Na svoje 16. narodeniny mala príhovor v OSN. Predtým rozhnevala Taliban, ktorý vyslal bojovníkov, aby ju zastrelili. V utorok 9. októbra 2012, keď mala pätnásť rokov, sa vracala autobusom zo školy domov. Bojovníci Talibanu jej z tesnej blízkosti strelili do hlavy. Len málokto veril, že prežije. Malalino zázračné uzdravenie vo Veľkej Británii ju, naopak, nasmerovalo na jedinečnú cestu z odľahlého údolia v severnom Pakistane až do sály Organizácie Spojených národov v New Yorku. Ako šestnásťročná sa stala symbolom mierového protestu a najmladšou laureátkou na Nobelovu cenu za mier v histórii.
Vychádza kniha Volám sa Malala o dievčati, ktoré rozhnevalo zákerný a násilnícky Taliban. Je to príbeh o dievčati, ktorého túžba po vzdelaní v extrémne konzervatívnom spoločenstve ide proti pudu sebazáchovy. Je to tiež príbeh otca, ktorý sa zastával svojej dcéry a založil školu pre dievčatá, aby tak ako muži mohli získať vzdelanie. A napokon je to príbeh odvážnych rodičov, ktorí nesmierne milujú svoju dcéru v spoločnosti, čo si cení len synov.
„Jedno dieťa, jeden učiteľ, jedna kniha a jedno pero môžu zmeniť svet.“
Malala
HNonline.sk vám prináša úryvok z knižnej novinky Volám sa Malala:
Deň, ktorý zmenil môj svet
Ten deň, keď sa všetko zmenilo, bol utorok 9. októbra 2012. Nebol to práve najlepší deň, lebo bolo uprostred školských skúšok, hoci ja ako knihomoľka som si z nich nerobila takú ťažkú hlavu ako niektoré moje spolužiačky.
V to ráno sme dorazili do úzkej blatistej uličky Hadži Bábu vo zvyčajnom sprievode pestrofarebných rikší chrliacich naftové výpary, v každej päť až šesť dievčat. Od čias Talibanu nemala naša škola žiaden nápis a zdobené mosadzné dvere v bielom múre oproti rezbárstvu nijako neprezrádzali, čo sa za nimi skrýva.
Pre nás dievčatá boli tie dvere akoby zázračným vchodom do nášho osobitého sveta. Len čo sme cez ne prešli, odhodili sme závoje, ako keď vietor odveje mraky, aby ustúpili slnku, a hlava-nehlava sme bežali po schodoch. Na ich konci bol otvorený dvor s dverami do všetkých tried. Každá vo svojej miestnosti sme zhodili plecniaky, potom sme sa poschádzali na ranné zhromaždenie pod holým nebom, chrbtami k horám, a stáli sme v pozore. Jedno dievča zavelilo Asaan baš!, čiže pohov!, a my sme zrazili podpätky a odpovedali Alah. Potom povedala Hú še džar!, čiže pozor!, a my sme znovu zrazili podpätky: Alah.
Školu založil môj otec ešte pred mojím narodením a na stene nad nami stálo pyšne červenými a bielymi pímenami Škola Chušhál. Do školy sme chodili šesťkrát týždenne, a keďže ako pätnásťročná som navštevovala deviatu triedu, na hodinách sme skandovali chemické rovnice alebo sa učili gramatiku jazyka urdu; písali sme anglické príbehy s ponaučením ako „Práca chvatná málo platná“ alebo sme kreslili schémy krvného obehu. Väčšina mojich spolužiačok túžila stať sa lekárkami. Je ťažké predstaviť si, že by to niekto mohol považovať za hrozbu. No za bránou školy nebol iba hluk a blázinec Mingory, hlavného mesta Svátu, ale aj ľudia ako talibanci, ktorí si myslia, že dievčatá by nemali chodiť do školy.
To ráno sa začalo ako ktorékoľvek iné, hoci trochu neskôr ako zvyčajne. Bolo obdobie skúšok, takže škola sa začínala o deviatej namiesto o ôsmej, čo bolo len dobre, keďže nerada vstávam a dokážem prespať aj kikiríkanie kohútov a zvolávanie muezína na modlitbu. Najprv sa ma pokúšal zobudiť otec. „Je načase vstávať, džani mun,“ hovorieval. To po perzsky znamená „duševný spriaznenec“, a on mi tak hovoril vždy na začiatku dňa. „Ešte pár minút, aba,“ modlikala som a zahrabala sa ešte viac do prikrývky. Potom prišla mama. „Pišo,“ zavolala. To znamená „mačka“ a ona ma tak volala. V tej chvíli som si uvedomila, koľko je hodín, a zakričala: „Bhábi, už meškám!“ V našej kultúre je každý muž „brat“ a každá žena „sestra“. Takto sa navzájom vnímame. Keď môj otec vzal prvý raz do školy svoju ženu, všetci učitelia o nej hovorili ako o „bratovej žene“ alebo bhábi. A tak to odvtedy zostalo. Teraz jej všetci hovoríme bhábi.
Spala som v dlhej izbe vpredu nášho domu a jediný nábytok bola posteľ a skriňa, ktoré som si kúpila z peňazí, čo som dostala ako odmenu za kampaň, ktorú som robila za mier v našom údolí a za právo dievčat chodiť do školy. Na niektorých poličkách boli všetky tie zlatisté plastové poháre a trofeje, ktoré som vyhrala za prvé miesto v triede. Iba dvakrát som nebola prvá – a oba razy ma porazila moja triedna súperka Malka-e-Núr. Bola som rozhodnutá, že sa to už nesmie opakovať.
Škola nebola ďaleko od môjho domu a zvykla som chodievať pešo, ale od začiatku posledného roka som prichádzala s ostatnými dievčatami rikšou a vracala som sa autobusom. Cesta trvala len päť minút, viedla popri smradľavom kanáli a obrovskom plagáte Inštitútu vlasových transplantátov doktora Humajuna, o ktorom sme žartovali, že jeden z našich učiteľov tam určite zašiel, keď mu náhle začali rašiť vlasy. Mala som autobus rada, lebo som sa nespotila, ako keď som šla pešo, a mohla som trkotať s kamoškami a klebetiť so šoférom, ktorému sme hovorili bhai džan, čiže brat. Všetky nás rozosmieval bláznivými historkami.
Začala som cestovať autobusom, lebo mama sa bála, keď som chodila pešo sama. Celý rok sme dostávali vyhrážky. Niektoré z nich boli zverejnené v novinách, iné boli poznámky alebo odkazy po ľuďoch. Mama mala strach, ale Taliban nikdy nezaútočil na dievča, a ja som sa viac obávala, že si vezmú na mušku otca, lebo on stále burcoval proti nim. Jeho blízkeho priateľa a spoločníka v kampani, Zahida Chána, postrelili do tváre v auguste cestou na modlitbu, a ja som vedela, že otca všetci varujú: „Daj si pozor, si ďalší na rade.“
Do našej ulice sa nedalo prísť autom, takže keď som prichádzala autobusom, vystúpila som dolu na ceste pri kanáli, prešla zamrežovanou železnou bránou a hore jedinými schodmi. Myslela som, že ak ma niekto napadne, tak na tých schodoch. Ako otec, aj ja som stále bola duchom niekde inde, zasnívaná, niekedy na vyučovaní mi myseľ blúdila a ja som si predstavovala, že cestou domov na mňa môže vyskočiť terorista a streliť do mňa práve na schodoch. Rozmýšľala som, čo by som urobila. Možno by som si vyzula topánku a udrela ho, ale potom som si povedala, že keby som to urobila, nebol by medzi mnou a teroristom žiaden rozdiel. Lepšie by bolo poprosiť ho: „Dobre, zastreľ ma, ale najprv ma vypočuj. To, čo robíš, je nesprávne. Ja nemám nič proti tebe, len chcem, aby každé dievča chodilo do školy.“
Nebála som sa, ale začala som sa ubezpečovať, či je brána v noci zamknutá, a pýtala sa Boha, čo sa stane, keď človek zomrie. Svojej najlepšej priateľke Monibe som povedala všetko. Bývali sme na rovnakej ulici, keď sme boli malé; boli sme priateľky od základnej školy a spoločne obľubovali pesničky Justina Biebera a filmy „Súmraku“, najlepšie krémy na zosvetlenie pleti. Jej snom bolo stať sa módnou návrhárkou, hoci vedela, že rodina by jej to nikdy nedovolila; takže každému vravela, že chce byť lekárkou. Pre dievča v našej spoločnosti je ťažké byť niečím iným ako učiteľkou alebo lekárkou, ak teda chcú pracovať. Ja som bola iná – nikdy som neskrývala svoje túžby, keď som prešla od toho, že chcem byť lekárkou, k tomu stať sa vynálezkyňou alebo političkou. Moniba vždy vedela, keď sa dialo niečo zlé. „Neboj sa,“ povedala som jej. „Taliban si ešte nikdy neprišiel po malé dievča.“
Keď ohlásili náš autobus, zbehli sme dolu schodmi. Všetky ostatné dievčatá si zahalili hlavy, než vyšli zo dverí a vyliezli do zadnej časti. Autobus bol vlastne to, čo my voláme dyna: biely nákladniak Toyota TownAce s tromi lavicami, dvoma popri bočniciach a jednou v strede. Natlačilo sa doň dvadsať dievčat a traja učitelia. Ja som sedela vľavo, medzi Monibou a dievčaťom z nižšej triedy menom Šazia Ramzan; obaly so skúškami sme si pritískali k hrudi a pod nohami sme mali aktovky.
Odtiaľ už je všetko hmlisté. Spomínam si, že vnútri dyny bolo horúco a lepkavo. Chladnejšie dni boli ešte ďaleko a len vzdialené hory Hindúkušu boli posypané snehom. Zadná časť, kde sme sedeli, nemala okná, len hrubé plastové bočnice, ktoré plieskali a boli zažltnuté a zaprášené, takže cez ne nebolo vidieť. Iba kúsok šírej oblohy zozadu a záblesky slnka – v tom čase žltú guľu vznášajúcu sa v prachu, ktorý sadal na všetko.
Pamätám si, že autobus odbočil doprava z hlavnej ulice pri vojenskom kontrolnom stanovišti ako vždy a zahol za roh pri opustenom kriketovom ihrisku. Viac už nič.
V snoch o streľbe sa mi objavuje v aute aj otec a postrelia ho so mnou, a potom sú všade muži a ja hľadám otca.
V skutočnosti sme zrazu zastali. Naľavo bola hrobka Šéra Mohammeda Chána, ministra financií prvého panovníka Svátu, celá porastená trávou, a napravo zasa továreň na občerstvenie. Museli sme byť necelých dvesto metrov od kontrolného stanovišťa. Nevideli sme dopredu, ale mladý bradatý muž v svetlom odeve vkročil na cestu a mávaním zastavil autobus.
„Je to autobus školy Chušhál?“ spýtal sa vodiča. Usmán Bhai Džan si pomyslel, že to je hlúpa otázka, lebo názov bol namaľovaný na boku. „Áno,“ odpovedal.
„Potrebujem informácie o niektorých deťoch,“ povedal ten muž.
„Mali by ste ísť do kancelárie,“ odvetil vodič.
Kým to hovoril, ďalší mladík v bielom prišiel k zadnej časti auta. „Pozri, to je jeden z tých novinárov a ide robiť rozhovor,“ podotkla Moniba. Odkedy som začala rečniť na podujatiach s otcom o podpore pre vzdelávanie dievčat a proti takým ako Taliban, ktorí nás chcú schovávať, novinári prichádzali často, aj zahraniční – hoci nikdy takto na ceste.
Muž mal špicatú čiapku a vreckovku na nose a ústach, akoby mal chrípku. Vyzeral ako študent vysokej školy. Potom sa vyšvihol na zadnú časť auta a nahol sa dnu rovno ponad nás.
„Ktorá je Malala?“ spýtal sa.
Nikto nič nepovedal, ale niekoľko dievčat pozrelo rovno na mňa. Bola som jediné dievča s nezahalenou tvárou.
Vtedy dvihol čiernu pištoľ. Neskôr som sa dozvedela, že to bol kolt kalibru 45. Niektoré dievčatá zvýskli. Moniba tvrdí, že som jej zovrela ruku.
Priateľky hovoria, že vypálil tri strely, jednu po druhej. Prvá mi prešla ľavou očnou jamkou a vyšla pod ľavým plecom. Spadla som na Monibu, krv mi tiekla z ľavého ucha, takže ďalšie dve guľky trafili dievčatá vedľa mňa. Jedna guľka trafila Šaziu do ruky. Tretia jej prešla ľavým plecom a skončila v pravom nadlaktí Kainat Riaz.
Priateľky mi neskôr povedali, že mužovi sa pri streľbe triasla ruka.
Keď sme prišli do nemocnice, moje dlhé vlasy a Monibino lono boli plné krvi.
Kto je Malala? Ja som Malala a toto je môj príbeh.
Pripravené v spolupráci s: