The Beatles spievali All You Need is Love, Všetko, čo potrebuješ je láska, s čím absolútne súhlasí aj P.Coelho. „Láska je základom všetkého. Aj keď máte problémy, nezrovnalosti, hádate sa, musíte sa s krízami vysporiadať. Musíte prekonať rozdiely v názoroch.“ Práve o láske, nevere i zrade je jeho najnovšia kniha Cudzoložstvo. Ako vraví rozprávač príbehu, „je lepšie nežiť, ako nemilovať!“
Hrdinka príbehu Cudzoložstvo Linda má tridsaťjeden rokov a v očiach druhých vedie dokonalý život: žije vo Švajčiarsku, jednej z najbezpečnejších krajín sveta, má stabilné manželstvo, milujúceho muža, milé, dobre vychované deti a prácu novinárky, na ktorú sa nemôže sťažovať. Zrazu si uvedomí, že jej život je jednotvárny a predvídateľný. Už nedokáže predstierať, že je šťastná, v skutočnosti prepadla príšernej apatii.
Všetko sa zmení, keď Linda stretne bývalého priateľa zo školských čias. Z Jacoba sa stal úspešný politik a počas rozhovoru v nej prebudí vášeň, ktorú už dlho nepocítila. Linda urobí všetko, aby si získala jeho lásku, a bude musieť zostúpiť až na dno ľudských citov, aby napokon našla vykúpenie.
Opäť ide o mimoriadne silný príbeh, na aké sme u Paula Coelha zvyknutí. Je z neho cítiť, že mu odovzdal všetko, obetoval sa mu a to čitatelia oceňujú. Coelho sa aj pri Cudzoložstve dostal do akéhosi tranzu, ako sám tvrdí. Keď si sadne a napíše prvú vetu, potom už neje, pije len kávu a to je všetko. „Dva týždne bolesti a tlaku,“ približuje Coelho svoj spisovateľský proces. „Naozaj sa dá povedať, že som v akomsi tranze. Stávam sa svojimi postavami, pocitmi. Stávam sa mestom. Už to nie som ja, stáva sa zo mňa nástroj väčší než ja sám.“
HNonline.sk vám prináša úryvok z Coelhovej novinky CUDZOLOŽSTVO:
Každé ráno, keď otvorím oči do takzvaného nového dňa, najradšej by som ich znovu zatvorila a vôbec nevstala z postele. Ale musím.
Môj úžasný manžel ma neskonale ľúbi a navyše vlastní úctyhodný investičný fond. Každý rok sa proti svojej vôli objavuje na zozname tristo najbohatších ľudí vo Švajčiarsku v časopise Bilan.
Mám dve deti, ktoré sú, ako hovoria moje kamarátky, „zmyslom môjho života“. Zavčas rána im musím pripraviť raňajky a odviesť ich do školy, len päť minút chôdze od nášho domu. Tam trávia celý deň, ja si môžem ísť po svojom a pracovať. Po vyučovaní sa o ne stará filipínska opatrovateľka, až kým sa s manželom nevrátime z práce.
Mám rada svoju prácu. Som úspešná novinárka v dôveryhodných novinách, ktoré nájdete na každom rohu Ženevy, kde žijeme.
Raz ročne idem s celou rodinou na dovolenku, zväčša navštevujeme rozprávkovo krásne končiny s nádhernými plážami v „exotických“ mestách, kde sa v porovnaní s miestnymi bedármi cítime ešte bohatší, privilegovanejší a vďačnejší za požehnania, ktorých sa nám živote dostalo.
Ešte som sa nepredstavila. Teší ma, som Linda. Mám tridsaťjeden rokov, meter sedemdesiatpäť, šesťdesiatosem kíl a vďaka manželovej nekonečnej veľkorysosti sa obliekam do najlepších vecí, aké sa dajú kúpiť. Muži po mne túžia, ženy mi závidia.
Keď však ráno otvorím oči do tohto dokonalého sveta, po ktorom všetci bažia, no len málokto sa doň dostane, viem, že mám pred sebou príšerný deň. Ešte minulý rok som nad ničím nepochybovala, jednoducho som žila svoj život, len občas som pocítila výčitky svedomia, že mám viac, ako si zaslúžim. Keď som jedného pekného dňa pripravovala raňajky pre celú rodinu (spomínam si, že už bola jar a v záhrade nám začínali kvitnúť kvety), opýtala som sa sama seba: „A to má byť všetko?“
Túto otázku som si nemala položiť. Na vine bol spisovateľ, s ktorým som robila rozhovor v predchádzajúci deň. V jednej chvíli mi povedal: „Vôbec sa neusilujem byť šťastný. Radšej budem ľúbiť, hoci je to nebezpečné, lebo nevieme, čo nás čaká.“
Vtedy som si pomyslela: Chudák. Nikdy nie je spokojný. Zomrie smutný a zatrpknutý.
Na druhý deň som si uvedomila, že žijem bez rizika.
Viem, čo ma čaká: ďalší deň, navlas rovnaký ako predchádzajúci.
Som zaľúbená? Nuž, ľúbim svojho manžela, čo mi dáva istotu, že nepodľahnem depresii ako tí, čo s niekým žijú len pre peniaze, vonkajší dojem alebo kvôli deťom.
Žijem v najbezpečnejšej krajine sveta, mám dokonale usporiadaný život, som dobrá matka a manželka. Dostalo sa mi prísnej protestantskej výchovy a chcem ju odovzdať aj svojim deťom. Nerobím chybné kroky, lebo viem, že môžem veľa pokaziť. Vykonávam všetko nanajvýš efektívne, s minimálnym osobným vkladom. Ako mladé dievča som sa zopár ráz trápila, keď mi chlapec neopätoval lásku, ako každý normálny človek.
Ale odkedy som sa vydala, čas zastal.
Až kým som nenatrafila na toho prekliateho spisovateľa a jeho odpoveď. Veď čo je zlé na jednotvárnosti či nude?
Ak mám byť úprimná, vôbec nič. Len… len utajovaný strach, že všetko sa odrazu zmení a ja nebudem pripravená.
Odkedy sa ma jedného nádherného rána zmocnila táto nešťastná myšlienka, opantal ma strach. Dokážem čeliť svetu sama, ak manžel zomrie? Áno, odvetila som si, veď z jeho dedičstva by vyžilo niekoľko generácií. Kto sa mi postará o deti, ak zomriem ja? Môj milovaný manžel. Skôr či neskôr sa však znovu ožení, lebo je bohatý, šarmantný a inteligentný. Dostanú sa moje deti do dobrých rúk?
Najprv som sa pokúšala nájsť odpoveď na všetky svoje pochybnosti. Čím viac bolo odpovedí, tým viac sa vynáralo otázok. Nájde si milenku, keď zostarnem? Alebo už niekoho má, lebo sa zriedkavejšie milujeme? Myslí si, že niekoho mám, keďže v posledných troch rokoch nejavím veľký záujem?
Nikdy sme si nerobili žiarlivostné scény a ja som bola presvedčená, že tak to má byť, no v to jarné ráno sa vo mne prebudili pochybnosti, že je za tým akútny nedostatok lásky na oboch stranách. Usilovala som sa viac na to nemyslieť.
Celý týždeň som si po práci skočila niečo kúpiť na Rue du Rhône. Nič, čo by ma výnimočne zaujalo, ale aspoň som mala pocit, že mám trochu zmeny. Odrazu som potrebovala čosi, čo mi predtým nechýbalo. Objavila som spotrebič, ktorý som nepoznala, aj keď v oblasti spotrebičov ťažko hľadať novinku. Vyhýbala som sa obchodom s tovarom pre deti, aby som svoje ratolesti nepokazila každodennými darčekmi. Nechodila som ani do obchodov s mužskými vecami, aby moja prehnaná štedrosť nevzbudila v manželovi pochybnosti.
Keď som po návrate domov vstúpila do čarovného kráľovstva svojho osobného sveta, tri-štyri hodinky bolo všetko krásne. Ale keď všetci zaspali, pomaličky ma začala nahlodávať nočná mora.
Pripravené v spolupráci s: