Recenzia: Výstrednosť je lepšia ako fanatizmus, odkazuje nová hra SND

„Vonku je veľký svet a tomuto malému sa ho zavše podarí odzrkadliť.“ Ku krédu, ktoré zaznie v úvode divadelnej adaptácie filmu Ingmara Bergmana Fanny a Alexander, sa režisér Marián Amsler hlási vo väčšine svojich inscenácií. Aj preto je jeho remake cenami ovenčeného filmového románu z roku 1982 oprávnený. Amsler z neho na doskách Slovenského národného divadla doluje aktuálnu výpoveď pre súčasné Slovensko. Kriticky nazerá na konzervatívne výchovné metódy, ale rovnako odmieta diktát pravdy jednotlivca. Najmä, ak je plný falošnej morálky.

Teplo rodinného krbu, chlad kláštorných stien
Bergmannov film aj Amslerova interpretácia stoja na zrážke protikladných životných filozofií. V centre diania je viacgeneračná rodina Ekdahlovcov, liberálnych divadelníkov, ktorým nechýba vrúcnosť. Rodinné vzťahy predstavujú stred ich malého vesmíru. Ochotne si odpúšťajú rôzne krivdy aj prehrešky proti desatoru. Fanny a Alexander (Táňa Pauhofová, Daniel Fischer) tu prežívajú šťastné a krásne detstvo. Babička Helena (Emília Vášáryová) panuje pevnou, no dobrosrdečnou rukou, ich otec Oskar (Dano Heriban) a mama Emília (Petra Vajdová) úspešne vedú rodinné divadlo. Idylu neskalia ani avantúry Oskarovho brata Gustava (Milan Ondrík) či alkoholizmus a finančné trampoty brata Karola (Branislav Bystriansky). Najtvrdšou výchovnou praktikou v rodine je pochopenie a obľúbenou metódou na dosiahnutie poslušnosti odomykanie detskej fantázie.

Ľuboš Kotlár

Lenže blažený pokoj netrvá večne. Oskarova smrť predstavuje nový začiatok. Do života osamelej vdovy vstúpi biskup Vergérus (Richard Stanke). Naoko vzorný Boží človek sa pasuje do roly Božej ruky. Uzurpuje si právo definovať hranice medzi pravdou a lžou, dobrom a zlom, tým, čo sa má a čo je zakázané. Kým Bergman medzi bielymi stenami kláštora, kam Emíliu s deťmi presťahuje, hľadá pre konzervatívny fanatizmus biskupa aspoň aké také pochopenie, Amsler mu už ani nedokáže prísť na meno. Jeho kláštor v inscenácii biele steny nemá a kňaz oproti filmu pritvrdzuje. Rodinné sídlo sa po prestávke mení na väzenie akejkoľvek slobody, temnicu lemovanú priehľadnými stenami s minimom priestoru, v ktorom sa mlčanlivá Fanny a nezlomný Alexander trasú pod príkazmi a zákazmi démona v sutane. Vergérus v podaní Stankeho je plný falošnej cnosti. Za sväté písmo skrýva despotickú a chorobnú povahu. Krutou bitkou trestá Alexandrovu naivnú detskú lož, a to len preto, aby mu vštepil svoje pravdy. Amsler vo Fanny a Alexandrovi predkladá pred diváka jasný postoj. Viera a presvedčenie v poznanie absolútneho dobra sú tým najvšednejším a najhorším zlom.

Ľuboš Kotlár

Viac ako len efekt
Režisérova výpoveď má intenzitu najmä vďaka prepojeniu divadla s prácou kamery „tu a teraz“. V štýle dnes už starnúcich hviezd svetovej réžie Katie Mitchell a Franka Castorfa využíva populárny princíp live cinema. Živé premietanie spoza divadelných kulís, vďaka ktorému vidíme na plátne hercov, aj keď práve hrajú v útrobách divadla, sa sprvoti javí iba ako efektný princíp, pocta filmovému žánru plná citácií z Bergmana. V druhej polovici však odhalí svoj zmysel. Veselé obrazy zo života rodiny medzi stenami vily nahradia drsné projekcie u biskupa. Statickú kameru striedajú rozvibrované zábery z rôznych uhlov. Istotu, slobodu a pokoj domova zas strach, klaustrofóbia a chaos. Kamerový efekt dopuje, okrem dobre navrhnutých interiérov a skvelej práce live cinema štábu aj detailné filmové herectvo. Biskup na proscéniu vydiera Emíliu, ktorá od neho túži ujsť, a my sledujeme na plátnach plaché tváre Fanny a Alexandra. Emóciu v kamenných výrazoch prezrádza len pohľad ich očí. U Pauhofovej z nich srší neopísateľný strach, u Fischera nezlomná nenávisť. Kamera má zázračnú schopnosť zvýrazniť detail, ktorý v divadle bežne ostáva skrytý.

Ľuboš Kotlár

Herci v inscenácii zväčša nemajú problém prispôsobiť sa aktuálnemu médiu. Keď stoja pred divákmi, sú trochu teatrálnejší, pred kamerou zas víťazí úspornosť gest aj mimiky. V samotných výkladoch postáv však väčšina z nich ničím neprekvapí. Milan Ondrík, Branislav Bystriansky, Diana Mórová, František Kovár a ďalší pracujú len v mantineloch overených polôh. Výnimkou sú predstavitelia hlavných postáv. Vajdovej prerod z mladej matky na apatický kus mäsa je veľmi sugestívny a to isté platí aj o Stankeho demaskovaní prísneho askétu na beštiálneho tyrana. Fischer a Pauhofová pred infantilným zjemňovaním reči a hľadaním detských gest volia vlastnú prirodzenosť.

Víťazstvo tolerancie
Amsler sa na úspešnom filme nepriživuje. Výberom témy a vyostrením posolstva predlohy vstupuje do polemiky o dnešných podobách spoločnosti. Oproti zväzujúcej morálke a striktným mravným požiadavkám, ktoré často maskujú skutočnú povahu veci, stavia v mnohom nedokonalú otvorenosť a toleranciu. V každom z dvojice protikladov nachádza rôzne chyby, ale je jasné, na ktorú stranu sa prikláňa. Fanny a Alexander sa vrátia domov k výstredným, no otvoreným divadelníkom. Amsler hlási, že šťastie možno nájsť len tam, kde je fantázia a kde pred trestom stojí láska a vzájomné porozumenie.