Chcem film o Berlusconim, tvrdí taliansky režisér Sorrentino

Skorumpovaný politik, smrť alebo bezzubá svätá, vo všetkom je možné (a potrebné) nájsť krásu. Taliansky režisér Paolo Sorrentino hľadá intenzívne. Jeho snímku Božský, ocenený v Cannes v roku 2008 za réžiu, je vynikajúcim portrétom nedávno zosnulého politika Giulia Andreottiho aj patológie moci.

Sorrentinov najnovší film Veľká nádhera o plytvaní časom, umieraní a sladkom živote v súčasnom Ríme tento rok v súťaži francúzskej prehliadky zatienila trendovejšia lesbická prvá láska Adelin život. Lepšie než všetky ceny z Cannes je ale porovnanie, ktoré Sorrentinovi film vyniesol - s Federicom Fellinim. Porovnanie, ktorému sa napoly vážne, napoly kvôli dekóru bráni.

Režisér, ktorý prirovnal natáčanie v Amerike so Seanom Pennom ku skoku padákom - "bol to zážitok, ale raz to stačilo" -, sa možno vráti k politickému portrétu. Talianska politika ponúka bezbrehú inšpiráciu. "Berlusconi ako človek by ma zaujímal najviac zo všetkých," hovorí tvorca, ktorý na karlovarskom festivale hypnoticky zavŕšil deň svojou Veľkou nádherou.





Giulio Andreotti, mnohonásobný taliansky premiér, ktorý strávil v politike cez päťdesiat rokov, nedávno zomrel. Aký odkaz podľa vás Taliansku zanechal? Napriek všetkej korupcii a škandálom ho vo svojom inak kritickom filme vlastne trochu obdivujete alebo sa mýlim?
Andreotti vniesol do talianskej politiky vycibrený štýl. Jasnú ideu, ako robiť politiku. Priniesol politickú kultúru. Aj preto bol celosvetovo uznávaný a rešpektovaný. Nehovorím prirodzene o všetkej tej korupcii a negatívnych aspektoch jeho vlády. Chlapíci, čo prišli po ňom, ako Silvio Berlusconi, jeho štýl zničili.

Takže Andreottiho politika bola "krásna"?
Áno, ale krása bola aj v Andreottiho temných stránkach. Čo bol jeden z dôvodov, prečo som ten film urobil. Sú ľudia, ktorí prepadnú banku s pištoľou a krikom, a sú takí, ktorí tie peniaze ukradnú ticho, šikovne a nikto ich neodhalí. Je to otázka inej inteligencie a Andreotti bol ten druhý prípad.

Váš posledný film odohrávajúci sa v Ríme je rutinne porovnávaný so Sladkým životom Federica Felliniho. Je ale ťaživejší a stiesnenejší. Zamýšľali ste ho ako komentár k súčasnému Taliansku?
Nerád robím z filmu politickú prednášku. Zaujíma ma ľudské správanie. V prípade Veľkej nádhery je hlavnou témou vyprázdnenosť hlavnej postavy i spoločnosti. Stretáva sa s problémom, s ktorým zápolíme všetci - do akej miery mrháme svojimi životmi, strácame čas na nepodstatných veciach. Za Rím by bolo kľudne možné dosadiť iné mesto. Pocit prázdnoty a fakt, že väčšina medziľudských vzťahov končí zle a je nefunkčných, môžete cítiť všade.

To znie dosť nihilisticky. Hrdina, úspešný novinár Jeb patriaci k rímskej intelektuálnej i ekonomickej smotánke, je cynický. Je cynizmus aj váš životný postoj?
Byť cynický je jednoducho obrana pred životom. Do cynizmu sa obliekame, aby sme si udržali odstup. Pod cynickým povrchom je ale vždy vrstva sentimentality. Jeb je cynický aj sentimentálny zároveň. Tak je človek naprogramovaný. Pre mňa nie je jednoduché udržiavať dobrý vzťah k svetu a k ľuďom. Vyrovnanosť nastane len na moment a priestor medzi tými momentami zmierenia je zložitý a ťažký. Našťastie zostáva irónia, ktorou riešim všetky zásadné problémy. Je kľúčom k nájdeniu lepšieho miesta v živote.

Pochádzate z Neapola, no film Veľká nádhera zachytáva Rím dosť intímne. Ukazuje miesta, ktoré pozná len človek s mestom zrastený. Je ten Rím, ktorý ukazujete, aj vaším Rímom?
Áno.

Takže chodíte na rovnaké dekadentné večierky?
Nie. Na večierku som nebol už dlho. A ak som bol, tak rozhodne nie na takých, aké sú zachytené vo filme. Celé som si ich vymyslel. Rím je krásne mesto. Filmár musí vždy usilovať svojim filmom o krásu. Vždy. A Rím a ľudia, ktorí v ňom žijú, zodpovedajú mojej predstave krásy. Preto je film z Ríma.




Keď sa pozeráte na film, ako je napríklad Do Ríma s láskou Woodyho Allena, ktorý ukazuje Rím turistický, nie autentický, vadí vám to?
Problém filmu Do Ríma s láskou nie je v tom, že Allen ukazuje Rím z pohľadu turistov. Problém je, že to nie je dobrý film. Má slabú rozprávačskú linku i postavy. Proti Allenovmu uhlu pohľadu nič nemám. Každý občas vidí nejaké miesto ako turista. Na tom nie je nič zlé. Mne osobne vadí, že je to akási historická verzia Ríma. Ľudia sú oblečení tak, ako sa obliekali pred päťdesiatimi rokmi. V tomto je vlastne Allen omnoho bližšie Fellinimu než ja. Je ním ovplyvnený oveľa viac. Nechcem ale komentovať filmy Woodyho Allena. Allen je majster a ja nie som v pozícii, aby som ho mohol súdiť.

Otázku Ríma ako turistickej atrakcie ste vyriešil po svojom - nechali ste v úvode Veľkej nádhery veľkolepo zomrieť japonského turistu na infarkt...
Pri nakrúcaní filmov sa riadim istou filozofiou a jej prvé pravidlo znie, že úvodná scéna musí byť vždy silná a krásna. Nie je dôležité prečo. Ale musí to tak byť. Riadim sa inštinktom a ten mi povedal, že smrť v úvode krásna bude. Zo všetkého, čo sa môže v živote prihodiť, je najsilnejšie, keď pred vašimi očami niekto zomrie. Preto som zvolil smrť. Inak neviem, čo tá scéna znamená.

Keď hovoríme o "tvorivej filozofii", taliansky film má silnú realistickú tradíciu. Vaše formálne vycibrené snímky sú označované za nerealistické, hoci zachytávajú veci úplne reálne - ako žijúci politici. Ako by ste charakterizovali svoj prístup?
Myslím si, že som realistický. K tomu, aby ste bola realistickí, si musíte mnoho vecí vymyslieť. Použiť fantáziu ako východiskový bod pre vytváranie realistického obrazu. Realizmus pre mňa nie je to, že vezmem kameru a natočím, čo sa pred ňou deje. To je len kronika udalostí. Takéto filmy ma nezaujímajú ani ako diváka, ani ako filmára. Nemám rád filmy, kde kamera sleduje dve hodiny niekoho, ako chodí po ulici. Nikto nie je taký zaujímavý, aby stálo za to ho pozorovať dve hodiny. Chcem od filmu viac. A to "viac" sa môže skrývať v dialógu, v excese, v obraze. Pre mňa je zaujímavejšie, keď vás budem študovať, potom pôjdem domov, zrekapitulujeme si, čo o vás viem, čo si o vás myslím a vložím to do filmu. Keď všetko zapadne na správne miesto, tak keď sa budete pozerať na hotový film v kine, umožní vám uvidieť a zistiť aj veci, ktoré ste o sebe nevedeli.

Je pre vás teda réžia psychologickým cvičením?
V mojich filmoch je absolútne kľúčový záujem o ľudskú psychiku, záujem o človeka a jeho myšlienkové a emočné pochody. Moje filmy nemajú veľkú zápletku alebo prekvapivé zvraty. Zaujímajú ma postavy, človek ako ľudská bytosť.

Zaujímal by vás Berlusconi ako ľudská bytosť?
Možno úplne najviac zo žijúcich Talianov.

Plánujete natočiť o ňom film podobný tomu o Andreottim?
Veľmi rád by som ho chcel natočiť, ale nie je to jednoduché, pretože Berlusconi je komplikovaná osobnosť. Nie je ľahké ho pochopiť. Hoci si každý v Taliansku myslí, že Berlusconimu rozumie, že ho chápe, že vie, čo je zač. Nie je to len človek, ktorý robí divné veci v Európskom parlamente alebo sprosté gestá pri vládnych návštevách. Je v ňom oveľa viac. Pred niekoľkými dňami som stretol jeho bývalého obchodného partnera. Z doby hlboko pred tým, než sa Berlusconi pustil do politiky. Nepozná Berlusconiho ako politika, ale pozná ho ako biznismena. Je to Angličan, ktorý s ním uzavrel významný obchod. A ten o ňom hovorí, že nikdy nepoznal inteligentnejšieho a nebezpečnejšieho obchodníka. Nájsť k Berlusconimu kľúč, na ktorom by šlo film vystavať, je ťažké. Už len preto, že je mnoho vecí z jeho života tak verejné a zneužité.

Evidentne ste ale o ňom ako o objekte ďalšieho filmu veľa premýšľali...
Premýšľal, ale teraz na taký film nie je vhodná doba. Okolo Berlusconiho sa každú minútu všetko mení. Niečo si o ňom budem myslieť. On za dva dni povie niečo iné, a to celý môj film poprie. Navyše, urobiť dobrý film o Berlusconim je skutočne ťažké. Viac toho o ňom nevieme, ako vieme. A zachytávať folklór a hlúposti, ktoré robí na verejnosti a o ktorých referujú médiá, to nestačí.

ihned.cz