Čakal sa veľký hit, veľký zážitok, udalosť. Skoro trojhodinový sci-fi film Interstellar, ktorý je už v našich kinách, totiž robil tvorca Temného rytiera Christopher Nolan. Do nového filmu však napchal príliš veľa odkazov ľudstvu.
Veľký rozmer sedí; a to je tak všetko. Nevadili by tri hodiny kvantovej fyziky, relativity, gravitácie, cestovania časom, štvrtého a piateho rozmeru, červej diery - ostatne vďaka za jej názorné vysvetlenie. Či výpočty hrdinov na tabuli sedia, posúdi beztak len génius Stephen Hawking či jeho následníci z Teória veľkého tresku, obyčajný smrteľník z rovníc hľadajúcich vhodnú hostiteľskú planétu pre vyhladované ľudstvo vyčíta asi toľko ako hydina.
Nevadili by ani tri hodiny divadla, rozprávačsky bohaté a obrazovo čisté - prinajmenšom tam, kde Nolan vsádza na "ručnú prácu" či jej zdanie, kde tlmí digitálne efekty, hrá sa s duchárskými prvkami alebo ako jeho predchodcovia prepadne čaru velebného ticha vesmíru. Lenže ľúbeznosť hudby k "tancu" v priestore zaviedla už 2001: Vesmírna odysea a fascináciu mrazivou krásou nekonečnosti doviedla k dokonalosti minuloročná Gravitácia. Navyše Nolan "prepája" zo záchrannej misie k pozemským rodinám astronautov, takže buduje dva svety - a Zem dusiaca sa dusivým prachom pôsobí originálnejšie než jeho planéta vĺn aj planéta ľadu, ktorú hrdinovia skúmajú. Avšak čo vadí zásadne, sú tri hodiny zušľachťujúcich odkazov ľudstvu, meditácií "dole" aj "hore", vatových úvah o dobre, zle, prírode, pravde, arogancii, obete. A melodramatická tónina, pretože všetci, s výnimkou zábavných robotov, neustále slzia. Interstellar je snáď najufňukanejším sci-fi v dejinách kinematografie.
Prototyp víťazného hrdinu
Proti obvineniam z účelového dojímania sa režisér obrnil voľbou hercov, ktorí dokážu predsa len viac než plač. Spoľahlivý Matthew McConaughey v hlavnej úlohe vdovca, ktorý chce ako veliteľ misie zachrániť v prvom rade vlastné deti, má však jednu nevýhodu: oproti Tomu Cruisovi vo Vojne svetov, ktorého nezrelý otec dospieval až vďaka ohrozeniu svojich potomkov, je McConaugheyho farmár so skúsenosťami špičkového pilota a s inžinierskym diplomom ukážkovým prototypom víťazného hrdinu od prvej do poslednej minúty.
Čo nie je zďaleka jediné klišé v rozvrhnutí charakterov, stačí spomenúť ešte Michaela Cainea ako vedúceho výskumu NASA a Anne Hathaway v úlohe jeho dcéry vnášajúcich do vedy romantický pel. Iné obnosené prvky vie Nolan naopak nevšedne využiť - napríklad sprievodné "dokumentárne" výlevy pamätníkov posunie vo finále k vtipnej pointe, podobne pracuje s postavami nečakaných zradcov či so starými relikviami, ktoré dostanú nový význam. A v neposlednom rade sa vyložene teší z technických hračiek, ktoré vie využiť tak dôvtipne, že upúta aj časť publika, ktoré nerozozná modul od psej búdy.
Za ne mu patrí päť percent navyše, ktoré mu však žiaľ zas odpočíta okato nastavovaný záver sa záplavou dialógov, dodatkov, dojímania a rečníckych otázok "kde sme a kam smerujeme". Tak ako v závere svojej batmanovskej trilógie skrátka Nolan v príbehu o vzbure proti odovzdanosti podľahol veľkému pokušeniu veľkých slov - a z nich sa veľký film nerodí.