Fando, ty funíš, ako keď ide prasa z bukvíc. To hovorievala babička spisovateľovi Františkovi Nepilovi, pretože bol trochu bacuľaté dieťa. Neskôr si z toho robil srandu a dával vetu na verejné pobavenie.
Povedať niečo také dnes, babičke by hrozila kontrola orgánu sociálnoprávnej ochrany detí, možno aj trestné stíhanie za psychické týranie zverenej osoby. Preč sú je časy, keď dcéram, ktoré sa divili, že zrazu nemôžu dopnúť zips na sukni, hovorili matky úplne bežne: Nežer a cvič!
Komentovať niečí vzhľad je úplne nevhodné a neprípustné. V slušnej spoločnosti sa nič také nerobí. V spoločnosti posadnutej hyperkorektnosťou a presvedčením, že pomenúvať realitu čo možno najvýstižnejšie nie je vhodné, to platí dvojnásobne.
Je ťažké sa s tým vyrovnať. Veď rôzne narážky, vtipy, ironické poznámky a hodnotenie veľkosti či ničotnosti nejakej časti tela máme radi. Od útleho detstva sme zvyknutí klebetiť o tom, že Maruška má najväčšie prsia v triede, zatiaľ čo Anička tam nemá vôbec nič a pani Poláčková z protiľahlého domu naozaj nie je tehotná, to tak šialene pribrala.
Ak niekto tvrdí, že nikdy nepočul žiadny komentár o svojom vzhľade, môže sa považovať za mimoriadne súmerného, krásneho, šťastného, ale vlastne nudne tuctového jedinca, ktorý nikomu nestojí za pozornosť.
Body shaming je možné preložiť ako zosmiešňovanie či hanobenie tela. Najčastejšie si to spájame s tým, že si niekto niekoho doberá kvôli nadváhe. Lenže najväčší omyl je domnievať sa, že ide iba o vety ako: Kdeže sa nám tu vzala tá pneumatika? Ty si sa teda vyjedla. Neplánuješ so sebou začať niečo robiť?
Milovať seba samého
Keď mal Lukáš Roubík osemnásť, spýtal sa učiteľa na hodine, či si môže zájsť na toaletu. Pedagóg odpovedal otázkou: „Ideš si na záchod pichať injekcie?“ Žiaci sa náramne bavili, spolužiak sa totiž odlišoval vypracovanými svalmi.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 82% na dočítanie.
Zostáva vám 82% na dočítanie.