Magda Husáková Lokvencová v roku 1972. Snímka: Magdaléna Robinsonová, Slovenská národná knižnica - Literárny archív
Dokumentárny film s názvom Prvá: Magda Husáková Lokvencová premietali túto stredu v bratislavskom Kine Lumiére. Novinku o výraznej a vzdelanej osobnosti, ktorá počas svojho krátkeho života stihla získať niekoľko prvenstiev, nakrútila Zuzana Liová. „Nechceli sme robiť medailón, že prečítame životopis a ilustrujeme ho fotkami. Pokúsili sme sa oživiť jej divadelný svet, aj vnútorný. Náročné boli animácie a obrazová postprodukcia, to bolo niečo, čo som robila prvýkrát," povedala režisérka a scenáristka, ktorá si priazeň divákov i kritiky získala v roku 2011 celovečerným hraným debutom Dom.
Listy zo synovho archívu
Magdu Husákovú Lokvencovú, ktorú nám doteraz slovenské dejiny pripomínali skôr ako manželku komunistického funkcionára Gustáva Husáka, predstavuje najmä ako prvú slovenskú divadelnú režisérku. Režírovala diela Brechta aj Majakovského. Ako prvá spolupracovala so ženskou scénografkou a ako jedna z prvých žien si tiež vyskúšala televíznu réžiu.
Snímka je postavená na materiáloch z osobnej pozostalosti Magdy Husákovej Lokvencovej v Divadelnom ústave. „Druhý dôležitý zdroj bol rešerš Slávky Daubnerovej. Boli to listy, ktoré Magda písala vysokopostaveným funkcionárom, ktorých prosila o prácu." Liová tiež vo filme použila úradné dokumenty z archívov bezpečnostných zložiek v Prahe a archívu komunistickej strany. Cenné sú tiež denníky a fotografie zo súkromného archívu Vladimíra Husáka, syna prvej slovenskej divadelnej režisérky. „Poskytol mi dokonca aj listy, ktoré si písala s Gustávom Husákom, keď bol vo väzení. Bez toho materiálu by to nebolo ono, nepodarilo by sa mi zachytiť jej intimitu," zdôraznila s tým, že pri tvorbe filmu jej veľmi pomohli aj informácie z knihy Nadeždy Lindovskej.
Temný príbeh charizmatickej režisérky Magdy Husákovej Lokvencovej robia v dokumente farebnejším zásahy animátorov, ktorí oživili dobové fotografie. „Filmového materiálu o nej je málo, rozhodli sme sa existujúce fotky oživiť a dostať do nich emóciu. Od začiatku sme vedeli, že budeme robiť s animáciami," doplnila Zuzana Liová.
V roku 1985. Snímka: Slovenská národná knižnica - Literárny archív
Žila svoj sen. Navzdory absurdite doby
V jej filme tiež podávajú svedectvá blízki, kolegovia a priatelia Magdy Husákovej Lokvencovej. Spomínajú na ňu herci Eva Landlová, Eva Rysová či Ladislav Chudík. „Jej osud je plný smutných absurdít, ale zároveň obrazom o tom, ako tá žena, plná vášne pre divadlo, dokázala navzdory nezmyselným zákazom žiť svoj sen," uzavrela režisérka a scenáristka.
Film je pilotnou časťou série autorských dokumentov o výnimočných slovenských ženách, ktoré sa ako "prvé" presadili v rôznych oblastiach života. Cyklus Prvá má tvoriť desať 40-minútových dokumentárnych snímok - štyri majú mať televíznu premiéru na konci tohto roka a šesť filmov v priebehu roku 2015. Divákom by mali priblížiť životné príbehy prvej špiónky, prvej fotografky, prvej farárky či prvej astronómky. Projekt, ktorý vznikol na základe potreby nájsť reálne hrdinky slovenskej histórie, by sa podľa jeho producentky Barbary Janišovej Feglovej mohol stať súčasťou doplnkového vzdelávania na školách. "Boli by sme radi, aby sa k tomu mohli dostať všetky deti, ktoré už aspoň trochu myslia a vedia takéto veci vstrebať."
Dokument Prvá: Magda Husáková Lokvencová produkovala spoločnosť Hitchhiker Cinema v spolupráci s RTVS a Slovenským filmovým ústavom.
Komunisti jej ničili kariéru aj zdravie. No nie slobodu
Režisérka Zuzana Liová hovorí o Magde Husákovej Lokvencovej, ktorej je venovaný prvý dokument v rámci cyklu Prvá.
Zuzana Liová. Snímka: archív Berlinale
Čo vás na Magdinej osobnosti najväčšmi zaujalo?
To, ako si vážila slobodu, svoju aj každého. Robila to, čo chcela. Keď jej kvôli zavretému manželovi v 50. rokoch zobrali divadlo, nevzdávala sa a vybojovala si ho späť. Hovoria o nej, že na každú prekážku reagovala činorodosťou.
To je vzácne. A čo vás najväčšmi zasiahlo na jej životnom príbehu ako takom?
Paradox doby, v ktorej žila. Ako mladá sa nadchla pre ľavicové ideály a ich následné zneužitie niektorými predstaviteľmi komunistickej strany sa kruto obrátilo voči nej. To jej vlastne ničilo rodinu, na nejaký čas kariéru a zdravie. Zaujímavé bolo, že podobne ako jej manžel Husák, ani ona na tieto ideály nezanevrela. Vravela, že všetko je v ľuďoch. To ako jednotlivé etapy svojho života prežívala, čo si myslela a cítila, odkrývame v intímnej rovine prostredníctvom denníkov.
V akom smere bol pre vás tento film najväčšou výzvou?
Najťažšie bolo z množstva zachovaným fragmentov, zápiskov, korešpondencie, fotografií vybudovať ucelenú štruktúru a vyhnúť sa vytvoreniu „životopisného medailónu“.
Životný príbeh Magdy Husákovej – Lokvencovej väčšina Slovákov vôbec nepozná. Čím to podľa vás je?
To, že bola divadelnou režisérkou, ktorá u nás ako prvá inscenovala napríklad Bertolda Brechta, sa o nej naozaj vie málo. Asi je to aj tým, že na školách sa veľmi nevenuje dejinám slovenského divadla či filmu. To čo o nej ľudia vedia – ak vôbec – sú klebety, že ako manželka Husáka žila s hercom Ctiborom Filčíkom – to sa „ľahšie“ pamätá. Vyšla však o nej výborná monografia od Nadeždy Lindovskej, divadelná režisérka Slávka Daubnerová o nej urobila divadelné predstavenie, Peter Kerekes zas dokument v rámci televízneho cyklu Radosť zo života... Asi je to stále málo.
Spomínali ste Ctibora Filčíka, s ktorým žila krátko pred a počas 10-ročnej väzby Gustáva Husáka. S manželom sa však rozviedla až po jeho návrate z väzenia – aby ho mohla navštevovať.
Áno, z listov, ktoré si s manželom písali, keď bol vo väzení, cítiť, ako veľmi ho mala rada, rešpektovala ho a podporovala. Zároveň bola slobodomyseľný človek, umelkyňa a žila to, čo cítila, že chce žiť.
Pôvodom bola Češka. Do akej miery sa stotožnila so slovenským prostredím, mentalitou, kultúrou?
Počas prvej republiky žila ako dieťa na Slovensku, veľmi ju ovplyvňovalo české rodinné prostredie, jej otec bol vojenský dôstojník, ale zaujímal sa o umenie a literatúru, takže mala silný intelektuálny základ. Denníky z detstva si písala po česky, tie z obdobia pár rokov pred smrťou po slovensky. Ak písala listy Čechom – písala po česky, Slovákom po slovensky. Spomína, že za Slovenského štátu nemohla robiť v divadle, lebo bola Češka. Z neskoršieho obdobia sa nenašli zápisky, kde by riešila našu mentalitu alebo kultúru alebo svoje postavenie ako Češky na Slovensku. Chodila na strednú školu do Banskej Bystrice, kde bol riaditeľom jej strýko Roubal, tiež Čech a zároveň významný vedec. Právo študovala v Bratislave. Na divadlo sa nepozerala z nejakého národného hľadiska, skôr univerzálne, pýtala sa, či sa dá divadlom niečo zmeniť. Inscenovala slovenskú klasiku a aj tam prejavila svoju črtu, byť v divadle aktuálna. Bavilo ju poukázať na neduhy ľudí a spoločnosti, byť ironická, satirická. Prejavilo sa to aj v inscenáciách Majakovského hier Kúpeľ a Ploštica, prostredníctvom ktorých sa pár rokov pred tým ako zomrela, s nadhľadom, iróniou a kriticky pozrela na to, čo ľudia zažívali, na kult osobnosti, byrokraciu, túžbu po moci, na tuposť, ktorá vládla – na všetko, čo jej vlastne ničilo život.
Čo sme jej ako Slováci podľa vás dlžní?
Najmä by sa malo viac hovoriť o jej prínose. Dejiny sú plné mužov, takže celkovo by sa mala hlavne na školách odkrývať „história žien.“ Podobné aktivity na poli literatúry a knižných publikácií robí združenie Aspekt, ale stále je to málo. Aj to bol hlavný impulz k vytvoreniu námetu nášho seriálu Prvá. Je prínosné, aby sme vedeli, že tieto ženy sú súčasťou našej histórie, pokúsili sa o sebarealizáciu, niečo vytvorili a my máme na čo nadviazať. Ak patrili k menšinám, ktoré tu žili - Češky, Maďarky, Židovky, Nemky - je určite dôležité to spomenúť, lebo aj to je kontext našej histórie.