Romana Klimeková je mladá žena, ktorá vyštudovala právo, no vždy ju to ťahalo aj inam. Bola a je multifunkčná. Už od štrnástich chcela byť samostatná, brigádovala a rôznym profesiám vďačí za svoju všestrannosť. Dnes ju živí interiérový dizajn, no najviac si cení svoj projekt združenia Pes v núdzi, ktorý založila pred ôsmimi rokmi a pomáha tak psíkom na strednom Slovensku.
V roku 2008 sa Romana stretla s modelkou Dominikou Homolovou, spojil ich mail ohľadom záchrany psov pred utratením a odvtedy vedela, že to chce robiť. Spoločne sa odhodlali a na ich zachraňovaní pracujú už roky. „Pes v núdzi nám priniesol veľmi veľa pozitívnych vecí do životov aj veľa stretnutí. Dokonca ma dostal aj k veľa pracovným veciam, čo by som paradoxne nepovedala. Nikdy som neverila, čo zo Psíka v núdzi vznikne. Že to bude značka, ktorú ľudia vnímajú, majú ju radi a je naozaj o niečom a má čo povedať v spoločnosti. Tým pádom si však aj nastavil latku vysoko a je dôležité ju udržať,“ vysvetlila Romana.
Podľa nej je to však aj veľký záväzok. Začínali naivne na kolene a boli rozčúlené z toho, čo sa deje okolo. Začalo sa to záchranou jedného psa a v tom čase o vedení útulku nevedeli nič. „Začali sme však od srdca. Tak, ako je Dominika špičková vo fyzickej starostlivosti o psíkov a vie perfektne umiestňovať psov do domovov, ja mám silnú tú druhú stránku, a tou je zháňanie peňazí, marketing a vybudovanie celej značky. To bolo aj veľké šťastie, že sme dve silné osobnosti, ale zároveň sme harmonické a každá robí úplne niečo iné a každá vie, kde je jej miesto. Týmto spôsobom sme si vystavali aj súčasný tím,“ doplnila.
V jej tíme je deväť dievčat a všetky pochopili ako to funguje, vyhovuje im to. „Aj vďaka súdržnosti a vďaka tomu, že každý má vlastnú pozíciu, skvele vychádzame a harmonizujeme. Ja by som nemohla fungovať bez dievčat a dievčatá bezo mňa,“ dopĺňa Romana.
Rieši domov pre psy aj legislatívu a zákony
Nie všetko je také harmonické a veselé. Tiež mala niekedy chuť skončiť s tým. Ale nedalo jej to. Združenie Pes v núdzi pôsobí hlavne vo Zvolene a v okolí, depozit majú v Banskej Bystrici a menší aj v Pezinku. Pre mladú zakladateľku je primárny stredoslovenský kraj, lebo vtedy, keď začínali, tam nikto nebol a bola tam len karanténna stanica v nie príliš lichotivom stave.
„Chceme sa tam sústrediť a poriadne pôsobiť na jednom mieste. A spätne to hodnotím ako fantastický krok. Musím povedať, že veľmi rada by som mala možno aj náhradníka. Človek si s pribúdajúcim vekom, prácou, ktorá ho živí a osobným životom uvedomuje, že to nie je také jednoduché všetko skĺbiť. Viem však, že som si to vybrala a zodpovedám si sama za to, čo som si naložila. Aj keby sa čokoľvek stalo, každý jeden deň a každý rok mal význam. To, čo sme spravili, nikto nevymaže. Stále častejšie sa mi ozývajú študenti, ktorí o nás píšu práce,“ vysvetlila Romana.
V práci jej však veľmi pomohlo práve to, že vyštudovala právo. „Keby som nebola právnik, asi by som do toho nikdy nešla. Pre väčšinu ľudí je zložité to pochopiť. Riešime aj veci so zmenou legislatívy, aby pes nebol vecou. Veď už aj v Česku sa posunuli a riešia ho v spoločenskej rovine. Sme posledná členská krajina v Európskej únii, ktorá nemá zákon o ochrane zvierat. Snažíme sa do nášho právneho systému vložiť návrh a snažíme sa o to už od roku 2011. Založil sa aj orgán zvieracieho ombudsmana a riešia sa rôzne prípady. Sú to skutočne veľké zmeny, ktoré ma naučili pokore a trpezlivosti,“ doplnila.
Rodina ju podporuje
Rodina si zvykla, veď nemala inú možnosť. Bola som vychovávaná a vedená k učeniu, športu a sebadisciplíne a vášeň vo mne bola tak silná, že si idem svojou cestou. Keby som mohla, nič nezmením. Mám rada svoj život taký, aký je. Nikdy v živote som nič neľutovala. Každá fáza mala veľký význam. Človek, keď je vytrvalý a srdce mu za niečím zahorí, ostane pri tom. Bola som poslušné dieťa, ale aj živel. Od 14-tich som brigádovala a na výške som pracovala. Robila som novinárčinu v oblasti fashion, stylistku, točila som reklamy... Nalepilo sa na mňa všetko možné. Som hladná po informáciách, a to sa aj odráža v mojom živote. Dnešná doba ponúka možnosti a je škoda nevyužiť to,“ zasmiala sa.
Hlavnou Romaninou prácou je už päť rokov dizajnovanie bytov a interiérový styling, ktorý ju baví a našla sa v tom, hoci to neštudovala. Má dva svety, ktoré sú úplne odlišné, ale skvele sa dopĺňajú a vyvažujú. Rovnako našla rovnováhu aj vďaka priateľovi, ktorý má z čias svojho pôsobenia v Prahe pitbulla Huga. „Máme veľmi podobné duše a plánujeme aj spoločnú budúcnosť, no najskôr si chceme vyriešiť svadbu. V tomto som konzervatívna. Teším sa na to a mám životnú fázu, v ktorej to vidím,“ uzavrela Romana.