Možno je tentoraz opodstatnené odložiť všetky zábrany a prehnanú úctu k oscarovým legendám a so všetkou vážnosťou, otvorene, nahlas a pritom stále ešte empaticky povedať: nové dielo režiséra Jiřího Menzela Donšajni, pôvodným názvom Sukničkári, nie je dobrý film.
Je to dokonca veľmi zlý film, a to prekvapivo aj v ohľadoch, ktoré sám režisér v minulosti rád zdôrazňoval, ako sú všemožné filmová remeslá (snáď s výnimkou kamery).
Ako premýšľať o filme
Príčin, prečo príbeh o skúšaní Mozartovho Dona Giovanniho na jednom malom meste - pri ktorom sa frivolne, až šteklivo odhalí obmedzenosť aj krása mužskej posadnutosti zvádzaním, existenciálna výnimočnosť a vnútorná sila žien, slabosť českých kultúrnych koreňov aj podstatný rozdiel medzi životom a umením ako hrou na život - nefunguje, môže byť viac.
Snáď je to v ubúdaní energie, pretože tvorca už nedokáže tak pevne a sústredene ustrážiť beh filmovej mašinérie; snáď je to nevyjasnenosťou motivácie, pretože počas celého filmu nie je jasné, čo autor, režisér a scenárista v jednej osobe vlastne chce: komediálnu múdrosť, sebairóniu, nostalgické spomínanie na časy, kedy bolo dobre, poctu opere a ľuďom, ktorí niečo robia, aj keď to neprináša žiadnu slávu alebo len tak všetko dohromady?
Ak necháme stranou peripetie rozprávania, ktoré od vážnych, niekedy až patetickych a dojemných rovín skáču do televíznej publicistiky, aktivistického komentára či do komunálneho humoru, ktorý sa blíži k Troškovej trápnosti a občas ju aj presahuje (napríklad keď Libuše Šafránková s autom plným peňazí ukradnutých v banke narazí do mäsiarstva alebo keď Jan Hartl v úlohe operného režiséra chodí v predklone, pretože ho seklo v chrbte), je najväčšou príčinou Menzlovho neúspechu možno celkové premýšľanie o filme.
Menzel akoby v Donšajnoch vychádzal z presvedčenia, že film je scéna. Dobre situovaná, herecky prepracovaná, dohraná k pointe. Lenže film je predovšetkým montáž scén, ich dokonalé prepojenie, kedy divák získava pocit toku a vidí film ako jeden obraz.
Menzelove sústredenie na jednotlivú scénu pripomína Svěrákovho Kolju, ale v ňom boli scény predsa len prepracovanejšie a vyťaženejšie a nakoniec by sa tu našiel aj akýsi tmel, keď sa človek veľmi snaží. V Donšajnoch chýba tmel úplne, takže film robí dojem klopýtajúceho cirkusu, ktorý sa s väčším či menším zaváhaním a občasnými úspechmi ženie k záveru .
Režisér Menzel sympaticky využil brechtovský efekt rozprávača, ktorý nielen dopovedáva dianie a preklenuje medzery v ňom , ale tiež ho komentuje. Vyskúšal si ho už v žobráckej opere Václava Havla, ktorej sa Donšajni chceli svojou ironizujúcou poetikou asi najviac priblížiť. Lenže Žobrácka opera, film-divadlo, držal silný text, ktorý v Sukničkároch, variujúcich koncept filmu-divadla, úplne chýba.
Dva druhy bolesti
Obrazovo sa Menzel najviac uvoľňuje v divadelných scénach, či už to bol celkom vtipný zostrih režisérskych variant Dona Giovanniho, v strihovej sekvencii milostných scén v byte režiséra alebo v epilógu, ktorý sleduje budúce osudy hrdinov onoho "jedného divadelného skúšania“.
Lenže zase sa tu vtiera pocit nadbytočnosti a nadmiery, chuti poňať všetko v jednom nekonečnom menu, ktorá však nie je nikdy naplnená, takže namiesto gurmánskeho ochutnávania dlhého zoznamu lahôdok, ktoré by korunoval jemný dezert na záver, zostáva pocit trochu divoko miešaného „eintopfu“. A presýtenému žalúdku to nerobí dvakrát dobre.
Neučesanosť, nevyrovnanosť a celková zmätenosť Donšajnov bohužiaľ prebíjajú aj tie najzaujímavejšie pasáže, v ktorých sa režisér Menzel snaží podať filmový počet svojho celoživotného poznávania existencie. Myšlienok o milovaní, ktoré je vzájomnosťou darom skôr než obyčajným ukájaním a hľadaním vlastnej slasti. A tiež o umení, ktoré nikdy nemôže prekročiť boľavú krásu života, akokoľvek sa o to neustále musí snažiť, ak má byť umením.
Režisér Jiří Menzel tejto túžbe ukazovať krásu - života i umenia, pretože tým najväčším umením, ako naznačujú Donšajni, je "umenie žiť" - znova a znova podlieha. Preto aj dho po sedemdesiatke stále nakrúca, hoci sám hovorí, že ho nakrúcanie veľmi bolí. Jeho posledný film túto bolesť silno prenáša aj do duše divákovej. A nie je to nanešťastie bolesť inšpiratívna a objavujúca, ako sa to od umenia žiada, ale bolesť rýdzo smutná a pohnutá ľútosťou.
Petr Fischer, ihned.cz