Saporro, rok 1972. Na krk prvého Slováka v histórii vešajú zlatú medailu na zimnej olympiáde. A zatiaľ, čo kamery snímajú rozžiareného Ondreja Nepelu, obďaleč sa rovnako intenzívne teší jeho trénerka a druhá mama v jednej osobe.
Narodila sa 1. januára 1926 vo viedenskom okrsku Josefstadt v rodine učiteľa pod menom Hildegard Klimpel. Keď sa však ako členka Viedenskej ľadovej revue zaľúbila do Prešporáka Jozefa Múdreho, manažéra slovenského turné súboru, a na jeseň 1947 sa zaňho v bratislavskom Modrom kostolíku vydala, do nových dokladov si na jeho radu dala zapísať krstné meno Hilda. "Hildegard zaváňalo nemčinou, a ňou sa po vojne neodporúčalo hovoriť – kým som sa trochu naučila po slovensky, sprevádzal ma manžel aj na nákupoch," spomína Múdra v tlačovej správe organizátorov januárových majstrovstiev Európy v Bratislave.
Na ľad sa vrátila až v prvej polovici päťdesiatych rokov ako dvojnásobná mamička (v roku 1949 sa jej narodila dcérka Dagmar a o rok syn Pavol). Sprvu ako tanečníčka bratislavskej ľadovej revue a následne ako trénerka. Mnohé stretnutia, ktoré sa neskôr javia ako osudové, sú na samom začiatku zhoda okolností.
Aj to prvé Múdrej so sedemročným Ondrejom Nepelom, ktorého nadchli televízne prenosy z bratislavských majstrovstiev Európy 1958. Jeho mame, ktorá prváčika vodila na ľad, sa zdalo, že sa mu nikto nevenuje. "Mohla osloviť niektorú z dvoch mojich kolegýň, no náhodou natrafila na mňa," vraví.
Nepela jej už o osem rokov ako deviatak na ďalších ME v Bratislave venoval k štyridsiatke prvú, bronzovú medailu. Odvtedy stál na piedestále na každom európskom šampionáte. A od roku 1969 aj na každom svetovom. Za päť rokov (1969 – 1973) vyhral všetko, čo sa dalo. Získal 10 zlatých medailí: jednu na ZOH (1972), tri na MS (1971 – 1973), päť na ME (1969 – 1973) a jednu na Svetovej zimnej univerziáde (1970).
Hilda Múdra si trénerské renomé získala už vedením v Bratislave sa pripravujúcej Brnianky Jany Mrázkovej-Dočekalovej, ktorá získala bronz na ME 1961, ale do prvej európskej, ba zväčša aj svetovej desiatky patrila až do roku 1965. "Jana ma dodnes v listoch, ktoré mi píše zo zámoria, kde žije, oslovuje teta," tvrdí jubilantka, ktorá mala na európskom šampionáte v Západnom Berlíne 1961 v prvej desiatke až dve zverenky – siedma skončila Bratislavčanka Eva Grožajová, neskôr Bergerová, o. i. strieborná medailistka Svetovej zimnej univerziády 1960.
Istý čas viedla aj ďalších popredných slovenských krasokorčuliarov: Mariána Filca, ktorý bol najväčším domácim Nepelovým rivalom, v začiatkoch Agnesu Búřilovú-Wlachovskú, ktorej slávnemu zverencovi Jozefovi Sabovčíkovi neskôr radila v nácviku povinných figúr, z mužov Miroslava Šošku, zo žien Ľudmilu Bezákovú či Evu Križkovú-Ďurišinovú. V zozname jej zverencov figuruje aj úspešný tanečník (so sestrou Dianou) a neskôr úspešný kouč Martin Skotnický.
Počas Nepelovej kariéry, ale najmä po nej Múdra len cez leto alebo dlhodobo pôsobila aj v zahraničí. Trénovala Švajčiarku Charlottu Walterovú, deviatu na ZOH 1972, alebo Chorvátku Sandu Dubravčičovú, ktorá na ME 1981 získala striebro a na sarajevských ZOH 1984, na ktorých skončila desiata, zapaľovala olympijský oheň.
"Tréner nemusí byť až taký veľký odborník, ale musí byť poctivec a mať srdce," vraví a znie to ako jej životné motto. Za svoju celoživotnú prácu dostala aj viacero ocenení: Trofej MOV Šport a etika (1998), Zlaté kruhy SOV a Cena fair play SOV (2000), Medaila Pierra de Coubertina od MOV (2003) i čestné členstvo v Slovenskom olympijskom výbore (2004).