Keď vyšla pred tromi rokmi kniha Kód 9 Jozefa Banáša, cirkev zostala pobúrená a autorovi sa ušlo aj niekoľko útokov a odsúdení. Banáš teraz prichádza s voľným pokračovaním Kód 1 a to len pár mesiacov po tom, čo na pápežský stolec zasadol pápež reformátor, ktorý chce cirkev navrátiť na jej pôvodnú cestu. Jozef Banáš je pripravený na to, že ho možno odsúdi katolícky klérus, no neprekáža mu to, keďže už predtým vraj odsúdil Ježiša Krista.
Kód 1 opäť provokuje, podpichuje a šokuje. Banáš rúca zažité dogmy a piliere, na ktorých stojí katolícka cirkev. Tvrdí dokonca, že kresťanská viera v ľuďoch zámerne posilňuje pocit viny, utrpenia a bolesti, aby sme boli ľahšie manipulovateľní.
Nachádza sa hrob Ježiša Krista skutočne v Izraeli? Mohol Ježiš pôsobiť v Indii a v Kašmíre? Pýta sa Jozef Banáš.
Šokovať môže už obálka, na ktorej je pokojný a meditujúci Kristus v lotosovom sede. V krajine, v ktorej sme zvyknutí na jeho zobrazovanie prevažne len priklincovaného na kríži, zakrvaveného s tŕňovou korunou, teda v utrpení, to môže zaskočiť, myslí si Banáš a dodáva, že takému zobrazeniu sa netreba brániť. „Okrem niekoľkých hodín utrpenia na kríži bol Kristov život nádherný a nepochybne v ňom boli aj veselé momenty.“
HNonline.sk vám v spolupráci s internetovým kníhkupectvom BUX.sk prináša úryvok z knihy Kód 1.
40. Kapitola: Strach (výňatok)
„Všetko, čo nám tu rozprávate, je jeden veľký nezmysel. Ak tvrdíte, že Ježiš môže mať hrob v Kašmíre, je jasné, že nezomrel na kríži,“ namietol po chvíli Falcone.
„Prirodzene. Máte dôkazy o tom, že na ňom zomrel? Predsa ak by bol na kríži zomrel, pochovali by ho podľa zvyklostí ešte v ten deň. Ale on v Jeruzaleme žiadny hrob nemá,“ chladne konštatoval Koggler.
„Ako môže mať pozemský hrob, keď vystúpil na nebesia?“ zrúkol arcibiskup.
„Prepáčte, excelencia, ale je mi trápne, že ja, obyčajný veriaci, musím poúčať arcibiskupa. Zrejme ste štúdiu Biblie nevenovali dostatočnú pozornosť...“
„Mňa nemusíte poúčať o Biblii, poznám ju lepšie ako vy!“
„Asi nie. Apoštol Pavol hovorí, dovoľte...“ Koggler na prekvapenie všetkých vytiahol z aktovky Bibliu, otvoril ju a čítal. „Prvý list Korinťanom, kapitola pätnásť o zmŕtvychvstaní, odsek štyridsaťštyri: rozsieva sa telo telesné, vzkriesené je telo duchovné...“
„Chcete snáď povedať, že pán arcibiskup neovláda Písmo sväté?!“ zlovestne zvolal Falcone.
Koggler sa nenechal vyviesť z miery. „Aj keby bol Ježiš na nebesia vystúpil, bolo to až po štyridsiatich dňoch. Tak sa píše v Biblii. Medzitým ho – podľa evanjelií - videli dvanásťkrát živého. Ak neviete, kde a kedy, rád vám miesta v Novom zákone, kde sa jeho stretnutia s ľuďmi, ktorí ho videli živého, uvádzajú, pripomeniem, hoci to by ste skôr mali vy pripomenúť mne,“ dodal sarkasticky.
„Nemusíte mi nič pripomínať,“ odvrkol Falcone a začal uvádzať citácie z evanjelií. „Marek 19:9, Ján 20:11 až 18, Matúš 28:9,10, Lukáš 24:34, Lukáš 24:13 – 31, Marek 16:14, Ján 20: 19-23, 26 – 29, Ján 21:1 – 13, Matúš 28:16 – 20, Marek 16:15 – 18…“
Koggler sa spokojne usmial. „Mohli by ste ešte citovať Skutky apoštolov či Pavlove listy Korinťanom.“
„Ibaže, vážený pán plukovník, keď ho jeho učeníci a ďalší ľudia stretli, to už bol vzkriesený! To už bol duch!“ zvolal víťazoslávne Falcone.
„Eminencia, prepáčte, ale práve ste povedali, že Písmo sväté klame,“ usmial sa Koggler.
„Ako si dovoľujete...“ očervenel arcibiskup.
„Písme sväté, dovoľte, odcitujem Jána, kapitolu 20:26: Ježiš povedal Tomášovi – daj sem prst a pozri sa na moje ruky, daj sem ruku a vlož ju do môjho boku. Dajú sa azda prikladať ruky k telu ducha?“
„Ale zámerne ste nepovedali, že v tom istom Jánovi sa hovorí ešte čosi. Citujem: Ježiš prišiel, hoci dvere boli zatvorené.
To je jasný dôkaz, že bol duch!“ triumfálne volal Falcone.
„Problém je v tom, že o tom, že dvere boli zatvorené, sa napríklad v Lukášovi nehovorí. Tam sa však hovorí toto: Dotknite sa ma a presvedčte sa! Veď duch nemá kosti a mäso - a ako vidíte, ja mám. Potom, ako viete, jedol s nimi pečenú rybu aj on. Takže vy, ctený pán arcibiskup, je mi to ľúto, vyvraciate tvrdenie samotného Ježiša, keď vraví, že nie je duch, ale človek z mäsa a kostí. A navyše, neviem, či by duch mohol konzumovať rybu,“ usmial sa Koggler a s ním aj všetci zo SIV. Falcone škrípal zubami, Koggler pokojne pokračoval: „Zabudli ste povedať aj to, že keď Mária Magdaléna, Mária Jakubova a Salome prišli k hrobu, kameň, který uzatváral vchod doň, našli odvalený. Môžete mi povedať načo bolo potrebné odvaliť kameň ak bol Ježiš duchom bez tela?“ Koggler, ktorý sa ukázal ako výborný znalec Nového zákona, pokračoval: „Či sa v Matúšovi v kapitole 28:12 nehovorí, že dali vojakom veľa peňazí a povedali: Povedzte: Jeho učeníci prišli v noci a ukradli Ho?“
„Tak to boli predsa len učeníci, to oni ho vzali z hrobu a museli odvaliť kameň,“ namietol Farabutto.
„Keby ho boli vzali z hrobu učeníci, neboli by prekvapení, ako píše Biblia, keď ho o pár dní stretli v Galilei. Takže ho asi vzal niekto iný. A môžete mi, strážcovia viery, vysvetliť, prečo teda chodil Ježiš štyridsať dní, či už ako duch, alebo ako fyzický človek, po Galilei, Jeruzaleme, Emauzách a ktohovie kde ešte, a potom sa zrazu rozhodol vstúpiť na nebesia?“
„Aby naplnil proroctvo,“ zvolal Falcone.
„Môžete to proroctvo citovať?“
„Nemám tu Starý zákon,“ rozpačito sa vyhovoril.
„Rád vám ho požičiam,“ podával Koggler Falconemu Bibliu. Falcone si ju demonštratívne nevzal. Koggler sa usmial. „Zato ja vám odcitujem ďalšie dôkazy priamo z Písma svätého, na ktorého dodržiavanie vo svojom úrade dohliadate a toho, kto ho nerešpektuje nekompromisne trestáte! Tak, Písmo, prosím, rešpektujte! Citujem evanjelistu Jána: Nikodém, mimochodom bol to lekár, priniesol do hrobu asi sto funtov myrhy zmiešanej s aloe.“ Koggler sa usmial. „Páni, sto funtov je viac jako tridsať kíl. To je ohromné množstvo, ktoré vysoko prevyšovalo potrebu na balzamovanie. Podstatné však je, že myrha sa síce používala aj na balzamovanie, ale bol to predovšetkým veľmi účinný prostriedok na liečenie zápalov, rán a proti infekciám. A aloa vôbec nie je balzamovacia rastlina, ale používala sa a stále sa používa ako silná protibakteriálna látka, na liečenie poranení, stimulujúca imunitný systém. Viete mi vysvetliť, prečo priniesli do hrobu liečivé, a nie balzamovacie rastliny, keď bol Ježiš podľa vás mŕtvy?“
„Je vylúčené, aby niekto prežil ukrižovanie. Bol to ten najkrutejší rímsky spôsob popravy,“ namietol Falcone.
„Musím vás opraviť. Ukrižovanie bolo v prvom rade mučenie.“
„Čo to trepete? Chcete snáď povedať, že židia a Pilát nechceli Krista popraviť?!“
„Zdokumentovaných prípadov, že ukrižovaní prežili, je dostatok. Prečítajte si historické spisy Jozefa Flavia. Počas protirímskych povstaní ukrižovali v Palestíne tisíce židov. V niektorých prípadoch rímsky veliteľ podľa svojho zváženia mohol rozhodnúť, že podaktorí si už na kríži vytrpeli dosť, a povolil ich sňať. Sňatie živého trestanca z kríža nebolo nič nezvyčajné. Z evanjelií vieme, že Ježiša ukrižovali v piatok na poludnie spolu s dvoma zločincami. O tri hodiny však už bol mŕtvy. Mladý, fyzicky zdatný človek! Nie je to čudné?“
„Zabúdate, že na rozdiel od tých dvoch on bol aj zbičovaný.“
„Iste, ale aj ako zbičovaný vládal niesť na Golgotu kríž, takže síl aj vôle mal dostatok,“ odvetil Koggler.
„Neviem, prečo necitujete Jána aj iných evanjelistov, kde sa hovorí, že prišli vojaci a polámali nohy prvému, aj druhému, ktorý bol s ním ukrižovaný. Keď však prišli k Ježišovi a videli, že je mŕtvy, kosti mu nelámali,“ usmial sa víťazoslávne Falcone.
„Áno, bol piatok podvečer pred začatím veľkonočného sabatu a zákon židom prikazoval pochovať mŕtvych do západu slnka, keď sa začínala sobota. Preto tým dvom zlámali holenné kosti, aby urýchlili ich smrť, pretože sa už nemohli viac udržať na drevenom stupienku a udusili sa. Nie je vám čudné, že nemilosrdní rímski vojaci, ktorí Ježiša bičovali, ponižovali, roztrhali mu odev, na hlavu mu nasadili tŕňovú korunu, keď mali možnosť doraziť ho, zrazu to neurobili?“
„No, to je pravda, ale načo by ho dobíjali, keď už bol mŕtvy? Predsa stotník mu predtým prebodol kopijou srdce,“ namietol Farabutto.
„Pán tajomník, teraz ste ma nemilo prekvapili. Myslel som si, že vážený tajomník Kongregácie skutočne Bibliu pozná. V evanjeliách sa píše, citujem Jána: Keď polámali nohy prvým dvom a prišli k Ježišovi, videli, že je mŕtvy, a tak mu jeden z vojakov prebodol kopijou bok a hneď vyšla krv a voda.“ Farabutto sa zahanbil a mlčal, aj Falcone sa nervózne mrvil v kresle. „Neprebodol mu srdce, ale bok. A viete, kto bol vojak, ktorý mu vpichol kopiju? Centurio Longinus, jeho tajný sympatizant, ktorý osobne na rozkaz Piláta celej akcii velil. Podľa Gregora z Nyssy sa Longinus neskôr stal biskupom v Kappadókii, odkiaľ pochádzal. A znovu opakujem to, čo som už povedal, tentoraz to je citát z Biblie: vyšla z neho krv a voda... Aj dieťa vie, že krv hustne, takže ak bol Ježiš mŕtvy, krv z neho tiecť nemohla!“ Farabutto nevedel, ako reagovať. Koggler zachytil potmehúdsky úsmev Haussera a povzbudený pokračoval. „Spomínal som, že židovský zákon prikazoval pochovať mŕtveho pred západom slnka do zeme. Ježiš, keďže bol žid, s čím, dúfam, súhlasíte, musel byť teda pochovaný do zeme. Ako však hovoria všetky evanjeliá – zdôrazňujem: všetky, takže v tomto prípade asi majú pravdu - Ježišovo telo nedali do zeme, ale ho uložili do hrobu vytesaného v skale. Čiže mŕtvy zrejme nebol...“
„Koggler, netrepte!“
„Ďalej sa v evanjeliách hovorí, že Ježiš ležal na kamennej doske, to znamená, že jeho telo muselo byť rovné, a nie skrivené. Ale to som už hovoril.“
„Prepáčte, pán… hm…,“ vstúpil Kogglerovi do reči Falcone.
„Koggler,“ upokojoval plukovník Hausser kolegu, vidiac, že arcibiskup prechádza do podpásovej roviny urážok.
„Koggler… Vy ste kresťan?“
„Áno.“
„Ale dajaký čudný.“
„Prečo si to myslíte?“
„No, tvrdíte tu veci, ktoré sú v totálnom rozpore s učením našej cirkvi.“
„Napríklad?“
„Všetko to, čo ste tu doposiaľ narozprávali.“
„Excelencia, prepáčte, ale ja som vám podal aspoň desať dôkazov, ktoré ste nijako nevyvrátili, takže, skôr by som sa ja mohol spýtať vás, či ste kresťan a či vaša cirkev hovorí o Kristovi pravdu…“
„Čože?! To si dovoľujete povedať arcibiskupovi, bývalému pápežskému nunciovi? Členovi Kongregácie pre výuku viery? To je neslýchané!“
„Pane, vy aj ja sa zaoberáme Kristovým učením. Je to najúžasnejšie učenie na svete. Je to učenie lásky a pravdy. Ja pravdu hľadám, vy ju vlastníte. Ja sa snažím správať podobne ako Ježiš. Je to veľmi ťažké, ale snažím sa. Nestal som sa kresťanom tým, že ma matka nechala pokrstiť. Krst je primálo na to, aby bol niekto kresťanom.“
„Vy popierate aj význam krstu? Základnej sviatosti a hodnoty kresťanstva? A ešte si aj dovoľujete tvrdiť, že ste kresťan?“ šermoval rukami Falcone.
„Ja nie, páni, to vy popierate význam krstu. Celá cirkev ho popiera.“
„Sám predsa vravíš, že si pokrstený,“ namietol nervózne Toti.
„Ale taký krst nemá žiadny zmysel. Je v príkrom protirečení s tým, čo hovoril Ježiš.“
„To je nehorázne, to nie som ochotný počúvať,“ zvolal Falcone.
„Monsignore, môžete mi citovať aspoň jedno jediné miesto v evanjeliách, kde sa hovorí o krste novorodencov?“ Nastalo ticho. „To ja vám odcitujem dve miesta, kde sa o krste hovorí: Prvé - Marek, kapitola 28: Choďte teda, učte národy a krstite ich. A druhý citát je z Lukáša, kapitola šestnásť: Ježiš im povedal: Choďte po celom svete, kážte evanjelium všetkému stvorenstvu. Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený.“
„No, tak vidíte,“ zvolal natešený arcibiskup. „Sám ste sa usvedčili.“
„Pán arcibiskup, v oboch citátoch Ježiš jasne hovorí o krste dospelých, nie o krste novorodencov. Učte národy a krstite ich. Môžete mi povedať, ako sa dajú učiť novorodenci? Kto uverí, bude spasený… Môžete mi povedať, ako môže uveriť osemdňové dieťa? Chcete vedieť, čo na to hovorí Ježiš?“ Nahnevane opäť otvoril Nový zákon. „Matúš 21:16: Z úst nemluvniat a dojčeniec pripravili ste si slávu!'“
„Čo to trepete? Ako mohol Ježiš vedieť, že raz to tak budeme robiť?“ ohradil sa Falcone.
„No, úžasnejšie priznanie som ani nemohol očakávať,“ zasmial sa Koggler, vzápätí však vzrušene pokračoval: „Ja som sa stal kresťanom tým, že som si isté veci uvedomil. Svojím slobodným rozhodnutím. Svojím rozumom, ktorý, iste to nepopriete, mi dal Boh. To on nám dal rozum. A dal nám ho preto, aby sme rozmýšľali a slobodne sa rozhodovali. Viete, prečo je dnes katolícka cirkev síce masová, ale vnútorne prázdna a slabá organizácia? Lebo všetci sú tam na základne formálneho aktu, ktorým je krst novorodencov, a nie na základe slobodného rozhodnutia. Vašou povinnosťou je nielen nabádať iných, aby dbali na Božie zákony, ale musíte ich dodržiavať najmä vy sami. A vy svojimi dogmami človeku v rozmýšľaní bránite! Keď už tu dnes toľko citujeme, poviem vám, čo o vás hovorí Ježiš. Mám taký pocit, že on nielen tušil, ale presne vedel, že raz budete takto konať.“ Opäť prudko otvoril evanjeliá. „Matúš kapitola 23:13: Beda vám, zákonníci, farizeji a pokrytci. Zatvárate ľuďom kráľovstvo nebeské! Sami doňho nevchádzate, a bránite tým, ktorí by chceli vojsť!“ Koggler prudko dýchal. „Vy sa čudujete, že moslimovia valcujú Európu? Máte úžasnú masovú organizáciu, za každého člena pýtate od vlád peniaze, ale na tom, či je cirkev aj vnútorne silná, vám nezáleží. Viete si predstaviť, aká by bola cirkev úžasná, keby v nej boli len ľudia, ktorí tam vstúpili na základe slobodného rozhodnutia? Ježiš povedal – postavíš svoj dom na skale a nie na piesku, lebo príde prvá búrka, a dom sa ti zosype. Jeho varovné slová sa začínajú napĺňať. Krst detí je stavanie domu na piesku.“
„To je nehorázne. Vy si teda dovoľujete poučovať arcibiskupa, profesora dogmatickej teológie?“ pokúsil sa zastať Falconeho Farabutto.
„Páni, mňa nezaujímajú vaše dogmy, ale život tak, ako nám ho svojím príkladom ukazoval Kristus. Dogma je tvrdenie, na ktoré niet dôkazu, takže by sa pokojne mohla nazývať lžou.“
„Pán kolega, prosím, miernite sa,“ obrátil sa ku Kogglerovi Hausser.
„To je vrchol!“ Falcone aj s Farabuttom sa zdvihli. „Odchádzame. Na pôde Vatikánu je takéto bohorúhačstvo nehoráznosť.“
„Páni, prosím, kolega Koggler sa trochu prestal kontrolovať, ospravedlňujem sa vám za neho. Kolega Koggler, prepáčte, táto debata je síce zaujímavá, ale nie sme tu na to, aby sme skúmali, či Ježiš na kríži zomrel, alebo nie. Naša úloha je hájiť zájmy cirkvi.“
„Ktorej cirkvi? Tej Ježišovej, alebo tej, ktorú tu reprezentujú títo páni? Tej, o ktorej hovorí Ježiš…,“ rozčúlene zdrapil Bibliu. Vzápätí sa mu vyšmykla a spadla na zem. Nahnevane ju zodvihol a vytiahol lístok, otvoril a takmer kričal: “Matúš, kapitola sedem: Varujte sa falošných prorokov… To hovorí o vás!“
„Páni, zbohom. Kolega Haussser, ešte budeme spolu hovoriť,“ povedal výhražne Falcone a pobral sa k dverám.
„Pán arcibiskup, vôbec nemusíte odchádzať. Pôjdem ja,“ povedal rozhodne Koggler, vzal si svoje papiere zo stola, vhodil ich do ošúchanej diplomatky a poberal sa.
„Páni, myslím si, že je to celé jedno veľké nedorozumenie. Ide nám o spoločnú vec. Nikto nehovorí, že cirkev je bez chýb, ale sme všetci na jednej lodi,“ snažil sa zúfalo zachrániť situáciu Hausser. „Upokojme svoje mysle a poďme konať v záujme veci,“ vyzval predstaviteľov Kongregácie aj Kogglera. Falcone s Farabuttom chvíľu váhali. Potom si uvedomili, že bez Kogglera by sa mohli dostať do veľmi nepríjemnej situácie, a tak si napokon so zaťatými zubami opäť sadli na miesta. Po nich sa k stolu vrátil aj Koggler. Chvíľu oboch mužov pozoroval. Mali sklopené pohľady. Keby sa im mohol pozrieť do očí, videl by v nich zlobu a bezmocnosť. A najmä strach.