Jej matka trpela progresívnou SM (skleróza multiplex) a jej stav sa rýchlo zhoršoval. Vtedy ešte ryšavá žena s výrazne nalíčenými očami sledovala ubiehajúcu krajinu a nechala svoje myšlienky voľne plynúť.
Práve v tom okamihu sa zrodil fenomén, ktorý podnietil k čítaniu detí po celom svete. Napriek tomu však trvalo ešte ďalších sedem rokov, než sa čitatelia vydali spolu so zlatým triom do školy čarov a kúziel v Rokforte, píšu Lidovky.
"Harryho obrázok sa mi zrazu vyplavil priamo pred očami. Nedokážem povedať prečo, ani čo presne ho vyvolalo. V tom okamihu som videla Harryho aj školu pre malých kúzelníkov úplne jasne a zreteľne. Zrazu som myslela na chlapca, ktorý nevie, kým naozaj je, až do okamihu, keď dostane list z kúzelníckej školy. Ešte nikdy som sa necítila nejakú predstavou taká rozrušená".
Počas toho júnového večera pri sebe Rowlingová prekvapivo nemala žiadny zápisník ani pero, ktorým by si svoje myšlienky zapísala, namiesto toho ale dala priebeh svojej fantázii. Neskôr opísala, že si predstavovala školu a niektoré z postáv, ktoré mal jej ešte bezmenný hrdina neskôr stretnúť.
Svoje meno získal Harry až neskôr. "Harry bolo vždy moje obľúbené chlapčenské meno a Potterovci zase susedia, ktorí bývali vedľa nás, keď som mala sedem. Ich priezvisko sa mi veľmi páčilo, a tak som si ho požičala," uviedla Rowlingová.
Slávna spisovateľka sa neskôr zverila Lindsey Fraserovej (autorke biografie o J. K. Rowlingovej), že na konci cesty mala už vymyslených aj niekoľko postáv - červenovlasého Rona Weasleyho, ktorého predobraz jej poskytol kamarát zo strednej školy, dobráckeho Hagrida aj školských duchov: takmer bezhlavého Nicka a Zloducha.
Najskôr Rowlingová premýšľala o Rokforte, ktorý umiestnila kamsi do Škótska. Akonáhle sa Rowlingová dostala domov, spísala svoje myšlienky do malého notesu.
Smrť mamy
V tom roku sa v živote J. K. Rowlingovej stala ešte jedna významná udalosť. Na rozdiel od prvého nápadu o čiernovlasom kúzelníkovi, išlo o hlboko smutnú udalosť. 30. decembra 1990 zomrela po desiatich rokoch boja s chorobou jej matka Anne.
Smrť matky ju ovplyvnila nielen v jej súkromnom živote, ale aj v príbehoch Harryho Pottera. Medzi kapitolami, do ktorých spisovateľka vložila svoje pocity ohľadom smrti svojej matky, patrí Zrkadlo z Erisedu, ktoré "neukazuje ani viac, ani menej než najväčšie túžby nášho srdca".
"Keď som tú kapitolu po sebe čítala, zistila som, že Harrymu prisudzujem vlastné pocity pri spomienke na mamičku," priznala Rowlingová.
Hlodajúce myši pod podlahou
Krátko na to odišla J. K. Rowlingová do Porta, kde vyučovala angličtinu. Tu rozvíjala svoju záľubu v písaní po kaviarňach, tiež sa tu zoznámila so svojím budúcim manželom Jorgem Arantesom.
Hoci manželstvo rýchlo skončilo v troskách, neodchádzala z Porta sama, so sebou mala aj malú dcérku Jessicu Isabel. Nakrátko sa presťahovala k svojej sestre Dianne, nechcela byť však na obtiaž, a tak si čoskoro hľadala vlastné bývanie.
"Nečakala som, že to dopadne takto. Že skončím v byte, kde pod podlahou hlodajú myši a kde nefunguje kúrenie. Že sa budem starať o svoju dcéru v takýchto podmienkach," spomínala neskôr Rowlingová v rozhovore pre Guardian.
V tej dobe sa prvýkrát vydala na sociálny odbor. "Musíte odpovedať na každú intímnu otázku. Musíte vysvetľovať nekonečnému množstvu cudzích ľudí, prečo ste sa ocitli na mizine a s dieťaťom na krku. Rada by som verila, že cieľom nebolo dosiahnuť to, aby som sa cítila pokorená a totálne neschopná... Lenže presne tak som si pripadala".
Joanne Rowlingová túžila po normálnom byte, napriek tomu obišla viac ako desať realitných agentúr bez akéhokoľvek výsledku. "Je mi ľúto, ale neprenajímame byty ľuďom, ktorí sú na sociálnej podpore," opisovala neskôr Rowlingová slová, ktoré si vypočula.
Nakoniec sa nad ňou zľutovala jedna agentka a ešte ten deň si Joanne Rowlingová nielen prezrela, ale aj prenajala malý byt, kde nakoniec dopísala rukopis Kameňa mudrcov.
Len nie ďalšiu šálku kávy
V Edinburghu sa Rowlingová opäť vracala do malých kaviarní, oproti Portu si už ale nemohla dovoliť utrácať ani za kávu. Kaviareň Nicholson´s, ktorá bola de facto rodinným podnikom (lebo tu pracoval manžel jej sestry), sa pre ňu stal darom z nebies. Personál vedel, že píše knihu a nechával ju piť jedinú kávu celé hodiny.
"Je fakt, že som písala v kaviarňach a dcérka spala vedľa v kočíku. Možno to znie trochu romanticky, ale keď to prežívate, žiadnu romantiku v tom nevidíte. Ale ak niekto dedukuje, že som to robila kvôli tomu, že som mala doma zimu, je to už fabulácia. Nehľadala som vykúrenú miestnosť. Chcela som len šálku dobrej kávy a miesto, kde by ma nikto neotravoval a neponúkal mi ďalšie a ďalšie šálky".
Žena, ktorá skutočne objavila Harryho Pottera
Po tom čo Rowlingová dopísala prvý diel o Harrym Potterovi, zaslala svoj rukopis aj do literárnej agentúry Christopher Little. Ako prvej sa do ruky dostal Bryony Evensovej, ktorá v agentúre otvárala rannú poštu.
Najprv rukopis skončil spolu s väčšinou ďalších rukopisov v priehradke "s nálepkou odmietnuté", lebo literárna agentúra sa detskou literatúrou, rovnako ako napríklad poéziou, nezaoberala. Evensová však mala vo zvyku odmietnuté rukopisy znova prechádzať. Harry Potter ju vtedy zaujal vďaka neobvyklému čiernemu puzdru, do ktorého ho Rowlingová vložila.
"Vytiahla som ho z krabice, aby som sa na naň pozrela. Bola tam synopsia a tri ukážkové kapitoly - presne to, čo sme zvyčajne požadovali. Najskôr som zaregistrovala, že tam sú aj ilustrácie. Bol tam Harry, ako stojí pri krbe u Dursleyovcov, so strapatými vlasmi a kľukatou jazvou na čele. Začala som čítať prvú kapitolu, tak ako neskôr vyšla. To hlavné, čo ma zaujalo, bol humor - keď pani Dursleyová hrdo hlási svojmu manželovi, že sa malý Dudley naučil hovoriť nové slová: Nie a nie!," spomína Sean Smith v biografii ´Sen, menom Harry Potter´.
Bryony si nakoniec od Rowlingovej vyžiadala zvyšok rukopisu. "Ďakujem za ponuku. Bude nám potešením prečítať si celý Váš rukopis, ak sa rozhodnete poskytnúť ho výhradne našej agentúre," stálo v liste.
Rowlingová neskôr priznala, že ho čítala osemkrát za sebou. Ako prvý si celý rukopis prečítala práve Bryony, ktorá ho odovzdala Christopherovi Littlemu. Krátko na to podpísala Rowlingová zmluvu so štandardnými podmienkami.
Potom už bol rad na Bryony Evansovej, ktorá rukopis postupne rozoslala do jednotlivých nakladateľstiev. Celkom dvanásť nakladateľov prepáslo príležitosť vydať jednu z najúspešnejších kníh všetkých čias.
Pomyselným víťazom sa nakoniec stalo nakladateľstvo Bloomsbury. Cesta k fenomenálnemu úspechu ho na začiatku spisovateľkinej kariéry stála iba 1 500 libier (dnes približne 1700 eur).
Dovtedy sa Rowlingová nestretla ani so svojím literárnym agentom, ani s ľuďmi z Bloomsbury, nakladateľstvo sa však rozhodlo pozvať Joanne na obed.
"Myslím, že bola plachá, čo sa jej osoby týka, ale veľmi sebavedomá, pokiaľ išlo o jej príbeh. Bola si istá, že deti si Harryho zamilujú," povedal Barry Cunningham, vďaka ktorému sa v Bloomsbury rozhodli vydávať aj detskú literatúru.
Keď sa obed chýlil ku koncu, upozornil Cunningham na jednu vec: "Na detských knižkách nikdy veľmi nezarobíš, Jo". Dnes už je jasné, že opak je pravdou.
Zvlášť kľúčovou udalosťou sa stala aukcia na predaj americkej licencie, ktorej cena sa vyšplhala na sumu 100-tisíc dolárov. Niečo také si ale nemohli nevšimnúť médiá, ktoré poukázali na sociálne dávky a postupom času aj na škaredý rozchod s bývalým manželom.
S prvou knihou prišlo do života J. K. Rowlingovej aj ono povestné K, ktoré spisovateľka začala používať, aby oslovila aj chlapčenských čitateľov.