Už v stredoveku bolo o osvietených šľachticoch či vládcoch známe, že si vybrali určitú oblasť z bežného hospodárenia a vzali si ju pod patronát. Príkazom stanovili, že príroda sa má týchto miestach vyvíjať prirodzeným spôsobom.
Za kľúčové dátumy v modernej ére ochrany prírody sa považuje 10. máj 1872, keď bol na území USA vyhlásený prvý národný park sveta, Yellowstone. Dôležitým aspektom Yellowstonu bola jeho prístupnosť pre každého, bez obmedzení vyplývajúcich z vlastníctva pôdy: „park“ (v americkom zmysle slova územie určené na ochranu prírody) vznikol na federálnych, nie súkromných pozemkoch.
Po Yellowstonskom národnom parku nasledovalo vyhlásenie niekoľkých ďalších parkov na území USA, v roku 1879 vznikol Kráľovský národný park na austrálskom pobreží pri Sydney.
Na európskom kontinente uzreli svetlo sveta prvé národné parky až s takmer štyridsaťročným oneskorením, konkrétne v roku 1909, keď bolo vyhlásených niekoľko národných parkov vo Švédsku – teda v málo zaľudnenej, opustenej krajine.
Prvý stredoeurópsky park, Švajčiarsky národný park, nasledoval o päť rokov neskôr.
Skutočný boom národných parkov v Európe nastal v 80. a 90. rokoch, keď ich bolo vyhlásených 186, teda takmer polovica dnešného počtu. Súčasťou tejto renesancie boli aj tri nové české národné parky (Šumava, Podyjí a České Švajčiarsko). U nás boli prvé Vysoké Tatry v roku 1949.
Na Slovensku je deväť národných parkov, čo je na veľkosť našej krajiny pomerne slušné číslo. Napríklad so štyrmi národnými parkami zostáva susedné Česko skôr popoluškou. V Nórsku je takýchto území (vrátane Špicbergov) v súčasnosti 41. Oproti tomu spomínaný Švajčiarsky národný park zostáva v krajine dodnes jediný, iba jeden park sa nájde aj v Belgicku.
Prinášame vám desať pokladov Európy, ktorých sa komercia ešte priveľmi nedotkla.
1. Connemara (Írsko)
Obraz írskeho národného parku Connemara určujú Twelve Pins, dvanásť charakteristických vrcholov, ktoré vystupujú zo surovej, vetrom ošľahanej krajiny pri severozápadnom pobreží ostrova. Connemara vyniká drsnou krásou: oveľa skôr ako nenáročná pohoda vás tu zastihne dážď sprevádzaný víchricou – ale keď medzi jednotlivými prídelmi vody vyjde slnko a ožiari zelenosivou trávou pokryté svahy, spoznáte, že ste sa ocitli na neobyčajnom území.
Foto: Profimedia
2. Kuronská kosa (Litva)
Takmer 100 kilometrov dlhý a len niekoľko kilometrov široký polostrov nazývaný Kuronská kosa vybieha do Baltského mora a je rozdelený medzi Litvu a Rusko. Osou Kurskej kosy je až 100 metrov vysoký pás dún, ktoré tvoria doslova piesočné hory nestálych tvarov – vďaka častým prudkým vetrom sa na mnohých miestach duny „presýpajú“.
Foto: Shutterstock
3. Folgefonna (Nórsko)
Jeden z mladších nórskych národných parkov sa doteraz do turistických itinerárov príliš nepresadil napriek tomu, že je pomerne ľahko dostupný (leží necelých 100 km od najkrajšieho nórskeho mesta Bergen) a hlavne ponúka aj podľa náročných škandinávskych meradiel nádherné scenérie. Veľký ľadovec tu zostupuje z veľkej nadmorskej výšky (vyše 1 600 m) až do úrovne asi 500 metrov a v kombinácii s blízkym morským pobrežím vytvára neobyčajné kontrasty.
Foto: Profimedia
4. Aspromonte (Taliansko)
Národný park Aspromonte vypĺňa špičku talianskej „topánky“ v odľahlej Kalábrii a tá špička je pekne hrboľatá: hora Montalto dosahuje výšku 1 955 metrov, iba pár kilometrov od morského pobrežia. Poloha na výbežku európskej pevniny, omývaná z troch strán morom, rovnako ako členitý terén predurčujú aj premenlivé prírodné prostredie. V Aspromonte sú väčšinou listnaté lesy – rastú tu gaštany, javory a duby, ale vlhkejšie západné svahy „obýva“ hlavne jedľa.
Foto: Shutterstock
5. Pembrokeshire Coast (Wales)
Jediný pobrežný park Veľkej Británie má kuriózny tvar: Pembrokeshire Coast National Park lemuje úzkym pruhom členité pobrežie juhozápadného Walesu, šírka chráneného územia dosahuje väčšinou len pár kilometrov. Prakticky celé pobrežie národného parku patrí do mora útesov. Celé pobrežie tiež lemuje turistický chodník príznačne nazývaný Pembrokeshire Coast Path: ak sa po ňom vydáte, čaká vás 300 km chôdze, počas ktorých more nestratíte zo zorného poľa.
Foto: Shutterstock
6. Donau Auen (Rakúsko)
Čo je toto za Rakúsko, poviete si... Príroda Národného parku Donau Auen (po slovensky sa prekladá ako Dunajské luhy) je totiž na hony vzdialená predstavám o prírodnom prostredí alpskej republiky. Ide o úplne ploché územia, ktoré sa tiahne väčšinou po ľavom brehu Dunaja medzi Viedňou a slovenskou hranicou; predmetom ochrany sú tu hlavne lužné lesy a na ne viazaná vzácna fauna a flóra. Početné riečne ramená tu v dôsledku opakujúcich sa povodní často menia rozmiestnenie, môžete tu vidieť napríklad orla morského alebo rybárika.
Foto: Štěpán Vítek
7. Aigüestortes i están de Sant Maurici (Španielsko)
Aigüestortes i están de Sant Maurici je mladším i menej navštevovaným z dvoch národných parkov v španielskej časti Pyreneje (tým druhým je NP Ordesa). Ide o divokú, civilizáciou len nepatrne dotknutú horskú krajinu s početnými bizarne tvarovanými skalnými štítmi a mnohými jazerami. Hory tu dosahujú výšku takmer tritisíc metrov, sedlo Portarró d'Espot (2425 m) delí park na západnú a východnú časť. Vedľa grandióznych horských scenérií čaká v parku návštevníkov tiež pestrá fauna – často tu uvidíte kamzíky, nad horskými štítmi krúžia orly. Cez pomernú odľahlosť je park dobre vybavený na turistickú prevádzku, pešie chodníky sú značené a možno prespať v niekoľkých chatách.
Foto: Štěpán Vítek
8. Prešpanské jazerá (Grécko, Macedónsko, Albánsko)
Okolie Prešpanského jazera na pomedzí Grécka, Albánska a Macedónska patrí k najzachovalejším oblastiam v Európe a je dnes chránené na území všetkých troch štátov. Najväčšia časť jazera patrí síce Macedónsku (NP Galičica), ale relatívne najľahšie dostupný je grécky národný park. Ten zaberá (ako južné pobrežie Veľkého Prešpanského jazera) takmer celé Malé Prešpanské jazero. Návštevníkov upúta bohatstvo vtáčej fauny, oblasť je totiž európsky významnou lokalitou vodného vtáctva. Biológovia tu napočítali vyše 250 druhov vtákov, z ktorých asi polovica tu aj hniezdi. Často tu zazriete pelikány, kormoránov, volavky a ďalšie menšie druhy, ktoré nachádzajú ideálne útočisko v širokom pruhu tŕstia, ktoré lemuje brehy oboch jazier.
Foto: Štěpán Vítek
9. Peneda-Geres (Portugalsko)
Jediný portugalský národný park, Peneda-Geres, obtáča španielsku hranicu ako salamandra a predstavuje nádhernú krajinu divokých zalesnených údolí a žulových skál. Územie patrí k najodľahlejšom častiam celej západnej Európy, a preto tu nečakajte žiadnu veľkú turistickú infraštruktúru – značených ciest je pomenej rovnako ako ubytovacích alebo stravovacích možností. Vďaka neďalekému pobrežiu Atlantického oceánu je tunajšie podnebie značne daždivé, čo spoznáte hneď po vstupe do lesa: pod nohami budete mať mokré machy, kmene obrastajú chumáče lišajníkov a vody v početných riečkach a potokoch je viac než dosť, aj keď práve neprší.
Foto: Štěpán Vítek
10. Zuid-Kennemerland (Holandsko)
Národný park Zuid-Kennemerland zaberá pás piesočných dún medzi mestom Haarlem, prístavom IJmuiden a prímorským letoviskom Zandvoort. Duny tu sú spevnené vegetáciou, väčšinou trávami a krovinami, ale nájdu sa tu aj borovicové lesíky. Zníženiny medzi dunami niekde vypĺňajú jazierka.
Foto: Štěpán Vítek
Štěpán Vítek, ihned.cz