Jej snom bolo pri slávnej Rally Dakar dôjsť do cieľa, nakoniec získala tretie miesto v ženskej kategórii. Štvorkolkárka Olga Roučková, ktorú si čitatelia iDnes.cz v ankete zvolili za ženu mesiaca január, sa stala historicky prvou Češkou, ktorá najťažšie etapové preteky dokončila. Vlani sa stala majsterkou Európy.
- S akými emóciami ste na Rally Dakar preberali cenu?
Plakala som. Zmes emócií bola silná, nedúfala som v to do poslednej etapy. Išla som s pokojnou hlavou, chcela som priviezť do Česka "placku" za finish. To, že som dostala pohár za tretie miesto žien Moto / Quad (kategória motocyklov a štvorkoliek), ďaleko predčilo moje očakávania pred štartom.
- Ako budete na Dakar spomínať?
Štyridsiata Rally Dakar bola naozaj tým pravým peklom na zemi, veď cieľom prešla menej ako polovica pretekárskeho poľa. Boli to bezpochyby tie najťažšie preteky v mojom živote a takmer každý deň som bojovala aj o život.
- V tretej etape vám prasklo lanko od plynu, v ďalšej etape vašu štvorkolku prevalcoval kamión. Nebolo tej smoly na začiatku rally až príliš?
Bola som už nešťastná a čakala, že na mňa spadne snáď aj vrtuľník. V prvom prípade mi prasklo lanko plynu, štvorkolka zastavila a nechcela ísť. Hneď som si poradila, na lanku od plynu som urobila očko a ťahala zaň palcom. Ale bolo to dlhých 350 kilometrov terénu.
- Čo sa stalo pri kolízii s kamiónom?
To som mala viac šťastia ako rozumu. Pri nešikovnom zapadnutí v úzkom výjazde z dún som sa snažila štvorkolku vyhrabať, a v tom sa zrazu prehnal kamión a svojím zadným kolesom mi skočil na mojej predné.
Ja som v tej chvíli stála o kus ďalej a ani som sa nechcela pozrieť, čo sa stalo. Našťastie som štvorkolku opravila kameňom a počas štyroch hodín pokračovala ďalej.
- Dakar je najťažšie rally, skúsení pretekári tu kolabujú od vyčerpania. Bolo ťažké vyrovnať sa s únavou a prírodnými podmienkami?
Mnohokrát som si siahla na dno síl. Najnáročnejšie boli veľmi dlhé etapy bez spánku, k tomu skoro nejete a neustále riešite drobné poruchy.
- Chceli ste to niekedy vzdať?
V predposlednej etape som pri zapadnutí vo fesfeshi kričala do helmy: Ja už nemôžem! Z toho vzniklo aj veľmi populárne video. Ale vzdať sa? To nikdy! Kým nepadnem, idem!
- Ste prvá Češka, ktorá dokončila Dakar. Máte vysvetlenie, prečo sa to práve vám podarilo?
Predsa len pretekám viac ako desať rokov, na samotný Dakar som sa pripravovala systematicky, ale aj tak to je z veľkej časti šťastie.
Na mojom úspechu má veľký podiel celý Moto Racing Team, chalani mi veľmi pomáhali: Milan Engel so mnou trpezlivo prechádzal roadbook - navigáciu, Ervín Krajčovič so mnou každý deň preberal nadchádzajúcu trasu a tiež mi pral MX oblečenie (wapkou), chalani z PR dávali vedieť ku mne domov, že žijem (poznáte mamičky), Václav Hucl, môj mechanik, kamarát a psychológ v jednom, odviedol výbornú prácu, aj keď nespal a skoro nejedol.
Dve blondíny na ceste
- V poslednej dobe sa vám pri pretekoch darí. Ako sa tvária muži, ktorých porážate?
Keď som zosadila úradujúceho majstra Európy, bol taký naštvaný, že mi ani nepodal ruku na stupňoch víťazov. Jeho ego nezvládlo, že ho porazila žena.
- Majú muži voči ženám na rallye predsudky?
Podceňujú nás, ale v niečom majú pravdu: nemáme silu ako muži. A ja ju ani mať nechcem.
- Aké preteky okrem Dakaru vám dal zatiaľ najviac zabrať?
Merzouga Rallye v Maroku, čo bola kvalifikácia na tohtoročný Dakar. Došla som na šestnástom mieste, čo si veľmi cením, pretože polovica pretekárov v mojej kategórii odpadla.
Išlo sa v 50 stupňovej horúčave, boli to fyzicky extrémne náročné preteky a sama som závod skoro nedokončila. Pri prechádzaní piesočnej duny som spadla tak nešťastne, že štvorkolka dopadla na mňa a hrnula ma pred sebou. Prehryzla som si peru, až mi ju neskôr museli zošívať, všade bola krv. Prístroje na štvorkolke sa rozbili.
- Čo ste robili?
Hovorila som si, že buď stlačím núdzové tlačidlo "vrtuľník - chcem domov", alebo etapu dôjdem a niečo sa tým naučím. Kalkulovala som asi tridsať sekúnd a potom som sa rozhodla, že pokračujem.
Zotrela som krv, čo nebolo také hrozné ako to, že sa mi hýbali všetky zuby. To je nepríjemná záležitosť, ale poznám ju z kickboxu a viem, že chvíľu trvá, než sa po takomto otrase všetko usadí.
- Majsterkou Európy ste sa stali v Portugalsku. To boli tiež ťažké preteky?
Tie boli zložité z iného dôvodu. Pár dní pred pretekmi som išla inú sériu v Poľsku a kamarátka sa ma pýtala: "Budeš budúci týždeň štartovať v Portugalsku?"
V tej chvíli som si ešte myslela, že sa ide za mesiac, pomýlila som si termíny. Takže som sa počas dvoch dní musela vrátiť zo závodu, v noci opraviť štvorkolku, zabaliť oblečenie a zaistiť si kamarátku, ktorá pôjde so mnou. Predsa len to bolo 2 500 kilometrov.
- Stihli ste to?
Nakoniec áno a na túto cestu budem spomínať celý život - dve blondíny sa vydali naprieč Európou. Spali sme na benzínkach, na sprchu sme čakali v rade s kamionistami, z čoho bola kamarátka dosť rozhodená.
Bola to zábava, ale zároveň na mňa doliehal psychický tlak, pretože som vedela, že pôjde o titul majsterky Európy, navyše som musela odšoférovať celú cestu. Brala som to ako tréning na Dakar.
Neustále chodím otlčená
- Môže sa stať, že sa na trati stratíte?
To sa mi stáva často, ale beriem to tak, že spoznávam krajinu (smeje sa). Som nováčik, stále sa učím a robím školácke chyby.
- Podľa čoho sa orientujete?
Dostaneme papierový roadbook, ktorý vyzerá ako rolka toaletného papiera pokreslená šípkami. Sú tam tri stĺpce: v prvom je vzdialenosť a zmeny, napríklad že za kilometer zahnete.
Uprostred sú šípky a zakreslené križovatky, čo je vtipné niekde na planine, kde nič nie je a ja mám nájsť križovatku. Neviem si odvodiť, kde je, v tom som klasická žena. V poslednom stĺpci sú zakreslené všetky nebezpečia: diery, skaly.
- Spomenuli ste pád a prehryznutie pery pri pretekoch v Maroku. Padáte často?
Neustále chodím otlčená, polámaná, odretá. Z vážnejších úrazov som mala zlomené všetky rebrá na gréckej rallye. Raz som si zlomila nos o riadidlá - v závode, ktorý som vyhrala.
V cieli som odišla do sanitky s nosom ohnutým do zákruty a zdravotníčky som sa pýtala: "Nemám s tým niečo?" Ona ho chytila, vrátila späť a odpovedala: "Už nemáte." Plakala som ako korytnačka, ale vďaka tomu mám nos rovný.
- Môže sa stať, že vás záchranári na trati nenájdu?
Konkrétne Dakar je jeden z najviac zabezpečených pretekov, má najviac vrtuľníkov, tam sa to stať nemôže. Máme so sebou GPS s emergency systémom, kde jedno tlačidlo znamená "som úplne rozbitá, je to vážne, príďte si pre mňa".
Do ôsmich minút je tam vrtuľník a pretekára nájde lokalizátor. Ďalšie tlačidlo znamená "zliezla som zo štvorkolky, ale všetko je v poriadku". Takto kontrolujú jazdcov, ktorí zastavia.
A potom systém spozná aj to, že som spadla a štvorkolka išla cez riadidlá - v tú chvíľu musím nahlásiť, že som v poriadku. Keby som to neurobila, záchranári vyrazia na pomoc.
Na plyšovú žirafu nesiahať!
- Pozná sa na množstve zbalených vecí, že na rally odchádza žena?
To rozhodne, mám toho vždy šesťkrát toľko čo muži. S mechanikom potom bojujeme o každú vec, pretože mi neustále hovorí, že toho mám veľa, a začne z mojej krabice vyhadzovať, čomu sa samozrejme bránim.
Už sa aspoň naučil, že nesmie siahnuť na plyšovú žirafu a dievčenské doplnky. Stále som dievča, ktoré je rado, keď sa môže prezliecť.
- Čo zbytočné vozia muži?
Vôbec nič! Oni majú všetko účelné, nerozumiem tomu a občas ich podozrievam, že kradnú moje veci, pretože nie je možné, že sa zabalia do malého batohu a nič im nechýba.
Pripomína mi to Hermionu z Harryho Pottera, ktorá zo svojej kabelky vytiahne všetko od kníh cez oblečenie až po stan. Takú kabelku najskôr majú naši mechanici.
- Viete si poradiť s nepohodlím, ktoré je spojené s pretekmi?
Mám to rada. Keď idem na klasickú dovolenku s manželom, stan je zakázané slovo. On nachádza krásne hotely s miliardou hviezdičiek, kde sa bojím dotknúť aj kľučky, aby som ju nerozbila.
Z tohto luxusu potom odchádzam na preteky a práve rozdielnosť tých dvoch svetov ma veľmi baví. Pamätáte si, ako sme ako malé deti jazdili na tábory, spali pod stanom a sami si varili?
Mala som to rada a dnes to mám spojené s pretekmi, na ktorých sa vraciam do detstva. Dokonca som celý tím naučila spať v stane. Najskôr frflali, ale teraz už by na hotel ísť nechceli.
- Zakaždým spíte v stanoch?
Áno, je to jednoduchšie a ekonomickejšie. Pre mňa je to dôležité aj preto, že chcem zažívať príbeh každej rally a neodchádzať zo závodiska niekam na hotel.
- Nepohodlie vám nevadí, ale ako znášate nánosy blata a prachu pri pretekoch?
Nenávidím to! Keď si môžem vybrať, mám radšej prach, ktorý sa spláchne, ale s bahnom mám tri hodiny práce, než štvorkolku umyjem. Potom ešte topánky, seba, helmu ...
Vlastne helmu nie, tú si beriem do kúpeľne a umývam ju vo vani, čo musím robiť tajne, pretože sme si s manželom povedali, že všetko okolo pretekov zostane v garáži a doma nič riešiť nebudeme. Takže helmu nosím do sprchy tajne, lenže potom ju väčšinou zabudnem na sušiaku a aj tak to praskne.
- Manžel nepatrí do motoristického sveta?
Je účtovník. Na žiadnej rally so mnou nebol a stále si myslí, že jazdím ako dievčatko, teda pomaly a bezpečne. A ja ho pri tom nechávam. Nebol nervózny ani pred Dakarom, myslel si, že sa idem len tak prejsť.
Dokonca mi povedal, že keď sa Dakar jazdí v čase voľby prezidenta, mala by som si vybaviť voličský preukaz a voliť niekde na trase. Jeho prístup je "hraj sa, ale neťahaj to domov" - a ja to rešpektujem. Manžel je však zároveň moja veľká podpora, bez neho by som pretekať nemohla.
Čo teda na vaše pretekanie hovorí?
Trpí ho. Spoznali sme sa v čase, keď som bola ešte na strednej, pretekanie so mnou prešiel od začiatku a chvíľami musel veľmi trpieť, pretože som nehovorila o ničom inom. Rozprávala som mu o rôznych matičkách, šróboch, čo ho asi nezaujímalo, ale trpezlivo počúval.
Na Vianoce som si nepriala kabelky, ale helmu alebo pneumatiky. Toto všetko prečkal a teraz má pokoj, pretože mám svoj tím, ktorý sa o všetko stará a s ktorým všetko preberám, a manžel sa teraz čuduje, že už nechcem pneumatiky, ale zase tie kabelky.
Keď som pred Dakarom povedala, že potrebujem kyslíkový stan, aby som si zvykala na vysokú nadmorskú výšku, najskôr sa zaujímal, na čo je to dobré, a potom mi ho kúpil.
- Manžel nie je motoristický fanúšik, vy zasa poznáte všetky úskalia - budete raz tolerovať, aby sa rovnakému športu venovalo vaše dieťa?
Myslím, že budeme radšej, keby robilo normálny šport alebo hralo na klavír.
Otec hovorieval, že aj dievčatá môžu smrdieť potom
- Kedy ste sa prvýkrát posadili na štvorkolku?
To už bude pätnásť rokov. Spočiatku mi prišla špinavá, hnusná, nechápala som, prečo na tom mám sedieť. Lenže potom mi začalo imponovať, že tento šport nikto nepozná, bolo to neznáme aj pre mňa.
Jazdili sme na expedície, bola som v Izraeli, Grécku, v Taliansku. Potom som začala pretekať.
- Čomu ste sa venovali, než ste sadli na štvorkolku?
Odmalička som robila atletiku. Behala som dlhé trate od 1 500 metrov a skákala do výšky. Patrila som k najlepším atlétom vo svojej vekovej kategórii, lenže potom prišla puberta a koniec. Čo ma dodnes mrzí, pretože atletiku mám rada a stále ju sledujem.
- Pomáha vám atletický základ pri naberaní kondície na preteky?
Veľmi. Odmalička som cieľavedomá, pretože mi otec vždy hovoril, že aj dievčatká môžu smrdieť potom a byť špinavé a vždy ma viedol k tomu, aby som v športe patrila k tým najlepším.
Nie že by som musela nutne vyhrávať, ale vždy hovoril, nech zo seba vydám to najlepšie. Dodnes beriem ako samozrejmosť, že pri tréningu driem.
- Prečo je na štvorkolke potrebná dobrá kondícia?
Náročné je už to, že som pri pretekoch od štvrtej od rána hore a do postele sa dostanem o polnoci. Na štvorkolke navyše celý čas stojím na nohách v osobitnom polosede, z čoho bolí zadok, stehná, medzilopatkové svalstvo a ruky.
Tie trpia veľmi, navyše občas zapadnem a musím štvorkolku vyhrabať alebo ju prevrátiť na kolesá. Celú dobu makám a po pretekoch si pripadám, akoby som nakladala uhlie niekde v sklade.
- Aká časť tela bolí najviac?
U mňa je to pravá strana chrbta, pretože vpravo mám plyn. Veľmi preťažujeme bedrovú časť chrbta, takže musím posilňovať vnútorné svalstvo. Ako sa Dakar približoval, tréningy boli ostrejšie, občas som aj plakala, ale pri závode je to potom jednoduchšie.
- Na Dakare ste boli prvýkrát. Je návykový?
Je to droga.
- Pôjdete aj budúci rok?
Túto odpoveď ešte necháme dozrieť, všetko je zatiaľ veľa čerstvé.
Olga Roučková
- Olga Roučková (33) sa narodila v severočeskom Děčíne.
- Odmalička sa venovala atletike, v ktorej mala úspechy, ale v čase dospievania s pretekaním prestala.
- Pred pätnástimi rokmi prvýkrát sadla na štvorkolku a o pár rokov neskôr začala pretekať.
- V januári úspešne zvládla Rally Dakar.
- Získala pohár za celkové tretie miesto v ženskej kategórii motocyklov a štvorkoliek, v kategórii štvorkoliek bola celkovo dvadsiata šiesta.
- Štartovala za český tím Moto Racing Group a pretekala na štvorkolke Yamaha YFM700.
- Vlani sa stala majsterkou Európy v jednej z najextrémnejších sérií pretekov FIM Europe.
- Je vydatá.
- Jej koníčkom sú okrem motorizmu bojové športy, cyklistika a atletika.