Zvyčajne ohŕňame nosmi pri pohľade na bezdomovcov, ľutujeme ich, považujeme za neschopných, prinajmenšom sme radi, že máme strechu nad hlavou. Ak si však istotu domova užívame dosť dlho, ovládne nás nutkanie odísť, vybrať sa niekam inam, ďaleko, do neznámych krajín, vyraziť za dobrodružstvom. Uniknúť preč z dusného bezpečia pokúšať osud, na chvíľu zažiť slasť z neistoty a sebapoznávania.
Z čoho pramení túžba človeka po zakúsení bezdomovectva, sa snaží vysvetliť francúzsky sociológ postmoderny Michel Maffesoli, ktorého knihu O nomádizme s podtitulom Iniciačné potulky práve vydalo pražské vydavateľstvo Prostor. Medzi knihami o postmodernej súčasnosti je táto publikácia výnimočná, najmä pre svoj až cynický optimizmus. Cynický preto, lebo väčšinu vecí, ktoré zvyčajne považujeme za problémy, Maffesoli pokladá za prirodzené dôsledky ľudskej nátury. Sexuálna promiskuita, rozvodovosť, emigrácia, náboženský synkretizmus, nezamestnanosť alebo pričasté striedanie zamestnaní, tuláctvo a kočovníctvo nepovažuje za spoločenské problémy, ale sú to spôsoby, akými si človek napĺňa svoju prirodzenú potrebu po dobrodružstve, hľadaní nekonečna. Sú to spôsoby vypĺňania prázdnoty, ktorá existuje v každom človeku od traumatického okamihu narodenia a od druhého najtraumatizujúcejšieho okamihu, keď prestane sať materské mlieko. Knižka môže byť zaujímavá najmä pre ľudí, ktorí zažili moderné experimenty racionálneho usporiadania spoločenských vzťahov v komunistických systémoch. Umožňuje zamyslieť sa nad podstatou totality, nie iba tej oficiálnej, ale aj tej dnešnej, a nad samotnou podstatou ľudskej slobody. Skutočne od nás ľudia emigrovali a emigrujú iba pre peniaze alebo pohodlnosť? Alebo to bol aj dôsledok totalitného znásilňovania tuláckeho ducha, snahy prinútiť človeka sedieť v rigídnom bezpečí domácnosti, nekonečnej nudy z bezmocnosti? Podľa Maffesoliho je toto potláčanie najzákladnejšej podstaty človeka, jeho vôle po živote a prirodzenej životodarnej túžby prekročiť horizonty známych svetov. Túžba po inakosti, zmene alebo neznámom, je základným hýbateľom človeka. Zdrojom takejto túžby je aj vytrhnutie z bezpečia domova, odchod do šíreho sveta, ktorý nás učí tešiť sa aj v samote zo všetkého živého, z každej ľudskej bytosti, a človeka obohacuje. "Čím víc se vzdalujeme od kořenů, od ,země mrtvých', tím víc bohatneme, třebaže je toto bohatství nehmotné." Na cestách sa človek učí istému druhu asketizmu, a tak sa cvičí v lepšom bytí. Odchody do samoty a putovanie sú spoločným znakom všetkých veľkých mysliteľov a umelcov.
Zostáva však otázkou, či sú aj dnešné masovo organizované a do podrobnosti zorganizované zájazdy po európskych veľkomestách skutočným približovaním sa cudzine a cudzosti alebo je to, naopak, prejav strachu z neznámeho, čo vedie súčasných autobusových tulákov k potrebe zaistiť si maximálnu bezpečnosť? Či práve tento strach z neznámeho nie je zároveň aj strachom zo života? Hoci sa Maffesoli opiera o štúdie o súčasnom západnom svete, antickú mytológiu či o poznatky o živote v stredoveku, inšpiratívne sú jeho myšlienky aj pre analytikov postkomunistických krajín. Spoločnosti usadených a domestikovaných ľudí, s ubitými túžbami a snami. Potom sa nemožno čudovať, že prázdnotu takýto človek vypĺňa rasizmom, xenofóbiou a netoleranciou voči všetkému cudziemu, teda tomu, čo bráni v človeku, aby rozvíjal svoju životaschopnosť. "Když se učíme bloudit a jako důsledek přijímat druhého, podněcuje nás to, abychom narušovali uzavřenost ve všech jejích podobách." Bez potulovania, oddávania sa svojej najvnútornejšej potrebe, človek nemôže zažiť slobodu a ani zázrak novosti, ktorý je pre nomáda každodennou skúsenosťou. Nemôže zažiť očarenie životom ako takým, spoznať seba v svojich najrôznejších podobách. Aj obľuba zájazdov je prejavom tohto prapôvodného pudu človeka, pudu, ktorý je očividný aj u mnohých bezdomovcov. A odhalením v sebe tejto stránky človečenstva môže každý pochopiť aj prejavy tých, nad ktorými predtým ohŕňal nosom. Možno nejde vždy o ľudskú drámu, o sociálny problém, povedal by Maffesoli, ale ide skôr o tragickú podstatu ľudského života, ktorého jediným životným cieľom je iba množstvo každodenných cieľov, ktoré bezprostredne v každom okamihu provokujú na čin.
StoryEditor