Krotiteľ hnevu, psychológ David Čáp: Spúšťačmi sú politici, partneri a deti. Ako ho však zvládnuť?

Zlosť. Základná prastará emócia. Predtým nás mala chrániť pred nebezpečenstvom a vyburcovať k obrane, keď náš život ohrozovali prehistorické šelmy. Prežívame ju však aj dnes a niektorí z nás platia za jej explózie vysokú cenu, najmä vo vzťahoch.

„Jednou z ciest, ako tomu predísť, je vyhlásiť takzvaný 'time out'. Je to posledná záchranná brzda, keď vidím, že situáciu prestávam zvládať, a nechcem tej druhej strane ublížiť,“ radí David Čáp (41), psychológ a lektor programu zvládania hnevu.

A čo vy? Patríte skôr k „papiňákom“, ktorí zlosť prehĺtajú? Alebo k „motorkárom“, ktorí štartujú na prvé našliapnutie? Ktoré vety môžu v hádke fungovať ako rozbuška? A vedeli ste, že zlosť a prehnaná popudlivosť môžu byť aj „maskovacím“ príznakom úzkosti a depresií?

Prečítajte si nasledujúci rozhovor publikovaný v aktuálnom čísle magazínu Téma, ktorý vyšiel 10. decembra:

Téma

​Na ľudskom správaní a vzťahoch je toho z hľadiska psychológie na poradenstvo veľa. Prečo ste si vybrali práve zlosť?

Pôvodne som špeciálny pedagóg, zaoberal som sa teda výchovou a vzdelávaním detí s problematickým správaním, takže násilné správanie ma zaujímalo. Neskôr som vyštudoval ešte psychológiu a podieľal sa na projekte minimalizácie šikanovania. A bol som kontaktovaný Ligou otevřených mužů, či by som nemal záujem stáť pri zrode programu práce s násilnými osobami, keď je násilie spôsobované nezvládaním hnevu. Vďaka tomu som sa dostal do kontaktu s nórskymi lektormi, ktorí sa tejto problematike venovali už dlhší čas. S ďalšími kolegami sme prešli ich výcvikom a založili terapeutické skupiny aj u nás.

Potrebujeme zlosť vôbec na niečo?

Áno.

Je to jedna zo základných a z veľmi dôležitých emócií. Na samotnom hneve teda nie je nič zlé. Primárnymi mechanizmami, ktoré riadia naše správanie, sú práve emócie. To je iba naivná predstava, že sme rozumné bytosti, ktoré cítia emócie. V skutočnosti je to naopak. Sme emocionálne bytosti, ktoré niekedy používajú rozum. Takže veľa z toho, čo si myslíme, že riešime racionálne, je v skutočnosti ovplyvnené naším emočným rozpoložením. Konkrétne zlosť nás informuje napríklad o nebezpečenstve a tým aktivizuje organizmus k akcii. Iba strach by nás k boju, obrane či inému riešeniu nepovzbudil. Preto patrí zlosť k emóciám stenickým (aktívnym, mobilizujúcim, pozn. red.). Okrem toho, že nás vyburcuje k akcii, informuje nás o tom, že je niečo v rozpore s naším očakávaním, prianím či našimi hodnotami. Skrátka nám rozbliká kontrolku, že je niečo zle. Zlosť a strach by sme pravdepodobne v nejakej primitívnej podobe našli už pred stovkami miliónov rokov (tieto dve najstaršie emócie mali už štvornohé stavovce pred 300 miliónmi rokov, teda ešte pred érou dinosaurov, pozn. red.). Našich prapredkov mali chrániť napríklad pred šabľozubými tigrami.

Shutterstock

​

No tie už na nás dávno neútočia. Okrem chorôb náš život či zdravie takmer nikto neohrozuje. Ako to, že hnev neskončil v prepadlisku evolučných dejín?

Dnes tie isté pocity strachu prežívame pred skúškou z matematiky, pred maturitou, štátnicou... Je to paradoxné, ale tá emócia je úplne rovnaká, ako keď nás ohrozoval hladomor alebo nejaká dravá šelma. Pôvodné podnety strachu a hnevu síce vymizli, ale centrálny nervový systém začal využívať iné podnety na to, aby tieto emócie zachoval. Preto sa domnievam, že nikdy nevymiznú, aj keď sa mení kontext.

Niektorí ľudia sú od prírody pokojní, nič ich nenahnevá. Iní vybuchnú aj pre drobnosť. Čím to je, že zlosť prežívame každý inak intenzívne?

Zlosť, samozrejme, prežívajú všetci ľudia. Kto hovorí, že nie, je buď umelo vyrobený android, mŕtvola, alebo si len nahovára, že zlosť nemáva. Rozdiel je v tom, aké špecifické situácie tú zlosť vyvolávajú. A do toho hovorí naše základné osobnostné nastavenie, ktorému hovoríme temperament a v ktorom sa každý líšime. Jeho dvetisíc rokov staré rozdelenie na cholerikov, sangvinikov, melancholikov a flegmatikov je síce trochu zastarané, ale pre laika vlastne zmysluplné, pretože si pod ním dokáže predstaviť, ako sú konštruované jeho reakcie.

Niekto je v nich všeobecne pomalší, čiže jeho emócie neprebiehajú v ostrých krivkách, ale skôr v pozvoľných vlnách. U niekoho iného to bude presne naopak. Toto nastavenie je dané naším centrálnym nervovým systémom, rodíme sa s ním, neučíme sa ho. A dôležitú úlohu potom, samozrejme, hrajú „spúšťače“ hnevu, ktorými sa tiež do istej miery líšime. Môže nimi byť politická situácia, keď stačí, aby nejaký politik prehovoril, a už to v niektorých ľuďoch tú energiu zdvíha. Ďalším častým zdrojom sú medziľudské vzťahy a určité prejavy správania, ktoré nás dráždia a na ...