Keď sa povie rozdelenie Československa, aká emócia alebo spomienka sa vám spontánne vynorí ako prvá?
Keďže som si po 24 rokoch opäť prečítal knihu, ktorú som vtedy napísal, tak prvá spomienka pochádza priamo z nej. Píšem tam o nej – mali sme rodinného priateľa, ktorý bol a stále je uznávaný archeológ českého pôvodu žijúci na Slovensku. Ten mi niekedy v decembri 1989 alebo v januári 1990 povedal, že následkom novembra ‘89 sa rozdelí Československo. Ja som sa mu vtedy vysmial a o dva roky sa to naozaj stalo.
Kniha, ktorú spomínate, vyšla pôvodne v roku 1998 a v češtine, prečo?
Boli tam dva dôvody. Prvý takpovediac komerčný, lebo všetci vedia, že Slováci ľahšie čítajú v češtine ako Česi v slovenčine. Takže napísať ju v češtine, keďže bola určená pre česko-slovenské publikum, sa nám s vydavateľom zdalo efektívnejšie. Ten druhý bol tiež celkom prozaický, ja som v roku ‘98 mal za sebou už skoro desaťročnú kariéru v Mladej fronte DNES ako novinár, čiže bežne som písal texty po česky.
Keď po sebe novinár spätne číta texty, obvykle nájde niečo, čo by napísal inak. Zmenili by ste niečo vo vašej knihe?
Keby som ju písal dnes, asi by som ju ani nevedel napísať, lebo nedisponujem takým pevným archívom, ktorý by mi dovolil oprieť sa o fakty, ktoré v knihe sú. A ktoré som vtedy mal, väčšinu dokonca ešte v hlave. Či by som ju napísal inak? S poznaním, ktoré človek získa za to skoro štvrťstoročie, by v knihe asi bolo menej sentimentu za československou federáciou. Pretože by som mal pred sebou príbeh Slovenska po rozdelení, ktoré sa napriek všetkým peripetiám ukázalo ako životaschopný štát. Samozrejme som sa snažil, aby tam sentiment nebol, ale dostal sa tam, pretože som bol silným prívržencom udržania Československa.
Takže písanie vám išlo ľahko?
Bolo to obdobie, keď som veľa času trávil v Prahe a často som sa stretával s Fedorom Gálom. Viedli sme dlhé a zaujímavé rozhovory o tom, ako to celé vtedy bolo, kto kedy a čo povedal alebo urobil. Fedor mal vtedy už vydavateľstvo GplusG a v jednej chvíli mi povedal, aby som o tom napísal knihu a že mi ju vydá. Potom som asi pol roka premýšľal, ako to vlastne urobiť, lebo predtým som žiadnu knihu nepísal. Následne som si vypýtal od Petra Šabatu, môjho vtedajšieho šéfredaktora, šesť týždňov voľna. Sadol som si k počítaču, vytiahol som všetky možné poznámky a nahrávky. Predtým som absolvoval niekoľko niekoľkohodinových rozhovorov s Annou Nagyovou, ktorá mi na veľa vecí odpovedala a na mnohé ti...
Zostáva vám 85% na dočítanie.