Hellerov pohyb v bezpečnom teréne

Minimálne jeho protivojnová satira o amerických pilotoch v Taliansku počas 2. svetovej vojny Hlava XXII. patrí k tým základným skvostom svetovej literatúry, ktoré nielenže zdobia každú poriadnu knižnicu, ale objavujú ju stále nové generácie čitateľov. Joseph Heller je v prvom rade známy ako autor románov, ale ako väčšina skutočne veľkých prozaikov si svoju literárnu bravúru musel najprv obrusovať na žánri poviedky.
Medzi rokmi 1945 a 1990 vydal trinásť poviedok - deväť z nich pred rokom 1961, keď sa z neho stal svetoznámy a dobre zarábajúci spisovateľ. Dve z ďalších štyroch, Otec ťa srdečne pozdravuje a Yossarian žije ďalej, predstavujú akési torzá príbuzné s Hlavou XXII. a zvyšné dve Hlava XXIII.: Yossarian stále žije a Deň, kedy odišiel prezident Bush, neskôr zapracoval do románu Záverečná!.
Súbor Hellerových rukopisov, ktorý autor venoval Brandeisovej univerzite, obsahuje dvadsať doposiaľ nepublikovaných poviedok. Väčšina z nich vznikla nepochybne v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch, keď študoval najprv v Južnej Karolíne, potom na Newyorskej univerzite a neskôr pôsobil ako inštruktor štylistiky anglického jazyka na Pensylvánskej štátnej univerzite. Zbierka Hlava nehlava prináša päť z týchto zabudnutých textov.
Súd s Clevingerom je dramatizáciou jednej epizódy z autorovho opus magnum. Knihu uzatvárajú štyri nebeletristické texty vzťahujúce sa k Hlave XXII. a spomienková próza o Coney Islande, ktorú potom po rokoch začlenil do svojej autobiografie Vtedy a teraz z roku 1998.
Joseph Heller opustil poviedkový žáner po tom, čo mu celosvetový úspech Hlavy XXII. umožnil naplno sa sústrediť na románovú, prípadne divadelnú tvorbu. Písať začal v roku 1945, keď ako vojnový letec čakal na demobilizáciu. Vo Vtedy a teraz o tom píše: "Námety poviedok, ktorých spisovaním som sa vtedy zabával, ako aj všetky literárne pokusy spáchané predtým, neodrážali moje vlastné zážitky. Nijaké také, ktoré by stálo za to previesť do umeleckej prózy som vtedy nemal (aspoň mi to tak pripadalo). Dejové prvky aj prostredia som si vypožičiaval z diel iných autorov, ktorí možno - vtedy mi to nenapadlo - sami všeličo prebrali od svojich predchodcov."
Hellerove ranné poviedky neporušujú nijaké pravidlá; neexperimentujú s uhlom pohľadu a neprovokujú čitateľov ani kritikov. Pohybujú sa v bezpečnom teréne. Netryská z nich to neradostné veselie a zdravé šialenstvo, ktorými sa vyznačuje jeho neskoršia tvorba. Jeho hrdinov zmáha obdobné zúfalstvo ako postavy Hlavy XXII., ale nebojujú s ním všadeprítomnou bujarosťou.
Súbor Hlava nehlava však v žiadnom prípade nepredstavuje Hellerov odpadkový kôš. Na svojich poviedkach pracoval zjavne dlho a usilovne a niektoré z nich boli publikované v prestížnych časopisoch dávno predtým, než sa z neho stal slávny spisovateľ. Hellerových verných čitateľov a obdivovateľov teda určite potešia a obohatia. A v sonde do autorových začiatkov, keď sa učil písať ako budúci Joseph Heller, môže nájsť povzbudenie a inšpiráciu nejeden literárny začiatočník. Je otázne, či by tak sebakritický spisovateľ povolil uverejnenie tejto zbierky. Je však dobré, že vyšla, pretože poznať kompletnú tvorbu velikána, ktorému už pero navždy vypadlo z rúk, je nielen poučné, ale aj mimoriadne zábavné.