Juraj Beneš každým vystúpením na javisko vyvolal rozruch. Čím vás zaujala jeho interpretácia Hamleta?
- Hamlet je téma, ktorá takmer vždy vyvoláva rozruch. Názorov, koncepcií a vysvetlení tohto diela je veľa a každá premiéra je len ďalším krokom pri hľadaní odpovedí na otázku, o čom Hamlet je. Netrúfame si, ba som presvedčený, že ani nedávno zosnulý Beneš, vysloviť definitívny súd. Hra má však toľko vrstiev, že zarezonuje u každého. Hamlet je o bytí i o nebytí, o spôsobe bytia, o prítomnosti svedomia, statočnosti i o ich absencii. Nadávkovanie celého spektra vlastností robí hru zaujímavou. Hamlet tuší, kto zavraždil jeho otca a na odhalenie pravdy použije traumatizujúcu metódu. Využíva prítomnosť hercov a žiada ich, aby tragickú udalosť zahrali pred potenciálnym vinníkom. Beneš túto metódu psychodrámy vrství, niekoľkokrát zopakuje, pripomenie, pritom oslovuje nielen tých na javisku, ale aj publikum v hľadisku. Zvolili sme akúsi formu rekonštrukcie zločinu a pozorujeme, čo táto koncepcia s ľuďmi urobí.
Obklopili ste sa tímom, s ktorým ste už spolupracovali na dvoch Shakespearových inscenáciách na Pražskom hrade (scéna Jozef Ciller, kostýmy Milan Čorba). Hudobné naštudovanie ste zverili dirigentovi Pavlovi Tužinskému. Idete na istotu?
- Snažím sa obklopiť ľuďmi, na ktorých sa aj pri rizikovom projekte môžem stopercentne spoľahnúť. Navyše dirigent Tužinský má bohaté skúsenosti s Benešovou hudbou.
Je známe, že Benešova hudba je zložitá pre sólistov i hudobníkov. V čom?
- Predovšetkým vo veľkej náročnosti partitúry. Je zložitá aj intonačne, rytmicky, v štruktúrovaní drámy, pretože Beneš narábal s dejovou líniou Hamleta veľmi voľne. My sme princíp, v ktorom Hamlet rekriminalizuje svoj život, prijali. Opera je vzrušujúca v tom, že na miestach, kde slovo nevládze, prichádza milosrdná hudba a vypovie nevysloviteľné. Najviac ma však oslovila záverečná pointa, kde autor hovorí: "Všetci sme herci, celý svet je vlastne jedna veľká opera - a na tom sa dá ťažko niečo zmeniť." Súčasne sa snažíme pripomenúť určitý morálny imperatív, ktorý nad nami lieta: nech žijeme akýkoľvek cirkus, divadlo či operu, bolo by naivné myslieť si, že nad tým všetkým nie je nejaký zdvihnutý prst. Nie sme ľahkomyseľní, aby sme sa zbavili pocitu, že v konečnom dôsledku zaplatíme za všetko, čo sme v živote vykonali.
Osem sólistov hrá naraz viacero postáv, spieva v rôznych hudobných štýloch, navyše v piatich jazykoch. Nenarúša to chronológiu diela?
- Chronológiu narúšame programovo, no deštrukčne to nepôsobí.
Hamlet je jediná postava, ktorá posúva dej dopredu a vyžaduje si expresívny barytón. Mali ste šťastnú ruku pri jeho obsadení?
- S výkonom Jána Ďurču som veľmi spokojný. Jeho spevácka technika i hlasové zafarbenie sú adekvátnym materiálom pre náročné dielo. Navyše je inteligentný a o Hamletovi dostatočne informovaný.
Inscenácia určite otestuje bratislavské publikum. Ako vidíte jej budúcnosť?
- Nebude kasovým trhákom. Je určená skôr pre náročného poslucháča. Opera SND však musí vyplniť celé spektrum dramaturgickej ponuky - od barokového titulu cez klasiku až po dielo súčasníka. Nemyslím si však, že The Players bude dielo odsúdené na večnú nekomunikatívnosť. Veď v nedávnej histórii bol nekomunikatívny Debussy i Stravinskij - dnes patria k vyhľadávaným autorom. Uvedomujem si určité riziká v návštevnosti, no nie je to dôvod na to, aby sme sa uvedenia titulu vzdali.
Ste hercom aj režisérom. Robíte operu preto, aby ste si vyskúšali, čo ste nezažili na vlastnej koži?
- Som dieťa činoherca a sólistky Opery SND. K opere som mal vždy blízko, v podstate iba cez jedny dvere - zo svojej do maminej izby. Vnímal som ju ako istú možnosť komunikácie so svetom. Preto som rád, že som sa s týmto žánrom stretávam aj iným spôsobom.