Profesor Langdon sa prebudí v florentskej nemocnici bez pamäti, zato pod dohľadom slečny doktorky, s ktorou pri svojom novom dobrodružstve obehne takmer všetky miestne pamiatky. Úspešná séria browniád v našich kinách od dnes pokračuje rozpačitým dielom Inferno, píše Mirka Spáčilová pre idnes.cz.
Už po tretíkrát sa zišli v titulkoch. Predloha: Dan Brown, réžia: Ron Howard, hlavná rola: Tom Hanks. Ich novinka vedie univerzitné pátranie k odkazu talianskych umelcov a k celosvetovej hrozbe smrtiacim vírusom, ktorý má zabrániť preľudneniu Zeme.
Teda nič, čo by návštevník kín nečakal. Zápletku poznajú jednak čitatelia Brownovej knihy, jednak ctitelia filmových „béčok“, ktoré sa zhubnými vírusmi každého druhu len tak hemžia. Jediné, čo od nich Brownovu tvorbu odlišuje, je autorská detektívna pavučina vedúca od stopy ku stope, od rady k pomoci, od odkazu k odkazu. V tomto ohľade sa Inferno drží tradície, vo všetkom ostatnom však skĺzava k žánrovej banalite ešte viac ako predošlé diely.
Bez klišé by to nešlo
Film predovšetkým pracuje s hrozivými výjavmi v hrdinovej pošramotenej pamäti, s krvou, ohňom, zúboženým telami a trhaným strašením spoza rohu ako v lacnom horore. Skrátka pestuje zmyslovo nepríjemné obrazové maniere prvoplánovej symboliky, ktoré sa k menám umelcov ako Dante, Botticelli či Vasari naozaj hrubo nehodia.
Navyše tému o preplnenej planéte kamera dokladá tak okato ilustratívnymi tlačenicami, manifestáciami a inými hromadnými akciami, až má človek nutkanie zakričať nahlas: „Už dosť, chápem, stačilo!“ Súčasne však film „preľudňuje“ aj záujmové skupiny, ktoré sa okolo smrtiaceho vírusu pohybujú, preťahujú a zabíjajú, pričom momentálna príslušnosť k „dobrej“ či „zlej“ partii sa mení v mene neprehľadnej inscenačnej schválnosti, nie tajomnej rafinovanosti. A z kľúčového zvratu už sa stalo také klišé, že divák len lenivo háda, v ktorom okamihu k odmaskovaniu príde.
Milionár z Inferna
To všetko by sa ešte dalo v rámci žánru ako-tak ustáť, Inferno si však podrezáva konár hlavne milostným hrkútaním. Stihne dokonca dve romance, jednu povedzme mladučkú spasiteľskú, druhú zrelo zdržanlivú. Ale obe slzavé, tklivé a roztrasené do tej miery, že diváka napadne, či si nepomýlil sálu. V takýchto okamihoch má aj inak spoľahlivý Tom Hanks čo robiť, aby ich odohral dôstojne.
Trochu prekvapivo, bez ohľadu na iné slávne mená, Hanks našiel najsilnejšieho hereckého protivníka v indickom rodákovi Irrfanovi Khanovi, hrdinovi filmov Milionár z chatrče či Pí a jeho život. Ten svoju nejednoznačnú postavu hrá s elegantným nádychom britského sarkazmu.
Najkrajší sprievodca
Akčné scény plnia očakávaný štandard, síce bez výraznejších nárokov na originalitu, ale zato s mohutnými policajnými manévrami vrátane módnych dronov a výškových naháňačiek, ktorým klenby chrámov tradične svedčia. Vôbec dobrodružná výbava starobylých tajných chodieb na každom rohu dodáva Infernu tú správnu príchuť napínavej rozprávky. Bohužiaľ, vždy ju spláchne vlna zásadného vyhlásenia, bez ohľadu na to, ktorá strana barikády káže tie veľké slová o neľudskom ľudstve.
Na peniazoch sa zjavne nešetrilo, zato na humore bohužiaľ áno, takže vznikla príkladná „trojka“, teda priemerný film vyrobený čisto do počtu. Čo mu pridáva kredit je najkrajšia herečka vo vedľajšej úlohe, totiž Taliansko. Najmä Florencia a tiež Benátky predstavujú príjemný bonus k tuctovej historke, nevtieravého turistického sprievodcu zdedenou krásou, ktorý akoby v druhom pláne tu a tam zavadí o nečakané zákutia, obrazy, stavby, záhrady alebo napríklad len siluety, ktoré vytvárajú to hlavné, čo film potrebuje: náladu. Zavŕši ju skutočne efektné prostredie pre akčné finále na pôde Istanbulu. Takže ako pohľadný a zaujímavý cestopis má Inferno body k dobru. Musí ich však prácne získavať proti prevahe slizkej romantiky, ktorou sa prehrabávať dve hodiny znamená vážne peklo.