Vo veku 97 rokov zomrela herečka a operná speváčka Soňa Červená. Zomrela v nedeľu nadránom v jednej z pražských nemocníc, kde bola dlhšiu dobu hospitalizovaná. O úmrtí informoval hovorca Národného divadla Tomáš Staněk. Červená po svojej emigrácii v 60. rokoch spievala vo významných svetových operných domoch. Jej najslávnejšou rolou bola Carmen.
„Osud vynikajúcej svetovej speváčky a herečky je pre nás obrazom osudu českej kultúry, ktorej talenty sa často uplatňovali v zahraničí, pretože doma nemali dosť slobody. Posledné tri desaťročia kariéry Soni Červenej sa odohrávali už v slobodnom Česku aj slobodnom Národnom divadle. Priviedla do Národného divadla renomovaného amerického režiséra Roberta Wilsona. Uspela aj v opernej inscenácii o umučenom kňazovi Toufarovi. Soňa je pre nás mementom, aké je dôležité mať nielen talent, ale aj otvorenú spoločnosť, v ktorej bola šťastná,“ uviedol Jan Burian, generálny riaditeľ Národného divadla.
Mezzosopranistka sa narodila 9. septembra 1925 do rodiny známeho spisovateľa a kabaretiéra Jiřího Červeného. Jej dedkom bol preslávený kráľovohradecký výrobca a vynálezca plechových hudobných nástrojov Václav František Červený. Svoju umeleckú dráhu začala na javisku. V Oslobodenom divadle bola po druhej svetovej vojne prvou Káčou v muzikáli Divotvorný hrniec Voskovce a Wericha. „Jiří Voskovec bol režisér, a to výborný, on bol hlavou všetkého, zatiaľ čo Ján Werich bol to srdce, klaun v tom najvyššom slova zmysle,“ spomínala pred časom.
Zahrala si tiež vo filme, napríklad v komédii Posledný mohykán s Jaroslavom Marvanom, vystupovala v karlínskom divadle s Oldřichom Novým aj Vlastom Burianom, nakrúcala gramoplatne, koncertovala s orchestrom Karla Vlacha. A tiež súkromne študovala, v klasickom speve sa vzdelávala u profesora Roberta Rosnera, v herectve u Lydie Wegenerovej.
Manžela už nikdy nevidela
Po februári 1948 ale bola jej rodina vyhlásená za nepriateľskú komunistickému režimu, jej manžel, majiteľ továrne na výrobu čokolády, utiekol ilegálne cez hranice, pretože bol takzvaný triedny nepriateľ. „Nezostalo nič iné, mu ako utiecť. Chcel, aby som odišla s ním, ale ja som už bola zamilovaná do divadla. Už sme sa nikdy nevideli,“ spomínala. Navyše jej matka zomrela za nevyjasnených okolností po policajnom výsluchu.
V roku 1951 trochu prekvapivo odišla na sedem rokov do angažmánu v brnenskej opere k šéfovi Zdeňkovi Chalabalovi. Z Brna potom v roku 1958 prešla do Berlína, do Berlínskej štátnej opery, kde bola v angažmán až do emigrácie v januári 1962. Červená emigrovala po vybudovaní berlínskeho múru posledným otvoreným prechodom z východného Berlína do vtedajšieho západného Nemecka.
Domovskou scénou sa speváčka stala opera vo Frankfurte nad Mohanom, odkiaľ viedla jej kariéra na väčšinu významných európskych a zámorských operných scén a festivalov. Účinkovala v milánskej La Scale, v parížskej Veľkej opere, v Barcelone, na festivaloch v Glyndebourne, Wexforde či Edinburghu aj na rade amerických pódií. Celkom jedenásť sezón spievala v opere v San Franciscu, sedemkrát sa objavila v Bayreuthe.
Celosvetovú slávu speváčke priniesla rola Bizetovej Carmen, ktorú spievala po celom svete a nahrala na gramofónové platne. Uvádza sa, že v tejto úlohe ju popredné svetové scény videli 156-krát.
Soňa Červená sa preslávila tmavým hebkým mezzosopránom až altom, ktorým dokázala podľa kritikov odtieniť valéry rozpoloženia svojich postáv, ich túžby a strasti, ktoré vedela precítiť aj premyslieť. Výraz opierala o muzikalitu a suverénnu hlasovú techniku. „Carmen, aká má byť, naplnená až po okraj temperamentom, pudová a zvodná, a predsa milujúca žena, ktorá pre svoju pravú lásku dokáže s hrdosťou zomrieť,“ písala dobová nemecká kritika.
Etablovala sa aj ako vynikajúca speváčka händelovská, gluckovská i wagnerovská, ale mala najradšej predovšetkým hudbu 20. storočia. Zvlášť významné bolo spojenie jej hlasu s dielami Leoša Janáčka, predovšetkým v Jej pastorkyni, Kate Kabanovej či cyklu piesní Zápisník zmiznutého. Učila sólistu Janáčka po česky a Janáčkove diela tiež preložila do nemčiny a francúzštiny, aby speváci, ktorí ich spievajú foneticky v slovenčine, vedeli, o čom je reč.
Soňa Červená hrala aj po návrate do vlasti v roku 1989. „Nerada sa pozerám dozadu, radšej dopredu a na projekty, ktoré ma čakajú. Láka ma všetko nové. Každý večer som niekde. Som taký ťažný vták,“ povedala pred časom mezzosopranistka, ktorá ešte vlani v septembri vystúpila v úlohe sv. Ľudmily v rímskej pápežskej bazilike sv. Jána v Lateráne.
Na doskách pražského Národného divadla prvýkrát stála v roku 2002 v Janáčkovej opere Osud, hrala aj v hradeckom Klicperovom divadle hlavnú úlohu v Durrenmattovej hre Návrat starej dámy, pre Divadlo Kolowrat v roku 2008 naštudovala postavu Milady Horákovej. V roku 2010 účinkovala v inscenácii Čapkovej hry Vec Makropulos, ktorú pripravil americký režisér a výtvarník Robert Wilson.
Nátlak Štátnej bezpečnosti
Speváčka, ktorá sa objavila napríklad aj vo filme Pupendo, je jednou z osobností, ktorým justícia v roku 2010 vyhovela vo veci vymazania zo zoznamu spolupracovníkov ŠtB. Tá na Červenú viedla osobný zväzok od päťdesiatych rokov, figurovala v ňom pod krycím menom Fialová. Podľa niektorých prameňov sa ju k spolupráci bezvýsledne snažila získať aj východonemecká Stasi. To ale Červená poprela a opakovane uviedla, že emigrovala práve kvôli nátlaku ŠtB. „Nemohla som žiť ani spievať v neslobode. A nechcela som sa dať zničiť Štátnou bezpečnosťou. Preto som s ťažkým srdcom emigrovala a žila – a spievala – tridsať rokov v zahraničí,“ povedala k tomu raz.
Za mimoriadny prínos divadelnému umeniu prevzala Červená v roku 2005 zvláštnu cenu Thálie, v roku 2009 získala cenu Alfréda Radoka či v roku 2011 medailu Artis Bohemiae Amicis (Priatelia českého umenia). V roku 2013 dostala medailu Za zásluhy o štát v oblasti umenia. Pri príležitosti jej deväťdesiatin jej v roku 2015 vtedajší minister kultúry Daniel Herman udelil titul Dáma českej kultúry. V júni 2018 získala Červená osvedčenie o pomenovaní planétky č. 26897, ktorá teraz nesie meno Červená.
Okrem činohry a opery Červená tiež prekladala a napísala knihy – spomienky Stýskání zažehnáno a publikáciu Môj Václav, v ktorej sledovala život svojho pradeda a jeho firmu v Hradci Králové.