Reagujem na článok Miroslava Tížika, v ktorom autor tak trochu smutne a možno aj s istým, pre mňa ťažko identifikujúcim komplexom hodnotí projekty od troch umelcov súvisiacich s menom, životom, dielom i pôvodom Andyho Warhola. V žiadnom prípade sa nechcem dotknúť autora článku a nepochybujem o jeho subjektívnom presvedčení, pretože má na to právo a dokonca som rád, že to verejne prezentuje. Na fenomén Andy Warhol sa dívam z trochu iného pohľadu a nadhľadu. Venujem sa tejto osobnosti umenia druhej polovice 20. storočia koncepčne minimálne 18 rokov a je aj súčasťou mojej dizertačnej práce. Tým nechcem naznačiť, že si uzurpujem jediný a neomylný názor na Andyho Warhola, iba chcem na základe istých faktov a argumentov tak trochu poopraviť (nie negovať a pod.!!!) interpretovaný názor na prezentáciu, ovplyvňovanie sa i vplyv umelca na trojicu autorov projektov (Mucha, Jakubisko, Brogyányi), ktorých M. Tížik spomína vo svojom texte (Poliaka Muchu chváli za jeho dokumentárny film, na slovenských dielach Jakubiska a Brogyányiho dokazuje, že sa s Warholom nevieme umelecky vyrovnať na primeranej úrovni, poz. red.). Osobne som sa s každým z nich stretol a s Danom Brogyányim a Stanom Muchom mám celkom priateľské vzťahy. Mimochodom, druhý z nich už roky žije v Nemecku, vyštudoval tam a pracuje pre nemecké televízne štáty, preto sa mi zdá konštatovanie, že Poliak Stanislav Mucha "... za nemecké peniaze nakrútil vynikajúci..." tak trochu neslušné, pretože za čie iné peniaze by mal Mucha nakrúcať film pre Nemcov?
Nemám pocit, že by sme mali na Slovensku ponechať Andyho Warhola zahraničným tvorcom, "... ktorí si nemusia budovať na sláve jedného z najznámejších Američanov XX. storočia", ako píše autor článku. Poznám mnoho argumentov, poznatkov a skúseností, napríklad z práce Múzea moderného umenia Andyho Warhola v Medzilaborciach, ktoré dali na správne svetlo isté dezinformácie o pôvode umelca, živote, diele a v poslednom čase -- aj keď nie podstatné -- o jeho sexuálnej orientácii (nie homosexuál, ale asexuál). Myslím si, že ani jeden z tvorcov projektov nepotrebuje Warhola pre zviditeľnenie svojej kreatívnej činnosti, pretože každý z nich (Mucha, Jakubisko, Brogyányi) už prekročil rámec uznania teritória spoločensko-ekonomickej formácie, kde pôsobia a žijú. No mrzí ma, že nám Slovákom a Rusínom chýba akási vnútorná hrdosť na osobnosti, ktoré, aj keď sa nenarodili na Slovensku, sú hmatateľne s touto krajinou spojené, či už vplyvom zo strany antropológie, psychológie, etnickej kultúry, vierovyznania (mimochodom, Warhol bol rovnakého vierovyznania ako Jakubisko, gréckokatolíckeho), národopisu, etnografie, rodinnej výchovy. Škoda, že nedokážeme úctivo a úspešne pôvod osobnosti spracovať tak ako Maďari, Židia, Poliaci alebo Česi. Predsa ani Maxwell sa nenarodil v Izraeli, ale Židia nemajú pocit ponechania ho na zahraničných tvorcov a pod. Paul Newman, pôvodom po otcovi Žid, po matke Slovák, sa tiež nenarodil na Slovensku, ale je na škodu, že jeho pôvod nedokážeme zviditeľniť. Aj Victor Vassarelly istý čas vyrastal v Piešťanoch, ale okrem českého historika umenia prof. Siblika, ktorý sa s umelcom osobne poznal (dokonca mu Majster spieval slovenské ľudové piesne), nik o tento fakt takmer nezakopol. Koloman Sokol roky čakal (takmer sto rokov), aby ho rodná zem prijala a iba vďaka úsiliu Dr. Jančára splácame dlh tomuto ojedinelému zjavu umenia s čistým slovenským pôvodom. Zdá sa mi, že sme priveľmi žiarliví na tých, ktorí dokázali stať sa vo svete svetovými a radšej by sme ich ponechali pre iných, len aby sme my boli o niečo väčší. A dokonca nás irituje, ak vidíme, že iní našli odvahu a záujem verejne sa prihlásiť k vplyvu toho či iného umelca na ich vlastnú tvorbu.
Pokiaľ ide o isté "post" kreatívne dosahy a vplyvy svetových umelcov v ontogenéze umenia na tvorbu súčasných aktuálnych umelcov, je úplne jedno, či ide o Warhola, Picassa a iných. Nové a nové umenie sa budovalo na základe poznania a skúseností tých predchádzajúcich. Žiadne "papuče", o ktorých píše autor článku (výtvarník Brogyányi si podľa Tížika obul Warholove papuče, ktoré ho pri hľadaní židovských ikon na Slovensku začali po čase tlačiť, pozn. red.), nie sú podstatné, pretože ak by sme hľadali "obuvníctvo" a "obuv" v ontogenéze umenia, našli by sme stovky "obnosených papúč" od jaskynných malieb cez da Vinciho, El Greca, Picassa až po Warhola. Brogyányi nepotrebuje "papuče" Warhola, aby "šliapal" ním vychodený chodník, pretože potom by sme museli obviniť celú plejádu umelcov sveta (i tých menej známych) iba preto, že svoju umeleckú výpoveď a jej autentickosť budovali na základe umeleckej skúsenosti existujúcej pred nimi. Warholovi Židia a Židia Brogyányiho (dvojvýstava v priestoroch SPP v Bratislave, pozn. red.) majú iba jedno spoločné -- že sú Židia. Zmysel projektu, obsah a pod. boli u Brogyányiho úplne iné ako v prípade Warhola, pretože Warhol vytváral ikony konzumu a banality v maximálnej rafinovanosti, so zdanlivo prítomným povrchom, "... pod ktorým už nie je nič", ako sám tajuplne a zavádzajúco komentoval svoju tvorbu. Broyániy to "vyrába" otvorene a pod povrch, pod ktorým predsa len niečo je. A to niečo je závislé od intelektu percipienta, či ho identifikuje alebo či popri ňom prejde ako popri sklenárstve.
Slovensko je malá a stále málo známa krajina vo svete. Čo sa týka umenia a osobnosti, máme sa čím pýšiť, či už v súvislosti s umením, ktoré vzniklo priamo na Slovensku (Fulla, Bazovský, Benka, Jakoby...), ale aj v súvislosti s osobnosťami, ktoré zdedili gény po svojich rodičoch narodených v takmer svetom zabudnutých dedinkách tejto krajiny. Warholov emotívny svet, výchova, náboženská orientácia, väzba na svoju matku, výchova v rodine... určite zostali citeľným engramom v jeho sivej kôre mozgu, čo potvrdzuje aj jeho nezameniteľný pop-art, na rozdiel od Rauschenberga, Lichtensteina, Johnsa a iných, vizuálne "sladší", nám bližší, na výstavách prezentovaný ako malé ikonostasy ikon masového produktu a masových konzumentov. Rafinovane, úprimne, pravdivo i zdanlivým podvodom, pózou. Všadeprítomný, ale zostávajúci v pozadí, budujúc si tak svoj vonkajší i vnútorný "priestor ako obraz", sledujúc svoju prítomnosť vo vlastnom filme života. Taký typický i netypický Američan "schizofrénne" prezentujúci seba samého ako umenie (na otázku, či študuje umenie, Warhol odpovedal "A načo? Ja som umenie!").
Výrok Rauschenberga: "Nie každý Warhol je dobrý Warhol, zlý neexistuje!" by mohol poslúžiť ako epitaf. No dosah Warhola na umenie dnes je doslova intermediálny. Hlavne v postpop-arte (vo svete už bežne zaužívaný termín i ako neopop-art, newpop-art), ktorému sa programovo na Slovensku úspešne venuje iba Dano Brogyányi a Dan Meluzin.
Návrat Warhola na Slovensko sa ťahá od roku 1987. Nesťažujme mu ho ešte aj svojou ješitnosťou a možno aj zakomplexovanosťou. Stačí mu naša úradnícka zadubenosť a byrokracia. Od tej už dostal "pod pás" neúrekom.
(Autor je kurátor Múzea moderného umenia Andyho Warhola)