Dejiny dejepisectva musia brať do úvahy aj úlohu bádateľovej osobnosti a subjektivity, ktorá je zjavne väčšia než v exaktných vedách, píše Goerg Iggers. Prehľad dejín modernej historiografie od nestora tejto disciplíny, v Spojených štátoch žijúceho nemeckého historika, ponúka publikácia z Nakladatelství Lidové noviny. Kniha s názvom Dějepisectví ve 20. století a podtitulom Od vědecké objektivity k postmoderní výzvě je majstrovsky napísaným sprievodcom odborom, ktorý v dvadsiatom storočí prešiel menej búrlivým vývojom ako mnohé prírodné vedy. Iggers zvolil plodný esejistý žáner, ktorý je možno menej exaktný, ale v jeho podaní mimoriadne zaujímavý a v základnom predstavení metodologických trendov a myšlienkových smerov aj vyčerpávajúci. Korene zlomu v odbore sa spájajú s jeho profesionalizáciou na konci 19. storočia, rozvojom vyučovania a bádania na univerzitách. Dnes je vedeckosť historiografie niekedy spochybňovaná, v krajnom prípade je považovaná iba za akúsi obdobu literárnej fikcie, čo je podľa Iggersa len jeden z ďalších mýtov. Autor sa venuje známej škole Annales, inšpirátorovi nových kultúrnych dejín Michaelovi Foucaltovi, feministickej interpretácii dejín či úvahám o konci dejín. Smutné pre historikov z východnej Európy je, že podľa Iggersovej interpretácie nemajú v modernej hisotriografii takmer žiadne miesto, zvyčajne sa nedostali ďalej než za hromadenie údajov.