Ako dobyť pevnosť zvanú Milan Kundera? Napríklad týmto

Čo zmôže literatúra? Otázka stojaci v podtitule publikácie, odkazujúcej k rovnomennej kunderovské konferencii z roku 2009, by možno mala znieť: Čo zmôže literárna veda? Nie je to myslené nijako ironicky: teoretický výskum Kunderovho diela je totiž pomerne riskantnou záležitosťou. Je to pasca, ktorú na svojich interpretov nastražil sám autor.

Kundera postupuje ako brúsič diamantov. Celé jeho dielo je precízna symetrická štruktúra. Či ich človek otáča zo všetkých strán, všade stretáva rovnakú túžbu po dokonalosti. Nejde len o jednotlivé romány, poviedky alebo drámy. Rovnaké úsilie ako kompozícii a stavbe textu venuje formulácii spôsobu, akým má byť dielo čítané a chápané.

Kundera si je dobre vedomý svojej pozície vo svetovej literatúre aj toho, že kvalitné texty k sebe ako magnetické ložiská priťahujú ďalšie texty. Každý veľký román skôr či neskôr obrastie nepriestupnou húštinou interpretácií, ktoré v mnohých prípadoch úplne zatieni výhľad na jeho pôvodný zmysel. Zatemní jeho význam ako pri Kafkových románoch, nakazených tisíckami psychologických, politických, religióznych a bohvie akých parazitných nadstavieb, ktoré so samotným dielom nemajú nič spoločné.

Rešpektovať návštevný poriadok

Aby sa vyhol podobnému ohrozeniu, vyrazil Kundera prípadným vykladačom svojho diela zbrane z rúk tým, že ich interpretoval sám. Celá jeho esejistická tvorba - ona neoceniteľná teória moderného románového umenia - je zároveň nekompromisným manifestom, ako má byť nakladané s jeho vlastným dielom.

Vykonal stavebnú analýzu, lingvistický rozbor aj periodizáciu svojich textov. Zverejnil jasný predpis k ich prekladu - požiadavku úplnej vernosti originálu. Predpísal, akým spôsobom a v akých mantineloch majú jeho diela interpretovať. Vylúčil zo sféry akejkoľvek relevantnosti osobný život autora (onen kafkologický mor) a čokoľvek, čo stojí mimo kontext samotného textu.

Literárny teoretik, ktorý ku Kunderovmu dielu pristupuje, sa musí porovnať už s týmto prvým vlnolamom ambícií. Ak bude rešpektovať návštevný poriadok Kunderovho diela, vydá sa na dych berúcu cestu palácom, ktorým sám autor sprevádza po červenom koberci a necháva úžasnutých návštevníkov nazerať do vitrín a šnúrou oddelených expozícií. Takému interpretovi je dovolené pohrať si v niektorom zo sál s motívmi, témami, štruktúrami a stratégiami, ktoré sú dávno bezpečne pomenované a katalogizované samotným autorom.

Takéto interpretácie tvoria približne sedemdesiat percent všetkých príspevkov antológie. Ide takmer bez výnimky o vysoko kultivované texty, ilustrujúce bohatstvo a hĺbku Kunderovho diela. Či už ide o fascinujúcu tému hudobnej architektúry románov, ktorého sa vo svojom príspevku dotýka Sylvie Richterová alebo Massimo Rizzante, o problematike telesnosti, sexuality a hanby, ktorú rozvádza Aleš Haman, alebo o všadeprítomnej tému pamäti, zabudnutia (Voisine-Jechová, Tlustý) a sentimentu (Košková). Všetky tieto state však pracujú len na akomsi šrafovaní a starostlivom vyfarbovaní jasne určených obrysov Kunderovej vlastnej interpretácie a argumentácie. Ako by len užasnuto skonštatovali, že to, čo autor o svojom diele tvrdí, skutočne platí.



Kresba: Václav Teichmann



Šifra majstra Kunderu

Naozaj zásadné a objavný sa tak v tomto svetle javí predovšetkým príspevok Gertrúdy Zandovej s názvom Modelovanie čitateľa v diele Milana Kunderu. Nezaoberá sa interpretáciou románov, ale prieskumom toho, čo tejto interpretácii bráni. Respektíve toho, čo vymedzuje jedinú možnú trasu, po ktorej sa dá vo výklade uberať - onen červený koberec vinúci sa celou expozíciou.

Kundera svoje knihy podmieňoval niečím obzvlášť rafinovaným. Vo vrcholných dielach - Neznesiteľná ľahkosť bytia a Nesmrteľnosti - už úplne suverénny v práci s románovou formou rozvinul na ploche textu celý signalizačný systém, ktorý ako diaľničné značenie bezpečne vedie čitateľskú interpretácii. Esejistické pasáže začlenené do románového tela, vykladajúce, spresňujúce a definujúce samotný príbeh a jeho centrálne témy, sú najviditeľnejšie časti tohto systému. Je tu ale ešte dômyselnejšia rovina.

Zandová, vychádzajúca z diela Wolfganga Isera, skúma, akým spôsobom Kundera do textu vťahuje samotného čitateľa: hrá s ním nie celkom rovno, ale o to zábavnejšiu hru na spoluúčasť pri stavbe románu. Vytvára ilúziu, že je čitateľ prítomný rastu a konštrukcii diela - Kundera používa množstvo rečníckych otázok a vysvetliviek v zátvorkách, ktoré dôverne oznamuje priamo čitateľovi - akoby spolu sedeli v akomsi pomyselnom kine a nezáväzne komentovali dej, ktorý sa pred nimi odohráva.

Tieto otázky a jasnovidné vysvetlivky dávajú čitateľovi ilúziu slobody, možnosti ľubovoľne vstupovať do zákulisia, prezerať si postavy z rôznych uhlov, rozumieť ich motiváciám a činom lepšie ako oni samy: vzniká tak dojem až akejsi moci nad fikčným svetom. Ale to je práve tá pasca: kontrolu má samozrejme jedine autor. Všetky tieto ilúzie v skutočnosti nedávajú slobodu pohybu, každá otázka, ktorú autor zdanlivo len rečnícky položí, predovšetkým vyraďuje všetky ďalšie otázky: úplne jasne predpisuje, na čo a akým spôsobom sa má čitateľ pýtať.

Zandová cituje recenziu Neznesiteľnej ľahkosti bytia Jakuba Češky, ktorý túto stratégiu zhŕňa slovami: "Román je do značnej miery samovýkladom ... odmieta čitateľa ako interpretov. Čo iné potom môžeme nájsť v čitateľských ohlasoch alebo v interpretáciách ako viac či menej vydarenú rekapituláciu základných téz knihy?"

Je nutné si uvedomiť jednu vec. Potom, čo sa Kunderovi v roku 1968 otvorila cesta k francúzskemu publiku, ktoré nadšene prijalo romány Žart, Život je inde a Valčík na rozlúčku, ktoré ale boli čítané výhradne politicky, začal ich autor boj za očistenie svojho diela od nepatričných nánosov: nechcel patriť do úzkej škatuľky kronikára totalitnej spoločnosti.

Tento zápas skvele ilustruje stať Martina Petrasa Tri obdobia recepcie Milana Kunderu vo Francúzsku. Na výbere kritických ohlasov francúzskej tlače, ktorá sa neposlušného autora pokúšala vracať do exotickej kategórie, ktorá mu bola vyhradená, je dobre viditeľné, kde sa u Kunderu tá až neurotická obava o pochopenie jeho diela objavila.

Od istej doby tak už do základných stavebných prvkov svojich románov zakódoval spôsob, akým majú byť čítané a vykladané. Tento osobitný interpretačný antivír niektorej časti jeho diela dokonale uzamkol, zabránil ich devalvácii nevhodnými výkladmi a povolil replikáciu len jedného spôsobu čítania. Literárnovedecké state funkčnosť tohto mechanizmu dokonale ilustrujú. Čo zmôže literatúra? Tento fascinujúci úkon, ktorému Kundera venoval obrovské úsilie a ktorý jeho dielo stráži ako trojhlavý pes Kerberos, by mohol byť suverénnou odpoveďou.

ihned.cz