko vo svojom vnútri vytušila, čo bude nasledovať.
Nie, nie, nie...
– ... tvoj brat.
Pripravené v spolupráci s: