Symbolicky v čase konania festivalu Crossing Europe sa stal v Macedónsku vážny politický incident: v parlamente sa strhla bitka, pri ktorej zhruba stovka nacionalisticky orientovaných členov politického bloku Za lepšie Macedónsko VMRO-DPMNE napadla členov proeurópskej sociálnodemokratickej strany SDSM (Sociálnodemokratický zväz Macedónska).
Hlavná súčasť nacionalistického bloku - Demokratická strana macedónskej národnej jednoty - funguje ako revolučná strana, ktorá sa usiluje o autokratické vedenie krajiny. Líder nacionalistickej strany Nikola Gruevski síce v mimoriadnych voľbách v roku 2016 triumfoval, ale nebol schopný vytvoriť vládu. Víťazstvo nacionalistov bolo také tesné, že opozičná koalícia sa teraz, päť mesiacov po voľbách, snaží nacionalistický blok z parlamentu vyšachovať. A to viedlo ku krviprelievaniu.
Počas incidentu nacionalisti socialistov bili a vláčili po zemi. Členovia VMRO dali cez ústa aj prítomným novinárom a pracovníkom parlamentu. Následne parlament obsadili. Pred budovou demonštrovali priaznivci nacionalistov. Obrázky zo skrvavenými sociálnymi demokratmi obleteli svet. Polícia nezasiahla, pretože je v Macedónsku pod silným vplyvom VMRO. V krajine panuje už dlhšiu dobu politická kríza. Krvavá bitka v parlamente, de facto pokus o puč, bola len jej vyvrcholením. Riadne ani mimoriadne voľby, ktoré v Macedónsku prebiehajú prakticky každé dva roky, nepochybne nepriniesli očakávané upokojenie, naopak. Politická kríza sa prehlbuje. A na to reaguje aj film.
Deň života Stratenej macedónskej generácie
Ťažká politická a sociálna atmosféra je priaznivá pre tvorbu, pretože prináša nové konfliktné situácie. Snímka macedónskej režisérky a producentky Teony Strugar Mitevskej Keď deň nemal meno (When the Day Had no Name) vychádza z rozháranej situácie v krajine, otriasaná etnickými a národnostnými konflikty. Zachytáva 24 hodín života šiestich mladíkov z tzv. Stratenej macedónskej generácie, poznačenej rastúcim nacionalizmom, politickým a sociálnym bojom, protialbánským a protigréckym napätím.
Mladí z malého macedónskeho mesta pochádzajú z rodín, ktoré príliš nefungujú, nemajú peniaze ani perspektívu. Napriek tomu majú svoje sny, ktorých sa nechcú vzdať. Potulujú sa, jazdia na kolesách, rozprávajú sa o dievčatách, pripravujú sa na školský ples. Jeden z nich chce po matke peniaze na nový oblek - nikto z mladých hrdinov filmu nemá otca, a ak áno, tak pracuje v zahraničí. A pretože mladíci chcú predsa len nejako zmysluplne stráviť čas, dohovoria sa, že pôjdu na ryby. Vezmú so sebou kamaráta vozíčkara. A najmú si v akejsi špinavej ubytovni prostitútku.
Vozíčkar, ktorý študuje práva, ich varuje, že dievča ešte nemá šestnásť. Po intermezze s prostitútkou sa zapletú s Albáncami na čerpacej stanici. A potom už sa ozvú len výstrely. Film je natočený podľa skutočnej udalosti z roku 2012, keď boli štyria mladí ľudia napadnutí a zabití na brehu jazera neďaleko od Skopje. Vraždy boli dobre pripravené a prebehli takmer rituálnym spôsobom. Jednu z hlavných rolí - úlohu matky jedného mladíka - má sestra režisérky, známa herečka Labina Mitevská, ktorá je tiež hlavnou producentkou filmu (Sisters and Brother Mitevski Production). Aj keď nejde o politické vraždy, politické a sociálne prostredie tu má priamy vplyv.
"Strata týchto nevinných životov na mňa hlboko zapôsobila," hovorí Teona Strugar Mitevská. "Snažila som sa predstaviť si ich každodenný život, ich sny, nádeje, to, ako trávili čas hodiny pred smrťou. Išlo mi o to, vytvoriť obraz spoločnosti rozdelenej na základe náboženstva a národností. Albánci versus Macedónci, moslimovia proti kresťanom. Chcela som vyvolať atmosféru násilia, ktorá mladú generáciu čoraz viac poznamenáva. Násilie vyvoláva zase len násilie a vražda je konečným produktom tejto špirály. "
Hon na Arabov
Na Crossing Europe boli aj otvorene politické filmy. Belgický režisér Lucas Belvaux uviedol film Toto je naša krajina (This is Our Land). Film prišiel na festival vo chvíli, keď Marine Le Pen zvádza boj o kreslo francúzskej prezidentky, keď sa Európska únia snaží odolať výpadom nacionalistov a euroskeptikov. Riešenie situácie vo filme je podobné ako v prípade nórskeho desaťdielneho televízneho seriálu Okupácia, kde sa národnej obrany nakoniec ujíma bojové zoskupenie domobrany.
Belvauxov film je však oveľa osobnejší, nemá nadnárodnú tému a nejde v ňom o bytie a nebytie jednej krajiny. Zachytáva každodenný život sociálnej pracovníčky Pauline Duhez (Émilie Dequenne) v malom francúzskom meste. Žena vychováva sama dve deti a stará sa o nemohúcich seniorov. Jedného dňa Pauline vyzve rodinný lekár Philippe Berthier (hrá ho ikona francúzskeho filmu André Dussolier), aby kandidovala na starostku mesta. Aj keď je Pauline apolitická a jej otec je komunista, nevidí nič zlé na tom, že bude kandidovať za pravicový Vlastenecký blok RNP (predsedníčka bloku používa podobnú dikciu ako predsedníčka francúzskej Národnej fronty tie Marine Le Pen). Má pocit, že je sama jednou z tých, ktorí sú "nepriviligovaní" a ohrození nezamestnanosťou - práve bezúhonní občania ako ona sú v primárnom hľadáčiku strany.
Pauline chce ako starostka idealisticky pracovať v prospech tých, ktorí "stratili vplyv", sú na okraji spoločnosti a vykorisťuje ich veľký kapitál. Tiež sa jej páči, že RNP (zodpovedá skutočnému Národnému frontu Marine Le Pen) operuje pojmy ako "moja krajina, môj domov". V osobnej rovine prispeje k jej prerodu v prospech kryptonacistickej strany to, že sa zamiluje do sympatického muža, bývalého spolužiaka. Netuší však, že spolužiak sa medzitým stal nacistom a rasistom. Je sympatický, žena ho nedokáže prehliadnuť. Muž posilňuje a boxuje, aby mohol biť prisťahovalcov. So skupinou podobných "vlastencov" organizuje hon na Arabov. Slovo nacizmus alebo rasizmus sa však v strane RNP nepoužíva. Hovorí sa tu čisto len o "národnej revolúcii" a "zastavení invázie" - mienená je imigrácia.
"Nechceme tu kalifát ... francúzsky národ je zničený ľuďmi bez koreňov, musíme brániť Francúzsko," hovorí predsedníčka strany, tak podobná Marine Le Pen. Takisto heslá RNP sú na prvý pohľad sympatické. Zaujímavé na filme je samozrejme predovšetkým to, ako v zásade humánna a pozitívna žena uverí ideálom "vlastenectvo". Je nevinná, chce pomáhať.
A potom sú tu násilníci: tí sú schopní názorového protivníka vyradiť alebo rovno zabiť. Film vrcholí, keď sa vlastenci ozbrojujú a idú do boja. Belvaux zdôrazňuje, že nacionalistická strana je razantne zameraná tiež proti intelektuálnym elitám vrátane filmárov. "Po mnoho rokov sa Národný front vyjadruje hanlivo o intelektuáloch ako o zradcoch národa a snaží sa ich diskreditovať v očiach verejnosti. Hovorí, že sme ľavičiarsky kaviár, že sme banda pokryteckých elitárov, ktorí nevedia nič o utrpení obyčajných ľudí. "
Kde je Leyla?
Hraný film je predsa len fikcia, napadne nám. Možno len preháňa. Môžeme si myslieť, že u nás ešte nie je tak zle, že európski nacionalisti nikoho nezabíjajú, že len horujú za národ a národné hodnoty. Vlastenecký boj ale môže mať celkom inú dimenziu. Nemecký dokumentárny film Asliho Özarslana Dil Leyla líči politický život najmladšej tureckej starostky Leyly Imret (narodená 1987).
Leyla je Nemka kurdského pôvodu. Vyrastala v Nemecku. Vo filme spomína na čistky začiatku deväťdesiatych rokov v Turecku, keď bola malá a "všade okolo bolo cítiť pach krvi". Vtedy vrcholil ozbrojený konflikt medzi tureckým štátom a netureckou populáciou Kurdov na juhovýchode Turecka a najmä bojovú organizáciu PKK. Leyla žila v Cizre, hlavnom meste kurdského odporu. Jej otec organizoval kurdské gerily a bol nakoniec zabitý v horách. Jej matka sa skrývala a dlhú dobu ju mučili. A Leyla odišla do nemeckých Brém k príbuzným.
Po roku 2010 sa pomery trochu menia. Prokurdská ľudovodemokratická strana HDP sa stáva treťou najsilnejšou parlamentnou silou v Turecku a snaží sa zabraňovať aktuálne prebiehajúcim čistkám. V roku 2014 sa Leyla do Cizre vracia ako starostka mesta s cieľom "osloviť štyri časti slobodného Kurdistanu". Nechce však vojnový stav, snaží sa turecko-kurdský spor riešiť v pokoji a legálnymi prostriedkami. Snaží sa presadiť pozitívne programy pre obyvateľstvo.
"Situácia sa ale nemení," sťažuje sa. Na juhu Turecka znovu prepukajú boje medzi vládou a PKK, nastáva blokáda zo strany vlády, je vyhlásené stanné právo, na časti Cizre dopadajú bomby. Na konci roka 2015 je Leyla zosadená kvôli "propagande teroru", vyšetrovaná, skrýva sa u rôznych rodín a nesmie opustiť Turecko. Tvrdí ale, že je stále starostkou. "Môžu ma odvolať jedine občania, ktorí ma zvolili," hovorí. "Do Kurdistanu som išla s nádejou niečo zmeniť, prispieť k demokracii, ale dnes nikto nevie, čo príde."
Ušľachtilá žena, zrádkyňa, provokatérka, tak o nej hovorí tlač, je teraz na neznámom mieste, čo potvrdzuje režisér filmu. Nie je takmer možné s ňou komunikovať. Film teda zostáva svojím spôsobom nedokončený.
Slovensko na festivale reprezentoval film Diera v hlave Roberta Kirchhoffa o rómskom holokauste, ktorý bol súčasťou politického násilia a ktoré sa teraz v Európe opäť objavuje.
Zostane film ako svedectvo doby?
Filmy festivalu Crossing Europe sa stali svedectvom ťažkej situácie sveta, keď nemožno odhadnúť, čo príde. Hybné sily a mechanizmy moci sú z veľkej časti nepredvídateľné. Politika sa stále viac stáva záležitosťou sily. Názorové rozdiely sa riešia násilím, väzením, zbraňami. To, že filmový festival prispieva k riešeniu situácie súčasného sveta, je pozitívny. Film sa stáva dokumentom situácií, o ktorých vieme, ale nedokážeme si ich vysvetliť.
Ale ako ukazuje režisér Michael Palm v rakúskom dokumentárnom filme Cinema Futures, filmy digitálne natáčané a premietané digitálne z hard diskov predpovedajú zároveň dobu, keď sa film stane len jednou informáciou v nepretržitom informačnom toku. Staré filmové kópie, ktoré sme vídali pri preprave na staniciach, sa stávajú niečím zastaraným a nepotrebným. Všetko je digitalizované. To, čo vidíme na obrazovke mobilu alebo televízora, má pre nás rovnakú hodnotu ako obraz na veľkom plátne.
"Mágia obrazu, teda to, čo vždy bolo pre film jedinečné, je ohrozené," hovorí Palm. Áno, aj o tom bol festival Crossing Europe. Ako zachovať pamäť obrazu, ako zachovať analógovú filmovú minulosť. Výroba analógových materiálov však bude v dohľadnej budúcnosti zastavená. Pritom tradičný 35 mm analógový film je možné premietať aj s niekoľko škrabancami. Škrabance na hard disku však budú znamenať smrť dát, z ktorých sa film skladá.
Čaká nás teda smrť kolektívnej audiovizuálnej pamäti? Analógový film a mágia obrazu budú možno čoskoro patriť minulosti, čo je škoda, pretože práve dnešná doba si žiada čo najpresnejší záznam, či je to novinová správa, kniha alebo film. Filmy Crossing Europe, napríklad ten od Teony Strugar alebo Asliho Özarslana, sú jedinečným dokumentom doby. Správou o tu a teraz, správou o tom, čo sa s nami deje. Preto by nemali byť len raz informácií v záplave informácií digitálneho veku, ale stať sa súčasťou informačnej pamäte.