Vlani dokončila vysokú školu a dva filmy, za ktoré teraz dostáva jednu cenu za druhou. Jej drámu Špina vyhlásili kritici za najlepší film a ju samotnú za Objav roka. Film nominovali na Českého leva rovnako ako dokument Mečiar. Na filme Špina pracovala tri a pol roka a najväčšou motiváciou jej boli blízki ľudia, píše iDnes.cz.
"Veľa z nich zažilo znásilnenie, ale skoro nikto ho neohlásil. Pre nich a ich rodiny je to temné tajomstvo. Keď som sa potom pozrela na štatistiky, zistila som, že to nie je len problém môjho okolia. Polícia denne zaznamená dva až tri prípady znásilnenia, podľa zistení sa ich ale odohrá desaťkrát viac a páchatelia sú často blízki obete. To je predsa šialené. Filmom Špina som chcela poukázať na to, čo ľudia prežívajú, keď sa im niečo také stane," vysvetľuje Tereza Nvotová s tým, že znásilnenie a zneužívanie sa netýka len žien.
"Muži majú väčšinou skúsenosti so zneužívaním alebo znásilnením z detstva a u nich je to ešte väčšia tabu ako u žien," hovorí. O podobných veciach sa však v spoločnosti príliš nehovorí. Prečo?
"To zreteľne ukázala kampaň MeToo, ktorá chcela na tento problém poukázať. Ženy po celom svete zdieľali svoje traumatické zážitky a upozorňovali tak na nebývalý rozmer tejto veci. A v Českej republike a na Slovensku prišiel hysterický odpor. Čítala som komentáre, že každá obeť MeToo si tieto veci zaslúžia. Všetky tieto reakcie vysvetľujú, prečo obete mlčia. Radšej sa pokúsia udalosť vytesniť a zabudnúť, čo ide len ťažko. Akoby tu nikto nevidel rozdiel medzi sexom, ktorý obaja partneri chcú, a násilím," hovorí Tereza Nvotová.
Veľký problém podľa nej je, že ľudia nečítajú a nechcú počúvať reálne skúsenosti žien. Utvoria si názor bez toho, aby čokoľvek konkrétne čítali alebo počuli.
"Keď im navrhnete, že sa porozprávate o jednotlivých prípadoch, žiadny nepoznajú. A z toho vyplýva aj druhý problém, že nie sme schopní počúvať svoje okolie, čo je to najhoršie.
Takmer každá žena má skúsenosti so sexuálnym obťažovaním, každá desiata žena v Česku bola znásilnená, z čoho vyplýva, že každý z nás pozná niekoho, komu sa to stalo. Ale koľko ľudí o tom so svojimi blízkymi hovorí? Ľudia sa nevedia počúvať ani v rámci rodiny, nedokážu si pripustiť, že by sa niečo také stalo ich dcére, matke alebo manželke," poukazuje a dodáva, že keď tieto veci začneme riešiť, neznamená to, že prestaneme mať sex alebo spolu nebudeme flirtovať.
"Mňa v živote nikdy nikto nezbalil tak, že ma sexuálne obťažoval alebo na mňa kričal oplzlosti. A myslím, že ani žiadnu inú ženu." Veľký tlak na ľudí vytvárajú sociálne médiá.
"Všetci máme tendenciu okamžite reagovať, zaujať názor, postoj, Twitter je na tom vyložene založený. Ja sa koľkokrát čudujem, kde ľudia berú čas. Sama by som sa nevedela vyjadriť ku všetkému, potrebujem predtým aj premýšľať. Bolo by fajn, keby sme si uvedomili, že niekedy stačí chvíľu počúvať," hovorí.
Režisérka vidí problém aj v tom, že ľudia sa vyjadrujú k veciam, o ktorých príliš nevedia. "Mňa napríklad vždy pobaví, keď stretnem ženu alebo muža, ktorí sú hrozne antifeministickí. Keď sa ich spýtam, čo je to feminizmus, tak začnú hovoriť o tom, že feministky nevaria, neholia sa, nemajú sex. Akonáhle im vysvetlím, že je to hnutie za rovnoprávnosť žien a mužov, tak sa nakoniec zhodneme, že je to správne. Kto by tiež chcel, aby jeho žena mala nižší plat ako jej mužskí kolegovi? Ale napriek tomu sa to stále deje na mnohých úrovniach."