StoryEditor

Švajčiari riešia prisťahovalcov. Na festivale pre bohatých

16.08.2014, 11:52

Jeden z najstarších filmových festivalov európskeho kontinentu, tento rok 67.ročník, je špecifický svojim štýlom. Poloha v najjužnejšom taliansky hovoriacom kantóne Ticino (pre Nemcov je to kantón Tessin) má stredomorskú atmosféru s palmami a kaméliami na brehoch niekoľkých jazier. Najbližším z nich, Lago Maggiore, prebieha štátna hranica medzi Švajčiarskom a Talianskom. Okolo sa tiahnu horské hrebene až do výšky 3000 metrov a v lesoch hôr sú vidieť lysiny malých osád, ku ktorým často nevedie žiadna cesta. Dostupné sú pešo, helikoptérou alebo nákladnými lanovkami. Do niektorých z nich ako je Monte Brè vedie regulárna lanovka. Cestou do hôr stretnete tradičné kamenné stavby so strechami, zábradliami a stoly z kameňa. Ich obyvatelia turistov zdravia. O tom, že sa dole odohráva filmový festival, vedia napodiv všetci. Kultúra je tu jedným z miestnych fenoménov. V Locarne vystupovali už U2 aj Bob Dylan. Prudké svahy hôr lákajú rogallistov, vyznávačov paraglidingu a bikerov. Dole okolo riečky Maggia sú nespočetné plážičky s bielymi balvanmi. Je to trochu ako z pohľadnice. 




Festival pre majetných

Kantón Ticino patril vždy k tým politicky voľnejším. Po 1. svetovej vojne tu našli útočisko umelci ako Hermann Hesse, ktorí tu objavili nedotknutosť južného Švajčiarska. Napriek pokusom fašistického Talianska posunúť vlastné hranice až ku Gotthardu, sem v roku 1943 prichádzajú utečenci z Talianska a miestni partizáni tu dokonca chcú vyhlásiť samostatnú republiku menom Ossola (podľa oblasti severne od Laga Maggiore). Fašizmu ani nacionálnemu socializmu sa tu nedarí. Po vojne začína rozvoj turizmu a bánk, železníc, ciest a horských priehrad, ktoré je tu možné vidieť prakticky všade. Nastávajú zlaté časy kantónu Ticino. V roku 1946 sa odohráva prvý filmový festival v Locarne v slávnom Grand hoteli, teraz uzavretom kolose v centre mesta. Na ostrove Brissago je otvorená botanická záhrada, dnes jedna z hlavných atrakcií Locarna. Kantón Ticino sa stáva mostom medzi dvoma kultúrami, nemeckou na severe a talianskou na juhu. Za miestne krásy ale turisti platia - dnes sa cena dvojlôžkovej izby v hoteli pohybuje medzi 180 - 280 švajčiarskymi frankami, jedlo stojí okolo 30 frankov. 

Festival má uvoľnenú atmosféru a veľkú divácku skupinu tvoria majetní ľudia stredného veku. Divácky záujem o festival je masívny. Batôžkarov je tu vidieť minimálne. Festival v Locarne je pomerne zložitý organizmus. Má tri súťažné sekcie, osobitný program večerných projekcií na Piazza Grande a koprodukčné laboratórium Open Doors, tento rok zameranú na subsaharskú Afriku. Ďalší program je domáca kinematografia a niekoľko retrospektívnych sekcií. Napriek svojmu exkluzívnemu postavenie a budgetu 12,4 mil. švajčiarskych frankov sleduje Locarno prísnym zrakom festivalovú konkurencii v stále súťaživejšom prostredí. Južne od Locarna sú to talianske festivaly v Benátkach a Ríme, severne festival v Zürichu. Tento rok bolo na programe v Locarne celkom 274 filmov vrátane krátkych a strednometrážnych. Je však otázka, či v najbližších rokoch nebude program treba obmedziť ako tento rok v Benátkach alebo v Ríme, kde bola dokonca zrušená aj porota. 

Imigrácia ako téma

Téma imigrácie, ktorá hrala v kantóne Ticino vždy dôležitú úlohu, bola tento rok v popredí aj vo festivalových filmoch. Jeden z nich nakrútil švajčiarsky režisér z Lausanne Fernand Melgar, známy svojím filmom Zvláštny let z roku 2011 (hlavná cena festivalu Jeden svet v roku 2012). Melgar sa vo svojom novom dokumentárnom filme Úkryt pohybuje okolo útulku pre bezdomovcov v Lausanne. Útulok sa prezýva bunker, pretože je čiastočne pod zemou. K dispozícii je tu 45 lôžok za päť frankov, ale každý večer pred útulkom stepuje takých sto ľudí, od Rómov po imigrantov zo Senegalu alebo Mauretánie. Každý večer rovnaký rituál - niekto si požičiava cudzie dieťa, pretože matky s deťmi majú prednosť, niekto predbieha, niekto sa bije. Vnútri sa je, spí a debatuje so sociálnymi pracovníkmi. Aj tu prebieha dlhé čakanie na prácu alebo na deportáciu. "Nikdy nezabudnem, že som syn prisťahovalcov," hovorí Melgar, pre ktorého je imigrácia hlavnou témou. "Švajčiarsko v skutočnosti bola krajina prisťahovalcov a utečencov po celé stáročia. Ale v tejto dobe musia utečenci žiť vo Švajčiarsku v strachu. Máme populistickú stranu, ktorá chce využiť obavy ľudí na zatvorenie hraníc. Snažím sa vo svojom filme podať o tom svedectvo. Snažím sa povedať: Chlapci, ak zavriete dvere, nebudeme mať čerstvý vzduch, nebudeme mať čerstvú krv, ktorú potrebujeme. Potrebujeme prisťahovalcov rovnako ako ich potrebujú v Amerike. Ja nie som militantný filmár. Rešpektujem, čo ľudia v tejto krajine chcú. Práve teraz chcú zatvoriť hranice. Moja úloha je povedať: Žijeme v demokratickej krajine. Pozrite sa, čo tento zákon bude znamenať."



Švajčiarska režisérka a producentka Andrea Štaka zvíťazila v roku 2006 v Locarne s filmom Slečna. V roku 2007 založila produkčnú firmu Okofilm Productions spolu s režisérom Thomasom Imbachom a venovala sa produkcii. Teraz sa do Locarna vrátila ako režisérka s filmom Cure - The Life of Another (Liečba - Život druhého). Film sa odohráva v kritickej dobe vojny v Juhoslávii tesne po obkľúčení Dubrovníku v roku 1993. Štrnásťročná Linda sa práve vrátila domov so svojím otcom, ktorý pracuje vo Švajčiarsku ako lekár. Jej najlepšia priateľka Eta ju vezme do zaminovaného lesa nad morom a dievčatá tú začnú hrať zvláštne obsedantnú hru so zmenou identity. Hra skončí tragickú hádkou a Eta spadne dolu na skalu. Rodina Ety, v ktorej muži zomreli vo vojne, začne považovať Lindu za vlastnú dcéru. "Snažím sa zachytiť bohatosť a problémy, ktoré pramenia zo života v dvoch kultúrach vnútri mňa samotnej," vysvetľuje Andrea Štaka. "Už v deväťdesiatych rokoch som cítila, že obe kultúry musím preskúmať. Viem, že je to zložité. Keď začala vojna v Juhoslávii, moja rodina tam žila, kým ja som bola vo Švajčiarsku. Mala som sedemnásť a udalosti v krajine rodičov mali veľký vplyv na môj ďalší život. Cítila som sa bezmocná. Takže moje filmy sú okrem iného vyjadrením mnohých nezodpovedaných otázok tej doby."



Electroboy 

V programovej sekcii Týždeň kritiky bežal švajčiarsky dokumentárny film Electroboy v réžii Marcela Gislera. Electroboy je pseudonym známeho švajčiarskeho modela a performera Floriana Burkhardta, ktorý vo svojich najlepších rokoch študoval v Los Angeles a k jeho blízkym priateľom patrili Kate Winslet a Leonardo DiCaprio. Burkhardt má dnes štyridsať a rozhodol sa rozprávať o svojom živote. Začínal ako pionier snowboardingu vo Švajčiarsku. Potom sa venoval hereckej kariére v Los Angeles, jeho agentom bol dokonca Gregory David Mayo. Potom už nemal toľko šťastia. Jeho ďalším americkým agentom bol Urs Keller zvaný Fidji, muž, ktorý nikdy skutočným agentom nebol. Bol to skôr autor, univerzitný pedagóg a propagátor Indie a Bollywoodu vo Švajčiarsku. Možno práve preto skončila herecká kariéra Electroboya nepríliš slávne. Burkhardt ale nasadol na iný vlak. V roku 1996 ho vzal pod krídla slávny model, podnikateľ a agent Urs Althaus, ktorý reprezentoval mená ako Naomi Campbell, Kate Moss a Claudia Schiffer.



Z Burkhardta urobil modela pre firmy Prada a Gucci. V čase svojej najväčšej kariéry sa Burkhardt bohužiaľ nešťastne zamiloval do jedného chlapca zo švajčiarskeho vidieka. Ten ho však opustil. Koncom deväťdesiatych rokov sa Burkhardt stal veľkým propagátorom internetu a začal skladať techno hudbu. Usporadúval hudobné parties pod labelom "Electroboy". Jeho vystupovanie bolo ale stále viac virtuálne. Jeho strmhlavá kariéra trvala celkom dvanásť rokov. V roku 2006 sa Burkhardt úplne stiahol z verejného života a začal sa liečiť na psychiatrickej klinike so sociálnou fóbiou a depresiami spojenými s chorobným narcizmom. Stal sa závislý na lieku temesta (lorazepam). Po krátkej epizóde v Berlíne, kde bol spolumajiteľom Kabaretu Voltaire, sa presťahoval do Bochumu, kde dnes žije v malom prázdnom byte, dostáva invalidný dôchodok a je závislý na liekoch. Príbeh svojho života zhŕňa bez emócií. Akoby k nemu jeho život ani nepatril. Z druhej strany - od jeho rodičov, ktorí sa v pokročilom veku rozviedli - počujeme o jeho detstve v izolácii, o tom, že rodičia ho strážili do jeho dvadsaťjeden rokov. Potom prudký vývoj a pád spôsobený možno tým, že mal toľko možností sebavyjadrenia, ale nevedel, akú možnosť zvoliť. Jeho svet sa zrútil. Na konci zostáva slepá ulička a úzkosť, z ktorej niet úniku. 

Z Locarna Radovan Holub

01 - Modified: 2006-09-18 22:00:00 - Feat.: 0 - Title: Telemánia priniesla výhody aj stres
01 - Modified: 2024-10-06 07:52:28 - Feat.: - Title: Slovensko starne, migrantov nechce. Pre budúce dôchodky je to zlá správa 02 - Modified: 2024-09-30 06:36:59 - Feat.: - Title: V Portugalsku protestovali tisícky ľudí proti ilegálnej imigrácii 03 - Modified: 2024-09-26 18:00:00 - Feat.: - Title: Slovensko starne, migrantov nechce. Pre budúce dôchodky je to zlá správa 04 - Modified: 2024-09-09 16:00:00 - Feat.: - Title: Nalákala ich otvorená náruč, teraz končia na ulici. New York nezvláda imigrantov 05 - Modified: 2024-09-25 11:13:25 - Feat.: - Title: Pre Britov je najdôležitejšou domácou témou imigrácia, prvýkrát od roku 2016
menuLevel = 2, menuRoute = style/kultura, menuAlias = kultura, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
21. november 2024 22:28