Antoina de Saint-Exupéryho u nás najviac preslávila jeho rozprávka pre dospelých Malý princ, okrem ktorej boli preložené aj jeho ďalšie diela ako Nočný let, Zem ľudí či Vojnový pilot. Po tohtoročnom vydaní kompletného slovenského prekladu jeho posmrtne vydaného románu -- eseje Citadela možno vďaka vydavateľstvu Hevi spoznať jeho azda najhlbšie a najfilozofickejšie dielo, ktoré sám považoval za svoje posmrtné dielo. Exupéryho Citadela, ktorá bola zároveň akýmsi druhom vlastného závetu, vznikala osem rokov -- od roku 1936 až do smrti 31. júla 1944. Aj z obsahu a charakteru knihy je cítiť, že väčšina textov vznikla po roku 1940, keď jeho rodné Francúzsko v krátkej vojne kapitulovalo pred tlakom nemeckej armády. Mnohí kritici považujú toto dielo za nedokončené, hoci v jeho samotnej podstate ani nemohlo byť dokončené. A to z jednoduchého dôvodu: Citadela je premýšľaním o paradoxnom osude človeka ako tvorivej bytosti. Kreativita ako životodarná esencia človeka je podľa Exupéryho neustálym pretváraním, spôsobuje, že človek skrze ňu zažíva neustály prerod, ustavičný a nikdy nekončiaci prechod, čo na jednej strane spôsobuje, že človek sa prejavuje a stáva sa ľudským práve prekonávaním a premáhaním púští, no na druhej strane aj to, že nikdy nemôže definitívne dosiahnuť cieľ svojho snaženia. Postavil teda nedokončiteľnú Citadelu.
Pôvodne sa kniha mala volať Caďd (čo znamená berberský vládca) alebo Berberi a sám ju nazýval ako "moje posmrtné dielo" alebo aj "moja báseň". Žánrovo je toto dielo veľmi ťažko zaraditeľné, býva považované za rozprávanie a zároveň za modlitbu, za báseň a zároveň autorovu spoveď, za kázeň a aj za dialóg. Citadela sa svojím charakterom veľmi podobá autorovmu životu, v ktorom sa neustále strácal, najmä ako letec. Celá jej stavba jej pospájaná jeho životnými skúsenosťami a zrastenosťou s humanistickou tradíciou vychádzajúcou z kresťanstva. Témy jeho úvah sa dotýkajú architektúry, ktorú pôvodne študoval, poznania, ktoré získaval ako pionier leteckej dopravy a leteckej pošty, ako spravodajca zo španielskej občianskej vojny či ako aktívny účastník boja proti fašizmu. Kniha ukazuje, že aj v tejto zmesi najrôznejších a najrozporuplnejších životných udalostí a zvratov neustále zotrvával na pozícii človeka humanistu, ktorý nevybočuje zo základných hodnôt dobrej civilizácie -- zodpovednosti a solidarity. Jeho literárna stavba propaguje lásku, takú ktorá je smädom po láske, je univerzálne platným posolstvom o budovaní ľudskej spoločnosti ako Božej obce, neustále budovanej a napĺňanej duchom a upnutej na Boha ako na najvyššiu autoritu určujúcu hodnoty ľudského sveta. Za ľudskú múdrosť považuje vôľu a umenie rozširovať a organizovať svoj priestor, svoju kultúru, rozvíjať väzby človeka medzi sebou a svetom v ktorom je zasadený. Svoje myšlienky vykladá prostredníctvom troch archetypálnych motívov -- obrazmi púšte, stromu a chrámu. Príbehmi, ktoré sú na týchto symboloch postavené predstavuje svoje chápanie zodpovednej moci, dobrej architektúry, zmyslu jazyka a slova ako prostriedkov sebatranscendencie človeka. Prekračovanie seba samého je podľa Exupéryho hľadaním toho podstatného -- služby pravde, lásky medzi mužom a ženou, nachádzaním zmyslu utrpenia a smrti. Citadela, ktorú chce Exupéry svojím odkazom vybudovať v srdci človeka, kritizuje nezodpovedných vládcov, pomáha hľadať zmysel krásy a zároveň je rozjímaním nad poslaním vedy. Realita vojny spôsobila, že veľká časť jeho úvah sa týka možnosti oslobodenia sa človeka, oslobodenia sa v tvorbe mieru, v zušľachťovaní púšte, v premene kameňa na sochu či stavbu.
Veľmi príjemným prekvapením pre čitateľa a pre tých, ktorí poznajú český preklad tejto filozoficko-básnickej stavby "najväčšieho aristokrata medzi letcami" je veľmi citlivý a tomuto žánru priliehavý preklad básnika Jána Švantnera, ktorý ku knihe napísal aj literárnokritický doslov s poznámkou o živote Antoina de Saint-Exupéryho.
StoryEditor