Témou Pálešovho výskumu bola otázka, na vysvetlení ktorej už viac či menej jednoznačne stroskotalo množstvo teórií modernej antropológie, kulturológie či filozofie dejín: prečo sa niektoré javy v dejinách opakujú a iné sa zas objavujú súčasne na niekoľkých miestach na zemi? Je ich výskyt náhodný alebo existuje zákonitosť, ktorá by umožnila ich vysvetlenie či dokonca predvídanie? Prečo kultúra rastie vo vlnách, ktoré striedajú obdobia úpadku? Prečo sa géniovia objavujú v dejinách iba v určitých obdobiach a ešte k tomu v (tematicky zameraných) skupinách? Z týchto otázok vyplývajú ďalšie: môže byť história skutočnou vedou, alebo je odsúdená na kronikárske zaznamenávanie udalostí a následnú tvorbu špekulatívnych teórií, ktoré majú vysvetliť príčiny týchto udalostí? Páleš však vo svojej knihe kladie otázku ešte širšie: možno disciplíny ako psychológia, sociológia, kulturológia, teológia či etika považovať za vedecké? Môžu byť integrálnou súčasťou vedy s univerzálnou metódou, teda rovnocenné s prírodnými vedami a nie ako dosiaľ, stáť fakticky v opozícii alebo minimálne ignorovať výsledky prírodovedeckého výskumu? Svojou angelológiou sa Páleš snaží dokázať, že áno, tieto disciplíny však musia radikálnym spôsobom znovupremyslieť základy, z ktorých vychádzajú. Angelológia má ambíciu ukázať, kde a ako by malo toto znovuzaloženie začať.
Na prvý pohľad sa tak môže zdať, že Páleš si zobral príliš veľké "sústo". Sám svoje dielo považuje za základ novej, duchovnej vedy, ktorá by mala bezrozporne integrovať a syntetizovať poznatky prírodných a humanitných vied, a tým zároveň rozšíriť pôsobnosť vedy za hranice materiálne a kvantitatívne vnímaného sveta. Páleš totiž tvrdí, podobne ako už v prvej polovici 20. storočia napríklad Edmund Husserl alebo Jan Patočka, že moderná, prevažne materialistická veda, sa rozdrobila a v nejednom prípade odtrhla od skutočných ľudských potrieb i od svojej pôvodnej úlohy, jednotne vysvetliť celé univerzum a všetky javy v ňom. Zdôrazňuje, že spoločnosť postavená na vede, ktorá morálne a etické otázky nepovažuje za hodné svojho záujmu a množstvo iných javov jednoducho odmieta skúmať alebo aspoň brať do úvahy, musí upadnúť do takého marazmu, dezintegrácie a chaosu, akého sme svedkom v posledných desaťročiach.
Paralelné javy
Páleš sa teda snaží vysvetliť príčinu paralelných a periodických kultúrnych javov dejinách. Pravdepodobne najznámejším paralelným javom v dejinách je doba medzi rokmi 600 až 300 p. n. l., keď sa v Číne, Indii, Izraeli, Perzii i v starom Grécku takmer súčasne objavili kazatelia a filozofi ako Lao´c, Konfucius, Budha, Džina, Zaratuštra, Jeremiáš, Daniel, Pytagoras, Sokrates, Platón či Aristoteles. Bez toho, že by navzájom vedeli o sebe, prišli v nejednom prípade s rovnakými myšlienkami. Nemecký filozof Karl Jaspers nazýva toto obdobie axiálnou epochou, podľa Páleša je to doba vlády archanjela Michaela, duchovnej inteligencie Slnka. V súčasnosti by sme mali opäť žiť pod inšpiráciou tohto ducha času, ktorý so sebou prináša príklon k demokracii, duchovnej tvorivosti i náboženskej horlivosti.Páleš vo svojej knihe uvádza desiatky takýchto paralelných javov týkajúcich sa umeleckých štýlov, sociálnych a spoločenských foriem, objavov i myšlienkových prúdov, ktoré sa vyskytli v dejinách od doby kamennej po súčasnosť. Navyše sú obdobia, v ktorých prevláda výskyt filozofov, v iných maliarov alebo hudobníkov, básnikov či vedcov. Tieto javy však podľa Páleša nie sú náhodné.
V prvej kapitole svojej knihy Páleš prináša prehľad najvýznamnejších kulturologických štúdií, ich periodizácie dejín a charakteristiky jednotlivých civilizácií. Poukazuje na to, že rovnaké kultúrne vzorce sa v rovnakom čase objavujú na rôznych miestach, často aj na oddelených kontinentoch, medzi ktorými v čase ich výskytu neexistovalo spojenie. Zároveň však poukazuje na slabiny vysvetlení tohto javu u takých autorov ako sú Alfred Louis Kroeber, Oswald Spengler, Pitirim Sorokin, Carl Gustav Jung, Karl Jaspers či Arnold Toynbee.
Svoju tézu, ktorá má bezrozporne vysvetliť tieto javy, Páleš formuluje v druhej kapitole. Čas má okrem kvantitatívnej aj kvalitatívnu štruktúru a v dejinách kultúry i v evolúcii prírody existuje viac-menej pravidelný rytmus. Vychádza pritom z práce opáta Johanna Trithemia z roku 1508, ktorá však v podstate len zosumarizovala to, čo sa zachovalo z päť tisícročí starého babylonského kalendára. Ten počíta s tým, že dejiny majú cyklickú štruktúru, v 2 160-, 720-, 354- a 72-ročných rytmoch sa v nich striedajú duchovia času, ktorí postupne inšpirujú duchovnú atmosféru sveta.
Filozofia dejín
V tretej kapitole možno nájsť Pálešovu filozofiu dejín a z nej vyplývajúcu periodizáciu dejín, nie nepodobnú filozofii dejín G. W. F. Hegela. Veľkí 2 160-roční duchovia času, zodpovedajúci éram pomenovaným podľa znamení zverokruhu (žijeme vo veku, ktorý je v znamení Rýb). Dejiny sú dejinami zostupu vyššieho "ja" do duše človeka a jednotlivé kultúry (praindická, praperzská, babylonsko-egyptská (2907 - 747 p. n. l.), grécko-latinská (747 p. n. l. - 1413 n. l.) a súčasná anglosasko-germánska) sú stupne, v ktorých si ľudstvo toto vyššie "ja" uvedomuje, a tým aj stupne slobody a vymanenia sa ducha z prírody. Každá z vymenovaných kultúr prispela objavením nejakého nového princípu, ktorý sa postupne stal poznatkom všetkých nasledujúcich kultúr. Žijeme v anglosasko-germánskej kultúre, ktorá sa stala priekopníkom osobnej slobody človeka. Tak boli v posledných storočiach absolutistické monarchie, charakteristické pre predchádzajúcu grécko-latinskú kultúru, nahradené parlamentnými systémami. Anglosasko-germánska kultúra zároveň prispela k rozvoju experimentálnych prírodných vied a účinnej organizácii moderného štátu. To všetko bolo založené na individuálnej iniciatíve, slobode a osobnej zodpovednosti jednotlivca. Nasledujúcu kultúru sú podľa Páleša povolané vytvoriť baltské a slovanské národy. Slovania majú do duchovnej pokladnice ľudstva prispieť poznaním toho, ako byť organizovaný v spoločnosti a nezmenšiť pritom dôstojnosť jednotlivca.V nasledujúcich siedmich kapitolách pomenovaných podľa mien jednotlivých archanjelských inteligencií, ktoré sú vládnucimi duchmi od staroveku známych siedmich planetárnych sfér, Orifiel (Saturn), Anael (Venuša), Zachariel (Jupiter), Rafael (Merkúr), Samael (Mars), Gabriel (Mesiac) a Michael (Slnko), sa vo svojom vplyve na Zem striedajú každých 354 rokov, ten istý sa tak k vláde opäť dostane až po 2 480 rokoch. V každej s týchto kapitol si Páleš všíma kultúrnu, spoločenskú a politickú atmosféru niekoľkých období, ktoré podľa tejto kategorizácie boli pod vplyvom jednej zo spomínaných inteligencií. Tu možno nájsť aj vysvetlenie názvu knihy - kresťanská teológia mala dôkladne prepracovanú náuku o 7 archanjeloch, ktorým sa Páleš predovšetkým venuje - je jednoducho angelológiou. Kresťanstvo a zvlášť katolicizmus však Páleš kritizuje za to, že zamietol poznanie o duchoch času, archanjeloch, a podľahol tlaku materialistickej vedy. Paradoxne sa tak podľa Páleša práve teológia odmieta zaoberať náukou o anjeloch. Je otázne, čím sa potom zaoberá. Dielo Tomáša Akvinského, ktorého veľká časť je venovaná aj duchom času, bolo pritom vyhlásené za oficiálnu filozofiu katolíckej cirkvi.
Páleš tu v jednotlivých kapitolách ukazuje, ako staroveké národy v jednotlivých obdobiach prakticky identicky vyznávali bohov, ktorí boli stotožnení s vládnucim duchom času (planétou), aj keď sa volali inak, mali identické vlastnosti a stelesňovali tie isté cnosti či neresti, a to tak v starom Egypte, Indii, Mezopotámii, Ríme či predkolumbovskej Amerike. Preberá jednotlivé dejinné udalosti, súvisiace s jednou sférou (archanjelom) a vysvetľuje a dáva ich do súvislosti s pôsobení konkrétneho ducha času. Takmer s matematickou presnosťou triedi obrovské množstvo kultúr a civilizácií, historických udalostí, umeleckých štýlov, myšlienkových a náboženských prúdov a vedeckých, technických a geografických objavov. Pálešove výsledky štatisticky potvrdzujú krivky kultúrneho rastu vychádzajúce zo štúdií kultúrnej dynamiky amerického antropológa Kroebera a ruského sociológa Sorokina.
Duchovná veda
Kapitola O potrebe Akadémie duchovnej vedy a umenia je na jednej strane analýzou súčasného stavu spoločnosti a na strane druhej výzvou a návodom na jej prekonanie. Páleš tu vychádza z toho, že základom všetkých spoločenských štruktúr sú duchovné hodnoty. Všetky súčasné vedy (prírodné i spoločenské) sú však podľa Páleša zaťažené, a tým už aj vopred obmedzené jednostrannými materialistickými predsudkami, takže sa programovo odmietajú zaoberať napríklad morálnymi či etickými otázkami. Z toho vyplýva ich neschopnosť uspokojivo pochopiť a vysvetliť človeka a dejiny. "Vo všetkých spoločenských a prírodných vedách učíme, že etické hodnoty objektívne neexistujú, že nemajú žiaden základ v objektívnom poriadku sveta a kozmu. Etika potom nie je nič viac než praktickou spoločenskou dohodou, veľmi subjektívnou, historicky a lokálne podmienenou, ktorá môže mať inú podobu včera, dnes aj zajtra, alebo hneď za hranicami našej krajiny. Na etickej výchove sme však vyzvaní, aby sme "etickým hodnotám" dávali prednosť pred všetkým ostatným!"Pokus o znovunastolenie nábožensky podloženej etiky však podľa Páleša tiež nemá nádej na úspech. "Všetky hospodárske a spoločenské štruktúry sú uspôsobené tak, že sa majú opierať o individuálnu iniciatívu, podnikavosť, myslenie, rozhodovanie a zodpovednosť jednotlivca - a všetky duchovné štruktúry majú zostať hierarchické, v ktorých je jednotlivec nesamostatný, nezasvätený a nekompetentný" - práve také je posolstvo autority cirkvi. "Manažér je konfrontovaný denne s novými situáciami a nemá pri sebe kňaza, aby mu radil, čo je v súlade s božou vôľou". Ak sa má teda individualizovať myslenie a rozhodovanie, musí sa individualizovať aj etická kompetencia a zodpovednosť. Práve preto je podľa Páleša potrebná nová, duchovná veda, ktorej integrálnou súčasťou bude aj etika. Základy duchovnej vedy položil pritom ešte v 19. storočí Jozef Miloslav Hurban, ku ktorému sa Páleš hlási rovnako ako k ruským sofiológom (Soloviov, Florentskij, Bulgakov) či prácam J. W. Goetheho či J. A. Komenského.
Odsúdený na nepochopenie?
Pri čítaní Angelológie dejín sa nemožno zbaviť pochybností o žánre - je to vedecký traktát alebo netradičný pohľad na dejiny? Podľa Páleša by bolo možné Angelológiu dejín nazvať aj "epistemológiou dejín", pretože sa zaoberá podvedomými štruktúrami, ktoré v rôznych historických epochách podmieňujú ľudské myslenie, alebo "paradigmológiou dejín" v zmysle Thomasa S. Kuhna. Tam, kde Páleš hovorí o duchoch času, hovorí podľa neho Kuhn o paradigme, Foucault o epistéme a Sorokin o sústave pravdy. Pálešovo dielo by mohlo byť vnímané aj ako pokus o novú formu hegelovskej fenomenológie ducha či filozofie dejín. Páleš však odmieta determinizmus - je na človeku, ako sa vyrovná s duchom doby - sloboda človeka podľa Páleša nie je v tom, že si robí "čo chce", ale v tom, že zušľachtí to, čo mu je dané.Pálešova angelológia je pokusom o postmodernú a postkonfesionálnu summu všetkého vedeckého i nevedeckého (tradičného) vedenia, pokusom o bezrozporný výklad a syntézu doterajších tradičných (mýtických, náboženských, astrologických, alchymistických a ezoterických) poznatkov a znalostí súčasných vied (astronómie, fyziky, chémie, matematiky, geológie, biológie, psychológie, antropológie, archeológie, antropológie a filozofie). Snaha o nájdenie jedného spoločného princípu, znovustvorenia univerzálnej vedy, je zjavná aj v poslednom období zintenzívňujúcom sa hľadaní teórie všetkého. Pálešova kniha ide v tomto smere s duchom doby. Ak sa však prijmú východiskové premisy (čo je predpoklad takmer všetkých vedeckých teórií), je Pálešova teória logicky konzistentná a dokáže pomerne uspokojivo vysvetliť mnoho javov, nad ktorými súčasná oficiálna veda bezradne krčí plecami.
Chybičkou krásy je však chýbajúci abecedný register citovaných autorov, ktorý by bol o to zaujímavejší, že ich je niekoľko stoviek. Rozpačito pôsobia aj mnohé moralistické pasáže, komentáre k politickej situácii a odporúčania politikom riadiť sa Pálešovou metódou. Za určitú formu politickej deklarácie možno považovať aj neskrývaný Pálešov panslavizmus. Takisto má čitateľ občas dojem, že autorovi chýba trochu vedeckej pokory. Niektoré, prinajmenšom sporné tvrdenia, sú totiž deklarované s absolútnou istotou, bez najmenšej pochybnosti. Kniha je však zaujímavá už len tým, že vznikla a vyšla na Slovensku, ktoré je obyčajne také zahľadené do seba a svojich problémov, že úvahy globálnych rozmerov a dosahov sa tu považujú minimálne za niečo nepatričné.
Kniha však môže byť zaujímavá aj pre neoblomných skeptikov, pre ktorých je myšlienka kozmických duchovných bytostí neprijateľná, a to práve rozsiahlym prehľadom faktograficky podložených paralelných javov v dejinách. Môže inšpirovať na pokus o iné vysvetlenie príčin ich výskytu. Kniha môže byť považovaná aj za akúsi porovnávaciu encyklopédiu mytológií a ezoterických náuk rozličných kultúr.
Je viac-menej isté, že knihu prijmú minimálne vlažne akademické i cirkevné kruhy. Je provokatívna a svojimi úplne novými kombináciami historických, kultúrnych, náboženských a vedeckých pohľadov aj objavná. Možno je Páleš naozaj zvestovateľom novej doby a novej vedy. Potom je však odmietnutie jeho téz takmer zákonité. Vo svojej Štruktúre vedeckých revolúcií tento jav už dávno opísal T. S. Kuhn. Sám Páleš často spomína géniov, ktorí predbehli svoju dobu. Možno je jedným z nich, odsúdený na nepochopenie.