Redakcia magazínu Pátek Lidových novin výnimočne odomyká rozhovory s významnými osobnosťami. Robí tak pri príležitosti dvadsiateho výročia magazínu.
Minulý rok vo februári redaktorka zastihla herca Bolka Polívku pri príprave druhého dielu úspešnej rozprávky Anjel Pána.
Nakrúcanie sa skončilo o piatej ráno, ale popoludní bol Bolek opäť čerstvý a na raňajky si dal croissant s dvojitou kávou, píšu Lidovky.cz
Ako sa dnes robí zábava? Je to ťažšie ako za totality?
Vždy si spomeniem, ako mi režisér Strnisko hovoril: "Bolek, čo budeme robiť? Stratili sme nepriateľa." To vtedy po novembri existovala taká obava. Ale ja mu hovorím: "Však my si ho nájdme v nás." Tá naša neznášanlivosť, lakomstvo, obžerstvo...to sú predsa večné témy.
Dá sa robiť zábava úplne zo všetkého? Napríklad aj z migrantskej krízy?
V podstate by to tak malo byť. Úlohou šašov je všetko detabuizovať. Uvoľňovať. Korektnosť je v tomto prípade na škodu veci.
Kedysi som učil v Amerike a dal som študentom takú etudu: dvaja chlapci, každý si zobral na krk ženu a teraz išlo s nimi na prechádzku. A tie ženské sa poznali a zakecali sa. Takže tí chlapci pod nimi trpeli a vymieňali si pohľady. Ale jeden Američan začal: "Tak moment, prečo by nám toto malo byť nejako užitočné?
Ja som napríklad v domácnosti, moja žena pracuje, ale mne to vôbec neprekáža. Tak prečo by som si mal vymieňať útrpné pohľady?"
A ja som sa mu snažil vysvetliť, že je to len cvičenie, aby sme si niečo uvedomili. On bol ale úplne proti tomu, pretože chcel mať emancipovanú ženu. Tu tá korektnosť, či chceme alebo nechceme, je stratou humorou. Kde nie je úsmev, nie je ani humor.
Zostane iba taký ten svätý úsmev, ktorý sa vznáša nad bigotnou vážnosťou.
Ste dnes iným otcom, ako to bolo kedysi?
No, možno by sa najlepšie dalo povedať: Určite by som bol, ale nemám čas. Raz mi Vladimír hovoril: "Tati, videl som jeden dokument o Jágrovi. On ale obetoval tomu hokeju všetko, aj rodinu." A ja som mu odpovedal: "Mne to hovor. Vieš, koľko rodín som ja obetoval kvôli divadlu?"
A aké dieťa ste vlastne boli vy?
Mám o sebe ako o dieťati niekoľko rôznych obrazov. Jeden je taký ten hrdinský. Vo Vizoviciach bol malý Rumun, jeho rodina žila v bývalom chudobinci. Kamarátil som sa s ním, a to som ho často aj bránil.
Potom mám taký nepríjemný obraz zo školy, tie šialené trémy pred písomkami. Takže vlastne akási ustráchanosť. A potom, ja som bol tiež zamilovaný do Vizovíc, ako každé dieťa do svojho prostredia.
Vôbec som si nevedel predstaviť, že by som sa sťahoval inde. Ale naši chceli ísť do Kanady za mojim bratom, ktorý bol odo mňa starší o 15 rokov, takže otec raz za mnou prišiel a lákal ma: "Veď tam možno nehrajú stolný tenis tak dobre ako tu. Tam by si mohol byť aj v reprezentácii!"
Otec vedel byť vtipný. Ale ja som mu raz hovoril: "Tati, keby som bol hercom, tak neviem, čo to meno...Polívka..." A otec hovorí: "Bolečku, nechaj si to meno. Budeš mať reklamu na každom jedálnom lístku."
Náš rozhovor pred desiatimi rokmi mal titulok: Dnes alfa samec, zajtra krásny starec. Kde sa na tejto trati momentálne nachádzate?
No – a už je to tu. Asi starec. Alfa starec.
Ako sa vám páči to starnutie?
Ježišmária....S Pecou, mojim kamarátom, pobratimom, ako si my hovoríme, sme sedeli kdesi na terase a niekto prišiel a hovorí mu: "Jiříku, vyzeráte výborne!"
A on odpovedal: "Ale cítím sa z prrrdele..." Tak nahnevane, starecky. Pravda je, že vídím napríklad v Mestskom divadle v Brne, prvé lastovičky toho, ako si ľudia už toho nestora vážia. Inak ako predtým.
Vo fajčiarni je automat na kávu, a ja žeby som si dal kávu. A teraz to začína lietať: "Bolek chce kávu!" Niekto stláča tlačítka, iný chytá kelímok, ďalší hľadá mlieko. A oni sa potom na mňa zbožne pozerajú ako si upíjam z tej kávičky. Človek vlastne celý život pracuje pre toho nestora.