Diela ikony európskej avantgardy Joana Miróa sa v múzeu moderného umenia Danubiana dočkali slovenskej premiéry.
Rok práce, polmiliónová investícia, viera v dvadsaťpäťtisíc návštevníkov a osobné požehnanie od holandskej princeznej Beatrix. Prestížna výstava Európske hviezdy Miró a Cobra v galérii Danubiana vzdáva prvýkrát na slovenskej pôde hold legendárnemu španielskemu surrealistovi Joanovi Miróovi a skupine parížskych experimentátorov Cobra. Expozícia sa síce spravodlivo nazýva Európske hviezdy, no o tom, kto je hlavnou hviezdou na tejto umeleckej oblohe, niet pochýb. V Danubiane prenikavo žiari najmä svetlo Joana Miróa. Aj keď, prirodzene, jeho jas je občas popretkávaný jemne surreálnymi tieňmi.
Dovedna tridsaťšesť malieb, kresieb, sôch, tapisérií, grafík a jedna ilustrovaná japonská kniha mapujú autorovu veľmi nekonvenčnú a takmer nekonečnú tvorbu od začiatku jeho výtvarného vývoja v 20. rokoch minulého storočia až po jeho smrť v roku 1983. „Som hrdý, že sa podarilo priviezť na Slovensko práve týchto takmer štyridsať kusov umenia vytvorených rukami môjho starého otca. Sú reflexiou na kľúčové okamihy v jeho živote a tvorbe a za každým jedným stojí nádherný príbeh. Joan Miró bol vzrušujúci človek a presne také sú aj tieto jeho diela. Hrajú sa s farbami, predsudkami, provokujú, zabávajú. A hlavne – neprestávajú fascinovať,“ prezradil na úvod otvorenia výstavy jeden z dvoch posledných žijúcich vnukov španielskeho velikána Joan Punyet Miró.
Siesta s maestrom
Organizátorovi výstavy Vincentovi Polakovičovi a kurátorovi Keesovi van Twistovi sa pri predstavovaní ikony moderného umenia podarilo zabezpečiť skutočnú lahôdku. Prvým návštevníkom ukázali Miróa nielen ako umelca, ale aj ako človeka, ktorý maľuje, kreslí, tvaruje, ale aj dýcha, hovorí, vtipkuje a mudruje. Hoci v prípade nesmrteľných legiend to vlastne ani nie je potrebné. Polakovič a van Twist Miróa v múzeu moderného umenia Danubiana Meulensteen Art Museum naozaj dôsledne vzkriesili. Pred sebou pritom mali výzvu s prívlastkom megalomanská. Nájsť v geniálnom umelcovi, ktorého meno je také silné, že sa stalo symbolom celého jedného hnutia a vo svete výtvarného umenia je pokladaný za nedotknuteľné božstvo, je asi také jednoduché ako nájsť v psíčkovi kus mačičky.
Avšak s pomocou skvostných diel zapožičaných prevažne zo súkromných rodinných zbierok autora, verne zrekonštruovaného (a prekvapivo precízne usporiadaného) kreatívneho chaosu v malorskom ateliéri, žijúceho potomka čo by sprievodcu podujatím a zrejme aj Boha, sa to podarilo. Chýbali už len melódie Miróovho milovaného skladateľa Bélu Bartóka a mohli sme s maestrom stráviť dokonalú autentickú siestu.
Aj legendy sú len ľudia
Už samotný príchod Miróovho vnuka a správcu jeho nadácie Joana Punyeta Miróa na Slovensko dával tušiť, že prichádza potomok výnimočnej osobnosti a treba rátať s primerane neobyčajnými sprievodnými javmi. Nuž a... Island porazil vo futbale Anglicko. Nová električková trať v Petržalke sa stihla pokriviť ešte prv, než nastali skutočné teplá (a samozrejme, ešte pred tým, ako po nej slávnostne prešla prvá električka). A Joan Punyet Miró len o pár hodín unikol atentátu na istanbulskom letisku. V podobnom surrealistickom duchu sa nieslo i samotné predstavenie vystavovaných diel. Joan neváhal vyskočiť na stoličku a na hovorkyni galérie predviesť avantgardný experiment – z knihy venovanej starému otcovi a skupine Cobra vystrihnúť pár písmen a dolepiť do nej zväzok čerstvo odstrihnutých vlasov. Môžeme trikrát hádať, po kom Joan Punyet asi tak zdedil nebojácnosť a tvorivosť.
„Môj starý otec sa už narodil ako hotový umelec. Odmalička mal bezbrehú fantáziu a kreativitou bol posadnutý. Jeho tvorbu dokázali naštartovať tie najbanálnejšie veci. Jedna plastika vznikla na základe servítky, ktorá ho zaujala na tanieri v reštaurácii. Vzal si ju odtiaľ po večeri so sebou, precestoval s ňou desiatky kilometrov a priniesol si ju do svojho ateliéru, kde podľa nej vytvoril z hliny plastiku väčšiu ako bol on sám. Dovolil si zdeformovať Eiffelovku. Jednu maľbu postavil na zvyškoch lepidla a papiera z odtrhnutej nálepky. Ďalší obraz dal zámerne prežrať červotočom, nech príroda tiež priloží ruku k dielu a dotvorí ho. A keď mal osemdesiat rokov, vytvoril podľa mňa svoje najgeniálnejšie dielo. Dieru v červenom plátne. Ako symbol prázdnoty, akoby brány k slobode,“ vyťahuje historky ako z iného sveta a s cenou zlata z rukáva Joan Miró mladší. Všetky tieto menované diela môžete vidieť v Danubiane od 2. júla do 13. novembra tohto roku. Len tak mimochodom.
Tajomstvo môjho obrazu
Pre kultúrnych barbarov nezmyselné haky-baky, nezrozumiteľné mazanice, pomätené plastiky a skvosty na úrovni umeleckej tvorby Mr. Beana, pre historikov a znalcov výtvarného umenia neotrasiteľné piliere surrealizmu. Kde sa tá originalita, dodnes rovnako nepochopená ako uctievaná, v Miróovi brala? Však aj my by sme si radi zašli k rovnakému žriedlu a napojili sa z neho. „Môj dedko prežil za svoj dlhý život všeličo.
Boj s otcom a nervové zrútenie ešte v ranej mladosti, chudobu v Paríži či hrôzy španielskej občianskej vojny. To všetko ho nezmazateľne poznačilo. No najmä spravilo z neho otvoreného a liberálneho človeka, ktorý veril, že skutočne slobodní sme len vtedy, keď sa zbavíme okov predsudkov, potláčaných citov a myšlienok. Fascinovalo ho podvedomie a nevedomie a Freudove výklady snov. Tvrdý život a kruté okolnosti v mladosti z neho vytesali surrealistu telom i dušou,“ približuje nám mechanizmus tvorenia svojho geniálneho predka Joan Punyet Miró.
Jeho slová potvrdzuje aj riaditeľka amsterdamského Cobra Museum of Modern Art, Els Ottenhof: „Miróov život bol v istých časoch skutočne dramatický. Zrejme aj preto bol vždy popredu. A to aj v porovnaní s tými najpokrokovejšími a najprogresívnejšími európskymi avantgardistami. Vždy experimentoval viac a inak ako iní výtvarníci a aj pre ostatných avantgardistov bol oveľa viac než len rádovým príslušníkom hnutia, bol jeho vrcholnou inšpiráciou.“ Neveríte? Príďte sa pozrieť.