Slovenský jazzman v zahraničí skôr upúta s čímsi rýdzo domácim. Fungovať môže aj spojenie jazzu s gemerskými či rusínskymi ľudovými piesňami, tvrdí Nikolaj Nikitin, ktorý budúci týždeň chystá v Bratislave unikátny koncert.
Jazz na Slovensku dodnes nemá reprezentatívnu kamennú budovu. Je to problém?
Ten najväčší. Jazzový hudobník je aj preto u nás dodnes vnímaný ako ten, čo hrá k pivu v krčme za malý badžet, kým klasický hudobník seriózne zarába. Pritom v ktorejkoľvek z iných vyspelých krajín sa nájde minimálne dôstojný jazzový podnik, kam človek chodí v obleku. V Petrohrade som dokonca navštívil jazzovú filharmóniu. Hral som tam s Ondrejom Krajňákom, otvárali sme festival Petrohradské biele noci.
Sú náznaky, že by sa situácia mohla zlepšiť?
Ťažko povedať. Občas môže pomôcť jediný zanietenec, ktorý buchne do stola. Stačili by však aj multižánrové priestory, kde by sa konali pravidelné koncerty. Pokúšali sme sa s klaviristom Ľubošom Šrámekom dostať jazz do SND, aj sme mali dve vystúpenia – In medias jazz sa to volalo – no s novým vedením sme sa nedohodli. Jediný pravidelný jazzový cyklus sa koná v divadle Aréna. Je to na vysokej úrovni, vždy plné, no deje sa to len raz do mesiaca. Nie je to miesto, ktoré by sa dalo nazvať mekkou jazzmanov. Tí u nás naďalej putujú od klubu ku klubu.
Otázka zároveň znie, či je u nás o jazz dostatočný záujem.
O nič menší ako v iných krajinách. Dôkazom je napríklad i to, koľko sme ochotní zaplatiť za koncerty zahraničných interpretov. S regionálnou hrdosťou sme však na tom horšie. V takom Poľsku sú domáci hudobníci doslova hrdinovia a platí to aj pre mnohé iné krajiny. Našťastie vznikajú festivaly, ktoré to pomaly menia a dávajú veľký priestor domácim menám. Na Bratislavských jazzových dňoch dlhodobo funguje pódium mladých talentov, a aj taký Mikulášsky jazzový festival veľmi dbá na propagáciu lokálnych zoskupení.
A ako sú na tom slovenské jazzové kluby? Vy sám ste boli dlhodobo dramaturgom v tom najznámejšom v Bratislave – v Hlave XXII.
Dosť im ublížila finančná kríza v roku 2008. Aj my v Hlave XXII sme to okamžite pocítili. Návštevnosť nám klesla aj o polovicu, kultúra bola zjavne prvou položkou, ktorú ľudia škrtali. Odvtedy sa klubom už nepodarilo tak úplne dostať na predkrízovú úroveň. Predtým bol určitý počet hostí na koncertoch istý, dnes návštevnosť viac nevyspytateľná.
Napriek tomu všetkému sa zdá, že aj u nás je možné uživiť sa výlučne jazzom. Napokon, aj vy sám ste toho dôkaz.
Medzi profesionálnymi jazzovými hudobníkmi nepoznám nikoho, kto by padol pod pomerne slušnú životnú úroveň. Princíp improvizácie vás totiž naučí celkom dobre fungovať v bežnom živote. (Úsmev). A, samozrejme, keď sa človek zľakne, že by malo prísť horšie obdobie, tak ho to naštartuje robiť viac vecí. Skôr ste možno nútený hrať, čo vás nebaví. Jazzmani bežne tri mesiace hrajú na výletnej lodi, aby sa potom pol roka mohli naplno venovať len jazzu, prípadne hrávajú na plesoch, na svadbách... ale takto to funguje všade na svete. Ja som spojil dve povolania: som hudobník a zároveň pedagóg. Tým pádom nemusím robiť žiadne kompromisy.
Takže jazzmani majú pomerne širokú škálu zárobkov.
Určite, navyše – čo je výhoda – všetci títo hudobníci, najmä mladá generácia, majú klasické profesionálne hudobné vzdelanie. Čiže sú schopní zahrať čokoľvek: pop, salónnu hudbu, nemajú problém sadnúť si do orchestra, do bigbandu. Ja tvrdím – a to som sa rozprával s viacerými skladateľmi – že skôr vám jazzman napíše a zahrá klasickú hudbu ako naopak.
To platí aj pre vás. Okrem štúdia klarinetu a saxofónu ste absolvovali aj štúdium klasickej hudby. Tvrdíte však, že jazzmani sú vám bližší. Ako by ste ich charakterizovali?
V prvom rade sú to ľudia, ktorí majú zmysel pre improvizáciu a voľnosť. To sa prejavuje na povahách aj na životnom štýle. V prvom rade sa neboja. Povedia si: idem do toho a uvidím, čo bude. To je úplne iné ako byť zamestnaný v nejakej inštitúcii, kde máte pravidelné skúšky, koncerty, príjem a popri tom si vybavíte kšefty. Ono je to v istom zmysle super systém, ale nie každý má na to povahu. Napríklad ja vôbec. Nie som dostatočne trpezlivý ani poriadny. (Smiech).
Zato ste dostatočne originálny. Na album Slovak Sounds, ktorý ste nedávno vydali, spájate jazz s poéziou a výtvarným umením.
Tento nápad sa zrodil ešte pri predošlom albume Tales From My Diary (album venovaný českému skladateľovi Leošovi Janáčkovi, ktorý bol označený za hudobnú udalosť roka 2014 – pozn. red.). Popri Miroslavovi Vitoušovi, ktorý patrí medzi najväčšie legendy jazzového kontrabasu, som na ňom spolupracoval aj s Róbertom Pospišom a Martinom Sillayom, a počas improvizácií sme prišli na nápad prepojiť hudbu s výtvarným umením. A do toho vstúpil môj dlhoročný kamarát, výtvarník Martin Gerboc, ktorý je zároveň milovníkom hudby. Tak sme sa rozhodli prepojiť moju hudbu s jeho umením.
Vám je však asi celkovo blízke prepájať odlišné svety. Dôkazom je napríklad najbližší koncert, ktorý sa odohrá v priestore dizajnového showroomu. Konkrétne 7. apríla v bratislavskom Kabinete.
Áno, chcel som urobiť koncert, ktorý bude niečím výnimočný. A keďže album Slovak Sounds je od začiatku experimentom, páčil sa mi nápad spraviť k nemu koncert v priestore, ktorý sa vymyká klasickému pódiu. Ale inak musím povedať, že spájanie ako také je pre dnešnú dobu typické. Lebo vymyslieť dnes čosi len trochu inovatívne je oveľa ťažšie ako v minulosti. A hoci má jazz pomerne krátku históriu, za sto rokov zažil intenzívnu evolúciu. Aj preto sa čoraz viac spája s klasikou či folklórom. Robia to i moji kolegovia, dôkazom je napríklad album Essence, kde jazzová speváčka Hanka Gregušová spieva gemerské a rusínske ľudové piesne – v jazzovom i nejazzovom prevedení. A toto spájanie jazzu s čímsi, čo je typické pre váš región, dokáže osloviť ľudí aj v zahraničí.
Vy sám máte ruské korene, hoci ste sa narodili na Slovensku. Čerpáte inšpiráciu aj v tomto prostredí?
Minimálne. Nebol som k tomu vedený. Mám však veľmi rád ruskú hudbu, najmä 20. storočie. Takisto som mal možnosť viackrát v Rusku hrať. S Ondrejom Krajňákom sme okrem iného vystúpili na oslavách 100. výročia petrohradskej Ermitáže. Bol to skvelý zážitok.
Na súčasnom jazze je vôbec výborné to, že ak ste dobrý, môžete si zavolať na spoluprácu aj tie najväčšie hviezdy. S kým ste spolupracovali vy?
Áno, to je jedna z najpozitívnejších zmien. Mne sa v rámci albumov New winter stories a Music for Boys and Girls podarilo spolupracovať napríklad s fenomenálnym trubkárom Michaelom Patchesom Stewartom, ktorý pracoval s ľuďmi ako je Whitney Houston či Marcus Miller a veľmi si cením aj spoluprácu s legendou Miroslavom Vitoušom, ktorý pracoval s Milesom Davisom, Herbiem Hancockom či Chicom Coreom.
A kam sa jazz vyvíja v poslednom čase? Aké sú najnovšie trendy?
Posledný rok sa viac spája s rockom, s elektronikou, s tradíciou inej čiernej hudby ako je napríklad gospel. Jazz vždy siaha po koreňoch, ale vždy sa na ne pozerá z iného uhla. Ľudia, ktorí v poslednom čase urobili v jazze naozaj veľký posun, sú napríklad klavirista Robert Glasper alebo saxofonista Donny McCaslin. Ide o mená, ktoré získavajú Grammy a spolupracujú aj s najväčšími hiphopovými či popovými hviezdami. Posledná McCaslinova spolupráca bola napríklad s Davidom Bowiem. A práve album Black Star je podľa mňa presne tou fúziou, presne tým zvukom, ktorý vystihuje súčasnú dobu.
Snímka: Lea Lovišková
StoryEditor