Aj tá najbanálnejšia veta nám môže zmeniť život, tvrdí úspešná slovenská spisovateľka

Od počiatku jej tvorby sú pre ňu typické temné a smutné témy, venuje sa im aj vo svojej poslednej knihe Na sútoku. A tvrdí, že vďaka nim je oveľa vnímavejšia aj na všetko pozitívne. Monika Kompaníková.

Vaša predchádzajúca kniha Piata loď získala ocenenie Anasoft Litera. Bolo po tomto úspechu ťažké pustiť sa do ďalšej?
Ani nie. Zdalo sa mi, že ju mám celkom dobre premyslenú. A najmä – ja už nemám nejaké veľké ambície, takže bez nich sa píše celkom ľahko. (Úsmev). Nemám v pláne napísať čosi, čo tu ešte nebolo, ani sa venovať nejakým zásadným témam, čo nikto predo mnou neotvoril.

Témy prázdnoty a nedostatku lásky vo vzťahoch, ktorým sa venujete aj v knihe Na sútoku, nie sú síce novátorské, no zato zásadné. Čo vám to prináša, venovať sa takýmto temným veciam?
Pre mňa je písanie nástroj, ako im porozumieť. Pomôcka, ako žiť vlastný život, alebo ako porozumieť iným, prečo žijú tak, ako žijú. Zo všetkého najviac ma totiž zaujímajú práve vzťahy v najmenšej rodinnej bunke a to, aký vplyv má na nás najranejšie detstvo.

Nielen vaše postavy v detstve zažívajú silné emočné zranenia. Čím to je, že ľudstvo lepšie napreduje v technologickej ako tej emocionálnej sfére?
Podľa mňa je to tým, že sa táto sféra berie ako samozrejmosť. Do vzťahov sa narodíte, nevyberáte si ich, nemáte až takú možnosť ovplyvňovať ich – najmä ak ste dieťa. A o to, čo vám je dané, sa akoby nemusíte usilovať. Naopak, technologické zručnosti či akékoľvek vzdelanie vám automaticky dané nie sú, tak do nich investujete energiu. Ale tie základné vzťahy, to, čo popri vás len tak pláva, je na chvoste záujmu.

To sa však ukazuje ako fatálna chyba.
Samozrejme, úplne fatálna. Aj vďaka svojim dvom synom vidím okolo seba veľa detí a už u tých úplne maličkých je zjavné, že zanedbávanie emocionálnej stránky, výchovy, lásky, pozornosti – tých základných vecí – sa veľmi rýchlo prejaví. Také deti môžu byť inteligentné, vyspelé, no emocionálne sú labilné.  

Dnešné zlyhania rodičov asi najviac súvisia s nedostatkom času, vás však viac ako vplyv doby zaujíma osobná zodpovednosť. Ako v prípade matky, ktorá nestihne prísť včas na synovu besiedku.
Áno, zaujímajú ma tie úplne najbežnejšie, najbanálnejšie zlyhania. Aj zdanlivo bezvýznamné situácie môžu byť totiž z pohľadu dieťaťa zásadné. Premýšľam preto nad tým, ako si uvedomiť, ktorá situácia môže byť tá podstatná. Sledujem svoje deti, samu seba, vraciam sa do svojej minulosti, počúvam, ktoré situácie boli zásadné pre kamarátov. A vychádza mi, že často išlo o veľmi subtílne až neviditeľné záležitosti. Nejaké gesto, jediná veta od mamy – ktorú si ona sama vôbec nepamätá.

Ako vám premýšľanie o takých veciach pomáha v živote?
Mám pocit, že som sa naučila viac odčítavať zo situácií a nehádzať rukou nad niektorými udalosťami, ktoré sa zdajú úplne banálne. Snažím sa byť citlivejšia a vnímavejšia.

Artforum
Je to náročné?
Občas to je aj trápenie, lebo človek je potom citlivejší úplne na všetko a tie emočné výkyvy u mňa vedia byť veľmi veľké. No zároveň – ak sa naučíte byť citlivejší voči problémovým, mínusovým veciam, tak ruka v ruke s tým príde aj radosť z tých plusových, z drobných radostí. To moje písanie o negatívnych a smutných veciach má pre mňa práve takýto prínos. Oveľa viac si vážim drobné pozitíva a nepotrebujem už vyhľadávať veľké zážitky a extrémne dobrodružstvá ako kedysi.

Je pravda, že podnetom na písanie o týchto témach bola pre vás návšteva rómskych osád pred pár rokmi?
Áno, to bol pre mňa určite jeden z najdôležitejších zážitkov – hoci ešte patril k tým extrémnym. A potom to bola ešte smrť jedného malého chlapca, môjho kamoša. Zásadne mi otočili pohľad na svet. Niekde v pozadí mám vďaka nim neustále prítomné vedomie dočasnosti, že aj toto moje radostné a úspešné obdobie sa môže kedykoľvek skončiť. A aké je obrovské šťastie, že mám rodinu, zdravé deti a nemám existenčné problémy. Hoci v minulosti som zažila aj tie.

A ako to máte s písaním? Je to pre vás čosi ako nutnosť?
Pre mňa je to v prvom rade radosť. Tým, že v Artfore, kde pracujem, denne vybavím 150 mailov a 1 500 telefonátov, riešim teda kopu čiastkových vecí vo veľmi rýchlom slede, je pre mňa možnosť posadiť sa a sústrediť sa niekoľko hodín na jeden text čistá radosť. Odmena. Nájsť si čas na písanie bolo pre mňa to isté, ako keď si niekto nájde čas na behanie alebo si pozrie film v telke. Je to taký môj paralelný svet, moja sloboda. Nevnímam to ako prácu.

Je o vás známe, že obrazy z knihy sa vám pri písaní odvíjajú v hlave ako film. Zároveň však veľmi presne opisujete aj vnútro. To k vám prichádza ako?
To je logika. Vymyslím si postavy, konflikt, situáciu, a potom do toho až fyzicky vstúpim a som tam prítomná ako pozorovateľ, ktorý tým nehýbe, len sleduje a analyzuje, čo sa tam deje, aké interakcie medzi postavami prebiehajú. Často ani neviem, kam sa to vyvinie. Kam sa vyvinie napríklad príbeh dievčaťa, ktoré čaká besiedka a má pritom otca alkoholika.


Kto je Monika Kompaníková
Narodila sa 1. septembra 1979. Vyštudovala maľbu a grafiku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, aktuálne pracuje v Artfore. Na svojom konte má päť kníh, preložených do mnohých jazykov, za predposlednú s názvom Piata loď získala v roku 2011 ocenenie Anasoft Litera. Režisérka Iveta Grófová podľa nej natočila film She is a Harbour, ktorý by mal mať na jeseň premiéru. V máji jej vyšla zatiaľ posledná kniha Na sútoku.

O knihe
Román Na sútoku, najnovšia knižka Moniky Kompaníkovej, jednej z najvýraznejších autoriek súčasnej slovenskej beletrie, je príbehom dvoch žien a jediného dňa.Jedna z nich zamyká opitého otca v izbe a absolvuje strastiplnú cestu za uznaním, druhá balansuje medzi povinnosťami voči synovi, otcovi, klientom a svojimi vlastnými túžbami. Jedna chodí ešte len na základnú školu, druhá je slobodnou matkou, no obidve sa pohybujú po chodníkoch tých najužších a najsubtílnejších vzťahov a emócií. Zdanlivo banálne každodenné situácie privádzajú obidve k sútoku, k miestu, z ktorého odídu natrvalo poznačené a zmenené. Knihu vydáva Artforum.