Pri príležitosti dvadsaťročného výročia magazínu Piatok Lidové noviny výnimočne odomykajú rozhovory s významnými českými osobnosťami.
Opálený a s čierno-zlatými okuliarmi Zdeněk Pohlreich (nar. 1957) pôsobil, akoby sa práve vrátil z dovolenky na Floride, a nie ako uštvaný biznismen s plným diárom.
- Hovorili ste, že vám v detstve otec nikdy nedal zo svojho taniera. Mali ste prísnu výchovu?
Myslím, že nie. Moja mama je strašne dobrá a dala by mi všetko, tatko bol tvrdší, ale s ním som nežil. Mal som jednoduché, pekné detstvo. Nič sme nepotrebovali. Nesúhlasím ale s tým súčasným šialeným kultom dieťaťa.
Podľa mňa to nemá byť tak, že deťom všetko podriadim a nič od nich nechcem. To ich na život nepripraví. Mne nikto nič nedal, všetko som si musel zaslúžiť a mám pocit, že je to tak správne.
- K emigrácii do Holandska ste dospeli v 32 rokoch. Čo ste tu za sebou nechávali?
Úplne všetko. Byt, veľa kamarátov, celý svoj život ... Hoci to bolo v roku 1989, nemal som najmenšie tušenie, že to tu praskne, a hlavne som chcel za každú cenu vypadnúť. V tých 32 to bolo neskoro, mal som odísť skôr.
- Mali ste ako emigrant z komunistickej krajiny ľahkú východiskovú pozíciu?
To určite nie, v tom novembri 1989 sme to mali oveľa ťažšie ako ľudia, ktorí tam odišli v 1968. Vtedy tam fungovali programy pre prisťahovalcov z Afriky, ale ľudí z východného bloku tam radi nemali, vedeli, že sme si tam prišli polepšiť.
- Nechceli ste sa po novembrovej revolúcii vrátiť do Prahy?
To mi ani nenapadlo. Moja prvá myšlienka bola, že ma vyhostia z Holandska, toho som sa bál. Naspäť sa mi rozhodne nechcelo. Ja som nikdy nebol revolucionár ani vlastenec. Úprimne, bolo mi jedno, čo sa tu dialo. A v mnohých aspektoch som sa nesekol ani v tom, čo sa dialo potom. Som realista.
- Za vašu raketovú popularitu môže televízia. Pamätáte si na svoj prvý casting?
Práve dnes mi hovoril (kuchár a moderátor) Ivan Vodochodský, že stojí v pozadí môjho televízneho objavenia, môže to byť štrnásť rokov. Nakrúcali sme spolu vtedy nejaké skúšobné videá, on tvrdí, že sa dostali do rúk produkcie, ktorá sa rozhodla, že bude natáčať reláciu Ano, šéfe !. Vraj hneď keď to videli, rozhodli sa, že chcú mňa. Potom prišli za mnou domov, niečo sme natočili a im sa to páčilo.
- Mali ste trému? Alebo ste si s kamerou rozumeli hneď?
Nemal, ja som exhibicionista a televízna práca ma lákala. Ale v mojich reláciách som mal to šťastie, že som nikdy nemusel niečo hrať podľa scenára, to by mi nešlo, ja bol vždy za seba a mohol som si hovoriť, čo chcem.
- Vrátane toho kriku?
Ja že som niekedy na niekoho kričal? Hej, keď som bol mladší, bolo to horšie. To som bol fakt pes.
- Máte vďaka tomu medzi ľuďmi automatický rešpekt?
To asi áno. Čítal som hlúpy názor nejakého kuchára, ktorý hovorí, že v kuchyni by sa kričať nemalo. S tým nesúhlasím, podľa mňa sa v kuchyni kričať musí. Rovnako ako v armáde, po dobrom to nejde.
Kuchyňa je tvrdá, vyrastal som v tom, že v kuchyni musí byť stopercentná disciplína a neviem si predstaviť, že by to malo byť inak. Je tam veľa charakterov, ale ide vám o jeden výsledok. K nemu sa nedá dospieť tak, že si pôjdeme von zahrať ping-pong ako "ajtíčkári" niekde v Silicon Valley.