"Takéto neznáme nechcem, ešte nemám prečítaného Márqueza a podobných," povedala mi pred časom známa, ktorá si chcela požičať nejakú knihu a vnucoval som jej istého poľského autora. Gabriel García Márquez je nielen konkrétny autor, ale aj značka, ktorú si mnohí ľudia držia v kolónke tzv. lepšej literatúry, je to meno vhodné na spoločenskú konverzáciu, hrdina knižky Ako blufovať o literatúre. Stačí niekoľko fráz o magickom realizme, latinskoamerickej literatúre a jej sile, ktorá sa prejavila v druhej polovici 20. storočia, informovanejší môžu pridať niekoľko mien plagiátorov a pohrdnúť ich márnou snahou podobať sa veľkému majstrovi. Okrem snobskej funkcie tento autor stále plní aj literárnu, jeho dielo nemá zmysel spochybňovať, veď jeho hlavu už pred dvadsiatimi rokmi ovenčila aj nobelovská akadémia.
Zmysel pre reklamu
Väčšina Márquezových kníh vyniká už svojím názvom, talent sa neprejavuje iba v texte medzi doskami, ale aj v zmysle pre reklamu, ktorý možno skoncentrovať do niekoľkých slov. Napätie medzi čímsi krásnym a nebezpečným naznačuje Láska v čase cholery, neodolateľne melancholicky znie jeho Sto rokov samoty, banálne zakrýva originálnym Kronika vopred ohlásenej smrti. Z jeho ďalších kníh je na súčasnom knižnom trhu v slovenčine dostupný ešte Generál v labyrinte, poviedky z prvého obdobia jeho tvorby Oči modrého psa a najnovšie aj ďalšie vydanie románu O láske a iných démonoch.
Mnohí predstavitelia latinskoamerickej literatúry ako Borges či Cortazár sú obľúbení predovšetkým u intelektuálov, ktorí sa vyžívajú v beletristickej archeológii, textoch s viacerými významovými rovinami a neraz i pridanou esejistickou hodnotou. V tomto zmysle je Márquez oveľa jednoduchším autorom, čistokrvný rozprávač príbehov má oveľa väčší zmysel pre dej a opis atmosféry než pre zložité špekulácie. Dobrým príkladom toho je aj román O láske a iných démonoch (Slovenský spisovateľ, 2003), ktorý sa v kníhkupectvách objavil po deväťročnej prestávke. Základný postup magického realizmu ozvláštňovať bežné udalosti autorskými výplodmi fantázie sa prejavuje už od prvých strán, novinár rozpráva o svojej práci a náleze niekoľko storočí starej kostry mladého dievčaťa, z ktorého hlavy stále vyrastali nádherné vlasy. Ich dĺžka bola dvadsaťdva metrov. Skokom v čase ďalej sledujeme oveľa reálnejšie vyznievajúci príbeh dievčaťa menom Sierva María de Todos los Angéles. Občas sa v texte ešte objavia iracionálne záblesky ako storočný kôň, podstatný je zrod veľkej lásky v prostredí plnom úpadku. Sierva María napriek tomu, že jej otec je markíz, vyrastá medzi čiernymi otrokmi, je každodenným svedkom ich nespútaného sexuálneho života a pohanských rituálov. Jej otec sa oddáva ničnerobeniu a alkoholu, jeho kedysi krásna manželka sa napcháva čokoládou a za telesné radovánky musí kvôli telesnej odpudivosti otrokom platiť. Dcéra je pre oboch len nepodstatným vedľajším produktom zabudnutej lásky, jej existenciu si uvedomia až vo chvíli, keď ju na trhu pohryzie besný pes a Siervu Maríu čaká vyháňanie diabla v ženskom kláštore. Ľúbostná zápletka s citlivým knihovníkom povýšeným na exorcistu prichádza znenazdajky. Láska v tejto podobe patrí v románe do série javov prekračujúcich zakázané, v naturalistickom románe je iba menšinovým úkazom zatieneným živými opismi nechutných fyziologických pochodov a ľudskej zloby. Hru s kontrastmi Márquez ovládal vždy veľmi dobre.
Život ako rozprávanie
V českom preklade sa v decembri v Odeone a v slovenskom v približne v rovnakom období v Ikare objaví aj Márquezova autobiografická kniha s názvom Žiť, aby som rozprával (Vivir para contarla). Jej vlaňajšie vydanie v rodnej Kolumbii sprevádzali nevídané udalosti, akou bola kuriózna krádež škatule s pamäťami z distribučného kamiónu pred začatím predaja. Hneď na druhý deň po premiére knihy začali v krajine kolovať pirátske výtlačky. V knihe, ktorej sa vo veľkých kníhkupectvách v Mexiku a Kolumbii predalo aj tisíc kusov denne, rozpráva autor o sebe, svojej rodine a krajine od dvadsiatych do päťdesiatych rokov, pričom neustále osciluje medzi súčasnosťou a minulosťou. Márquez kedysi vyhlásil, že jeho pamäti budú mať tri diely, druhý by sa mal končiť v roku 1967, keď vydal svoj najúspešnejší román Sto rokov samoty, tretí diel by sa mal venovať jeho priateľstvu so svetovými politikmi a významnými osobnosťami, známe je napríklad priateľstvo ľavičiara a komunistu Márqueza s kubánskym vodcom Fidelom Castrom. Autor, ktorý nedávno oslávil svoje 75. narodeniny, dnes bojuje s rakovinou lymfatických uzlín. Podľa jeho priateľov má rozpísané ďalšie tri knihy, ale ďalší diel pamätí medzi nimi nie je.
"Okolo tretej ráno ju prebudil hluk, ako sa ich niekto zvonku snažil vypáčiť. Vstala bez toho, aby rozsvietila, po hmate našla v bielizníku starodávny revolver, z ktorého od tisícdennej vojny nikto nevystrelil, a potme nielen odhadla, kde dvere sú, ale i presnú výšku zámku. Potom oboma rukami namierila, zavrela oči a stlačila kohútik. Nikdy v živote ešte nestrieľala, ale i cez dvere útočníka zasiahla.
Bol to prvý nebožtík, ktorého som v živote videl. Keď som o siedmej ráno šiel okolo do školy, ležalo telo ešte na chodníku, pod sebou škvrnu zaschnutej krvi, s tvárou znetvorenou guľkou, ktorá mŕtvemu rozdrvila nos a uchom vyšla von. Na sebe mal pruhované námornícke tričko a obyčajné nohavice so špagátom namiesto opaku, a bol bosý. Vedľa neho našli ležať domácky vyrobený hák, ktorým sa pokúšal vylomiť zámok.
Za Maríou Consuegrou prichádzali miestni hodnostári, aby jej prejavili sústrasť nad tým, že zlodeja zabila. Večer sme sa tam so starým otcom vydali tiež a našli sme ju, ako sedí v širokom manilskom kresle, ktoré vyzeralo ako obrovský prútený páv, v kruhu priateľov, ktorí horlivo počúvali všetko, čo im už po tisícikrát opakovala. Všetci jej pritakávali, že zrejme vystrelila len zo strachu. Nato sa jej starý otec spýtal, či po tom výstrele ešte niečo počula, a ona odpovedala, že keď hák kovovo zarachotil na betónovom chodníku, bolo najskôr hlboké ticho, hneď potom však začula slabý, bolestný hlások: "Ach maminka!" Zdalo sa, že María Consuegra si to srdcervúce zanariekanie vôbec neuvedomovala, pokiaľ sa jej na to starý otec nespýtal. Až v tej chvíli sa rozplakala."
Ukážka z memoárov Žiť, aby som mohol rozprávať