Pokusy vydávať memoárovú literatúru sú na slovenskom knižnom trhu značne úspešné. Dunajskí chlapci Júliusa Satinského si razia cestu na vrchol predávanosti. Je to rozhodne aj vďaka autorovi, ktorého pomaly vidíme na každej mediálnej akcii. Nuž aj meno, t. j. autorská značka, predáva. Bohužiaľ "neoverený" autor často nemá páky na propagáciu potentnej a solídnej literatúry. V spomienkovom duchu, v podobnom prostredí a v rovnakom čase ako uvedený knižný trhák, sa odohráva aj kniha Gustava Bartovica Na viac hriechov sa už nepamätám... (Elán 2002, Bratislava). Dielo nenúteným spôsobom vtiahne čitateľa do rozpomienok spisovateľa na školské roky v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Úvodná kapitola, ku ktorej by sa mal pozorný prijímateľ na konci vrátiť, predstavuje hlavných hrdinov -- "podozrivé živly". Previnili sa voči proletárskej moci nerobotníckym pôvodom. Z dnešného pohľadu absurdita členenia na vyvolených a zatratených prebiehala už v prvých ročníkoch základných škôl. Pečate buržoáznych, židovských, cigánskych a iných nedôveryhodných rodín si deti niesli do ďalšieho života. Keď, napríklad, na hlavného hrdinu, nič netušiaceho prváka, zavolajú policajtov pre šesť stratených pier neporiadnej spolužiačky z "čistej" rodiny, pred omdletím vysloví vetu: "Na viac hriechov sa už nepamätám." Tá sa stane mottom ďalších nezmyselností osudu. Čitateľ sleduje z dnešného hľadiska nepochopiteľnú dobu, ďalšiu púť zavrhnutých, no nezlomných hrdinov, ich odhodlania, no i "pokrokové" učiteľky, náhodné požiare, klamstvá a nepriazeň štátneho zriadenia. Nemilosť vládnucej triedy sa prejavila, napríklad, nedostatočným zabezpečením prídelu uhlia, večným dozorom tajných štátnych služieb či pobytom v uránových baniach. Aj kvôli bratislavskému nehostinnému prostrediu boli zimy bez uhlia ešte krutejšie, sledovanie nenápadnejšie a život ťažší. Prístup k informáciám však paradoxne jednoduchší, spoločenstvo a spolupatričnosť vydedencov väčšie. Sila vôle prežiť zaktivizovala duše znevažovaných. Všetko to podnietilo jednotlivca viac čítať, poznať, počúvať a prežiť. Iné ako oficiálne informácie sa šírili rýchlo aj zásluhou nelegálnych staníc, zakázanou literatúrou i ústnym podaním. Mnohí ľudia, vtedy deti, pre vtedajšie neprirodzené podmienky a odhodlanie si dnes vybudovali cesty vlastnej úspešnej kariéry, v duchu jednoduchého nepísaného pravidla: Čo ma nezabije, to ma posilní.
Gustav Bartovic premietol v knihe celé detstvo. Ťažkú, skľučujúcu atmosféru doby odľahčil satirickým, humorným tónom. Len skutočný profesionál sa dokáže tak odosobniť. Aj keď dielo zachytáva traumatizujúce zážitky pre najzraniteľnejšie deti, z pera krivdami zasiahnutého autora to necítiť. Humor je ostrý ako britva, mnohí sa v ňom spoznajú aj z tej "opačnej" strany. Pre čitateľa odhaľuje autenticitu doby, ktorá je dnes časovo skreslená najmä pre mladšie generácie. Práca ma reportážnu svedeckú výpoveď. Pripomína štýl vynikajúceho maďarského spisovateľa a žurnalistu 30. rokov 20. storočia Frigyesa Karinthyho. Občasné pravopisné chyby vydavateľa sa preto dajú prepáčiť.
StoryEditor