Napokon, čo iné čakať od niekoho, kto ako päťročný vymyslí pesničku na nasledujúci text: Šla som do obchodu / Spadla na svoj nôž / A krv vytryskla / Už nikdy nepôjdem znovu do obchodu.
Björk, vlastným menom Björk Gudmundsdóttir, vôbec nevyzerá ako typická Islanďanka. Nemá svetlé vlasy ani modré oči. Odborníci o podobných typoch hovoria, že v sebe nosia takzvaný eskimácky gén, spôsobujúci tmavý, ázijsky pôsobiaci vzhľad. Keď bola Björk malá, ostatné deti ju preto volali Číňanka. Ona sama však tvrdí, že kým žila na Islande, svojou identitou sa vôbec nezaoberala a uvedomila si ju až vtedy, keď začala žiť inde: "Nikde som sa necítila byť tak silne Islanďankou ako v Londýne. Najviac ma priťahujú a vzrušujú extrémy. Mám rada Island v jeho najislandskejšej podobe, ale rada stávam v New Yorku na Times Square obklopená najmenej päťdesiatimi národnosťami. Verím v oboje."
Za všetkým hľadaj detstvo
Psychológovia tvrdia, že keď chcete pochopiť osobnosť človeka, musíte začať od jeho detstva. V prípade Björk to platí dvojnásobne. Jej matka a babka boli výtvarníčky, nevlastný otec je rockový gitarista. Rodičia sa rozviedli, keď mala dva roky. "Mohla som si robiť, čo som chcela. Nikto mi nič nezakazoval. Pretože ma nikto nevychovával, musela som sa o seba postarať
sama. Predstavte si, že bývate na dedine a vaša matka je bohémka. Niežeby brala drogy, ale maľovala trebárs na stropy bytu mraky alebo namiesto varenia obeda pobehovala po byte nahá. Vždy mi však dôverovala. Dala mi kľúč od domu a ja som sa sama vypravovala do školy, obliekala a chystala jedlo, úlohy som si robila tiež úplne sama. Tak som sa pomerne skoro stala svojou vlastnou matkou," načrtáva obraz netradičného detstva Björk. V Reykjavíku žila veľká komunita známych jej rodičov, takže keď chcela, aby ju niekto vychovával či dostala chuť na poriadne jedlo, mohla pokojne zájsť napríklad k babke. S hudbou to bolo trocha inak. "Spievala som vždy, už odmalička," vyhlásila raz v televíznom profile. "Vždy som na svet spontánne reagovala spevom." Ako päťročnú je preto matka prihlásila do hudobnej školy, kde chodila na flautu a klavír.
Nezáujem o mŕtvych
Napriek evidentnému talentu jej však kariéra geniálnej skladateľky, respektíve virtuóznej interpretky klasickej hudby, nebola určená. "Nemohla som sa vyrovnať s tým, ako boli všetci posadnutí minulosťou. Stále sa babrali s mŕtvymi skladateľmi. Zúrivo som sa hádala s riaditeľom, no zároveň som sa to snažila zmeniť a zostávala zo všetkých detí najdlhšie v škole. Veľmi som chcela robiť súčasnú hudbu, skladať nové piesne. Nechcela som sa cítiť taká zviazaná minulosťou a imitovať neživé veci. Bavili ma hodiny, na ktorých sa deti zišli v jednej triede, niekto hral na flautu, iný zas na nástroj, ktorý ani nepoznal a všetci si mohli robiť, čo chceli. Vyrastala som s hipíkmi, takže nemôžem vystáť bezcieľne prešľapovanie na mieste. Tomu som sa vždy snažila vyhnúť. Mám rada toto storočie, ľahšie si k nemu nachádzam vzťah."
Lolitou podľa potreby
Prvý album vydala v jedenástich rokoch. Naspievala naň populárne pesničky z rodnej krajiny a jednu vlastnú inštrumentálku. Hoci sa stal nesmierne populárnym a získal zlatú platňu, Björk odmietla pokračovať v kariére detskej hviezdičky. Nechcela už pracovať s dospelými, ale robiť hudbu so svojimi vrstovníkmi. A tak si ako dvanásťročná vyholila obočie, nafarbila vlasy na oranžovo a začala hrať na bicie v ženskej punkovej skupine Spit and Snot (Pľuvanec a sopeľ). V devätnástich porodila syna Sindriho, ešte predtým sa objavila s obnaženým bruchom v pokročilom štádiu tehotenstva v televízii. "Keď som vyrastala, ľudia bežne mávali veľkú rodinu a kopec detí. U nás sa to bralo takto: otehotnieš, vezmeš mimino na ruku a robíš ďalej to, čo si robila predtým." Otcom bol gitarista a líder prvej skupiny, s ktorou sa Björk podarilo presadiť za hranicami rodnej krajiny.
Díleri zlého vkusu
Sugarcubes sa zrodili z torza anarchistickej punkovej skupiny mladých spisovateľov a výtvarníkov. Chceli sa stať popovými hviezdami a šíriť Zlý vkus - to bol názov ich vlastného vydavateľstva a zároveň motto, ktoré bolo parafrázou Picassovho výroku: Najhorším nepriateľom tvorby je dobrý vkus. V skutočnosti sa Kocky cukru stali priekopníkmi alternatívneho rocku, ktorý
na sklonku osemdesiatych rokov dláždil cestu pre neskoršie grungeové skupiny. Ich prvým hitom sa stala skladba Birthday s textom opisujúcim pomocou bizarných metafor erotické fantázie
päťročného dievčatka, v ktorých figuruje okrem hmyzu napríklad aj päťdesiatročný pán. Pohodový rytmus, gitara, klávesy, trúbka, bicie a najmä strhujúci hlas s neskôr takým typickým hrdelným
grrrrr prevalcovali európske hitparády. Keď sa Björk ovíjala okolo stojana na mikrofón a spievala Bafkajú spolu cigary / on má kvetinovú retiazku / zaseje jej do nohavičiek vtáčika, to už sa
jednoducho nedalo v mase sivého popového priemeru roku 1987 prepočuť. Bolo však čoraz zrejmejšie, že Björk má z nich najväčší talent a vôľu venovať sa hudbe profesionálne. Ešte počas existencie skupiny naspievala na album islandského džezového tria staré swingové skladby a keď sa na konci roku 1992 Sugarcubes (podobne ako Česko-Slovensko) definitívne rozpadli, Björk sa odsťahovala do Londýna, mekky populárnej hudby.
Gejzír slobody
Skutočný sólový album s výstižným názvom Debut Björk nahrala až po šestnásťročnej pauze od svojej prvej nahrávky. Keďže vystúpenia veľkých hviezd boli na jej rodnom Islande rovnako
pravidelné ako tropické letá, v Londýne najskôr absolvovala niekoľko rockových koncertov, no tie ju úplne sklamali. V rockových kruhoch úplne chýbala kreativita, všetko tam tlelo pod vrstvami pavučín. S neomylnou intuíciou a neukojiteľnou zvedavosťou sa Björk vrhla do života nočných londýnskych klubov, kde sa práve formovala elektronická tanečná hudba. "Keď si DJ hrajú len sami pre seba, to je skutočne ´nárez´. Vtedy pochopíte, ako sa magické veci líšia od tých obyčajných. Byť pri zrode novej hudby je neuveriteľná slasť," horela Björk nadšením pre nový žáner, ktorému vzdala poctu v troch sólových albumoch Debut (1993), Post (1995) a Telegram (1996). Sama svoj spôsob komponovania opisuje výrazom inštinktívny, výstižnejšie by však asi bolo
hovoriť o slobodomyseľnosti, čo napokon sama raz nepriamo potvrdila vyhlásením: Sloboda je moje najväčšie afrodiziakum. So spontánnosťou a odvahou Björk smelo kombinuje prvky hudby rôznych žánrov, oslovuje hudobníkov rôznych národností a generácií, na svoje albumy neváha zaradiť napríklad záznam spevu z toalety nočného klubu (Debut) či ich nahrávať na pláži Bahamských ostrovov (Post).
Madonna za dverami
Práve dlhé roky spolupráce s mnohými vynikajúcimi hudobníkmi sú výrazne podpísané pod originalitou jej nahrávok. Sólový album som mohla nahrať už dávno. "Mohla som si urobiť všetko sama, ale o to naozaj nestojím. Pre mňa bolo vždy omnoho podnetnejšie pracovať s čo najrôznejšími ľuďmi, aby som sa od nich mohla učiť," vyhlásila v knihe Björkografia. A o tom, že mala šťastie na výrazné osobnosti, svedčí už len pár najzvučnejších mien z jej úctyhodného zoznamu v profesionálnom (časť z nich figuruje aj v jej osobnom) životopise: skladateľ Hector Zazou, hviezdy elektronickej hudby ako Howie B, Tricky, Talvin Singh či Matmos, Brodsky Quartet, harfistka Zeena Parkins a raz ju dokonca požiadala o spoluprácu Madonna, ktorej Björk napísala skladbu Bedtime Stories. Hoci útla Islanďanka pôsobí na prvý pohľad ako naivné dievčatko, zdanie klame. Okrem dlhoročnej praxe má i obdivuhodnú znalosť hudobnej teórie a často dokáže prekvapiť novinárov svojimi postrehmi. Dokazuje to napríklad jej presné pomenovanie konzervativizmu v americkej hudbe, ktoré by mali niektorí jedinci povinne čítať trikrát denne: "Každý rok sa objavujú nové veci. Aj keď sa človek vyučí za elektrikára, ako môj otec, musí chodiť na školenia, aby držal krok s dobou. A tak to robí väčšina ľudí s výnimkou amerického rockandrollového priemyslu. Tí len tvrdnú vo svojich džínsoch a čiernych motorkárskych bundách a počúvajú gitarové sóla."
Štyri body zlomu
"Štyri roky som žila bleskovou rýchlosťou. Keď som odchádzala z Islandu, vedela som, že sa vydávam do akcie. Bola som na to pripravená. Túžila som po nebezpečenstve a zažila som ho.
Vyhovovalo mi to," povedala Björk v rozhovore americkej publicistke Evelyn McDonnellovej. Vo februári 1996 jej na letisku v Bangkoku praskli nervy a napadla asertívnu reportérku miestnej televízie. Keď ju totiž Björk odignorovala, reportérka sa opýtala jej syna, ako znáša, že má matku do seba zahľadenú popovú hviezdu. Reportérku vzápätí napadla a bila jej hlavou o zem,
zábery čoho si, samozrejme, svetový bulvár nemohol nechať ujsť. Onedlho nato sa pred očami Björk v klube pobil jej starý milenec s novým a akoby to nestačilo, dostala ešte bombu v liste od
šialeného fanúšika, ktorý následne spáchal samovraždu. "Viac už nebolo treba. Jednoducho som sa zrútila. Stáva sa, že v sebe nosíte množstvo vecí a potrebujete nejaký impulz, aby ste sa ich zbavili. A niekedy ten impulz býva pekne drsný. To však nemôže trvať večne. Vašou úlohou je hlavne pokojne sedieť. Keď sa vám to podarí aspoň na desať minút, potom sa začnú na povrch drať dôležité veci." Björk sa rozhodla odsťahovať z Londýna a z krízy sa dostala hudbou. Kým prvé tri sólové albumy originálnosť jej talentu skôr naznačujú, naplno prepukol až na štvrtej nahrávke s názvom Homogenic. Najskôr si všimnete pôsobivý strieborno-červený obal, na ktorom Björk pózuje ako čínska princezná kybernetického veku. Hudba je ucelenou zbierkou emocionálne nesmierne silných pesničiek. Úvodná Hunter v pochodovom rytme, fascinujúce ohýbanie melódie v Joge, atmosférická Unravel a Bachelorette, finálová symfónia sláčikov a flamenca, postupne sa z prehrávača rinie jeden skvost za druhým. "Keď som začala nahrávať vlastné albumy, najviac skúseností som mala so spevom. Teraz si už viac verím, takže spev už nie je natoľko vyťažený," povedala vtedy. Rovnaké slová sa dajú zopakovať po vypočutí zatiaľ posledného radového albumu Vespertine z roku 2001. Ten je priekopnícky z iného dôvodu Björk ho prvýkrát produkovala sama. Kúpila si notebook a pomocou neho pripravila kompletný materiál, ktorého definitívnu zvukovú podobu prizdobilo ešte niekoľko hostí. Hudba na ňom plynie veľmi pokojne, miestami až muzikoterapeuticky. A terapia to teda bola po pokuse Björk preniknúť do sveta filmu.
Happy end číslo dva
Björk v súčasnosti žije väčšinu roka v New Yorku s nezávislým filmárom Matthewom Barneym, chodí spievať pesničky z albumu Vespertine bez mikrofónov v sprievode hráčov na akustické
nástroje po operných domoch a zimy trávi na rodnom Islande. Netlačená umelo vydavateľom do pravidelného prísunu hitov pokojne pripravuje materiál na nový album. Jej biologický otec je elektrikár a sama Björk často prirovnáva svoju prácu k jeho. Cíti sa totiž byť skôr remeselníčkou než umelkyňou. Táto speváčka s uhrančivým pohľadom i hlasom ešte nedovŕšila štyridsiatku, a pritom už dlhé roky patrí na špičku populárnej hudby bez toho, aby sa podlizovala vkusu masového publika. Aké je vysvetlenie? "Vždy sa na to pozerám ako na školskú triedu. Určite by som nebola organizátor, ktorý rád velí a povzbudzuje ostatných. Som skôr typ výstredného žiaka v zadnej lavici. A je mi tam dobre."
Hviezda šoubiznisu
Nekonvenčná hudba, avantgardné videoklipy, futuristické oblečenie a spoločenské škandály spravili z Björk terč záujmu masmédií. Keď raz istej moderátorke vykladala, že má rada vášnivý sex a pravidelne onanuje, nebola v tom snaha získať nálepku výstrednej postavy, ale skôr prirodzený prejav jej povahy. S rovnakou úprimnosťou a vervou sa po niekoľkomesačnom naliehaníkontroverzného dánskeho režiséra Larsa von Triera rozhodla okrem skomponovania soundtracku zahrať si aj hlavnú postavu v jeho filme Tanečnica v tme. Túto bezútešnú mydlovú operu treba vidieť niekoľkokrát. Samozrejme, iba ak túžite pochopiť dvojhodinovú snímku, ktorej hrdinka s mastnými vlasmi a so silnými okuliarmi tvrdo pracuje na živobytie v továrni, postupne stráca zrak a zabije suseda, aby mu zabránila ukradnúť úspory na operáciu syna. Trier, pochádzajúci z komunistickej rodiny, vyhrocuje mučenícky rozmer filmu natoľko, že keď namiesto happy endu Selmu na záver popravia, cynickejší diváci jej smrť prajú už dobrú hodinu. Napriek prehnanému a provokujúcemu scenáru Björk v titulnej postave exceluje, najmä v muzikálových číslach.
Dialógy sú realita, muzikálové výstupy fantázie. Tento film rozpráva o tom, ako sa tieto dve veci stýkajú, spomína speváčka na svoj filmový debut. Keď jej postavu vešajú, je to vlastne symbol miznutia sveta fantázie, čo Björk dlho odmietala prijať a spôsobila tak konflikt s Trierom, ktorý vyvrcholil rozbitými dverami a útekom z nakrúcania. Keď na filmovom festivale v Cannes získala za postavu Selmy cenu pre najlepšiu herečku, oznámila, že s herectvom končí. Traumu si však opäť dokázala vyliečiť hudbou. Nápaditá kombinácia elektronických zvukových efektov s pesničkami je podľa všetkého prvým technomuzikálom v dejinách hudby. Text poslednej piesne na soundtracku Selmasongs je o nádeji, nie o smrti. Končí sa slovami Čo sa asi/ čo sa asi stane teraz?/ Objaví sa nový deň/ nový svet. Je to víťazstvo verzie scenára hudobníčky.