Hoci by už vlastne mohla byť na dôchodku, nikdy o ňu režiséri, zvlášť v Česku, nemali taký záujem ako teraz. Okrem toho celý život, ako sama hovorí, hrala ježibaby a vrahyne, a zrazu má v Babe z ľadu nahú milostnú scénu - a za tú úlohu dostala Českého leva.
Ale prečo až teraz, po šesťdesiatke, má Zuzana Krónerová taký úspech? Nepochybne je talentovaná herečka - tiež má byť po kom. Jej energia je nákazlivá.
Má talent na jazyky, napríklad hovorí česky, ako sa môžete teraz presvedčiť napríklad v predstavení Dlhoprstý a baza v pražskej Ypsilonke, ako keby inak ani nikdy nehovorila.
A ku všetkému je srdečná a vtipná, takým tým trochu suchým spôsobom ako jej otec, slávny herec Jozef Króner. V rozhovore pre Lidové noviny prezradila aj, že na ňu "sadajú otcove a mamičkine výroky" čím ďalej tým viac.
- Už vám niekto povedal, že máte zaujímavú farbu hlasu?
Ale áno. To mi píšu hlavne rozhlasoví poslucháči, ale môj hlas klesá nižšie a nižšie. Ako idú roky, je hlbší a hlbší. Tak neviem, kde to skončí.
- Mali ste niekedy vo svojom živote väčšiu hereckú konjunktúru než teraz, po šesťdesiatke?
A viete, že ani nie? Mala by som sa pomodliť a byť vďačná.
- Máte pre to vysvetlenie?
Je to samozrejme aj náhoda a šťastie, pretože moji rodičia nechceli, aby som sa dala na hereckú dráhu. Na jednej strane si neboli istí, či mám talent a tiež vedeli, že herec "je slečna, ktorá čaká na vyzvanie k tancu ", ako hovoril Miloš Kopecký.
Ja som mala šťastie, že raz išiel okolo bratislavského divadla Astorka režisér Bohdan Sláma a zazrel moju fotografiu na výveske a pretože sa rád inšpiruje skutočnými ľuďmi, vraj povedal: "Táto herečka mi pripomína tú pani, podľa ktorej som písal postavu matky v Divokých včelách."
Potom sa pozrel bližšie: "ale veď to je Krónerová, tú poznám zo starých inscenácií." Takže za našou spoluprácou stála fakt náhoda.
- Plod vašej poslednej spolupráce, film Baba z ľadu, získal šesť Českých levov, dokonca ho poslali súťažiť o Oscara. Napadlo vám, čo by na to povedal váš otecko, keby film, v ktorom hráte, získal Oscara, rovnako ako ho v roku 1965 získal Obchod na Korze, v ktorom exceloval on?
To viete, že som si na neho spomenula a tiež na to, ako sme spolu v noci vysedávali v našej kuchyni a viedli reči o živote a o herectve. Raz mi povedal: "Vieš čo? nemusíš byť najlepšia, ani najslávnejšia. Stačí, keď budeš taká tá šťuka v rybníku, ktorá občas rozčerí vodu."
Tak možno že by sa mu páčilo, že som tu vodu trošku rozvírila. Ale viete, môj otec, ale aj mamička, ktorá bola tiež herečka, ku mne boli vždy veľmi kritickí. Takže som ich prestala pozývať na premiéry.
- Vášho otca vtedy, v '65. roku, do Hollywoodu na odovzdávanie Oscarov nepustili?
Nepustili. Namiesto neho letel nejaký súdruh z československého Filmexportu, možno nejaká súdružka sekretárka. Oni otca dokonca nechali prísť s kuframi na ruzyňské letisko.
Mamička ho predtým donútila nechať si ušiť nóbl obleky, aby "reprezentoval". To stálo „majland“, asi štrnásť tisíc korún československých, čo boli v 60. rokoch veľké peniaze. No a keď s tými kuframi dorazil do Prahy, čakal ho tam súdruh z Filmexportu: "Pán Króner, vy ste už v Amerike boli. Tak teraz poletí zase niekto iný."
Otec bol totiž predtým na premiére v New Yorku - a to bola veľká sláva. Bohužiaľ nemôžem nájsť jeho zošit, kam si foneticky napísal svoju reč: "Lejdys and džentlmen, let mí introdjús majself... "
Najviac ho ale vtedy dojalo, keď za ním po premiére prišiel Jiří Voskovec. Kľakol si pred ním na jedno koleno, aby vyjadril, ako sa mu otcov výkon páčil.
- Nechce sa mi veriť, že otcovi povedali až na letisku, že nikam neletí.
Bolo to tak. Zostal tam stáť s tými kuframi. Ani neviem, či potom ešte stihol tie obleky vynosiť. No a keď sa veľká delegácia, v ktorej bol Elmar Klos, Ján Kadár a Ida Kaminsky, vrátila z Hollywoodu s Oscarom, išiel ich otec zase privítať.
- Juraj Herz, ktorý nedávno zomrel, bol v Obchode na korze asistentom réžie, že?
Bol druhým režisérom, režíroval zadný plán, takže komparz, epizódne postavy. A keď som vlani v lete videla v Karlových Varoch Obchod na korze reštaurovaný, digitalizovaný, bol tam naraz vidieť každý detail, každý odtieň čiernej a šedej. A tam som si uvedomila, ako bol Herz geniálny - pretože ten druhý plán naozaj žil.
Ja som mala vtedy 12 rokov. Cez prázdniny som strávila pár týždňov v Sabinove, keď nakrúcali film. A dodnes počujem, ako Juraj Herz, mladý, čierny, fúzatý, kričí do megafónu: "komparz, zoradiť sa na pľac!"
- Pamätníkov nakrúcania toho slávneho filmu už veľa nie je. Čo vám ešte utkvelo v pamäti?
Keď si na to spomeniem, vždy si najskôr vybavím kontrast toho krásneho mestečka s námestím a historickými domami - a tú znepokojujúcu mohylu víťazstva, ktorá na námestí stála naozaj po celú dobu natáčania.
Obchody boli premaľované, komparzisti v dobových kostýmoch - bolo to úplne, ako by sme sa vrátili do tých starých čias. Potom mi utkvelo napríklad to, že vo vnútri toho domu, na ktorého štíte stálo: Rozália Lautmannová, galantéria, bola v skutočnosti čistiareň.
Pretože interiéry sa natáčali v ateliéroch na Barrandove. A v tej čistiarni obsluhovala milá pani, ktorá mala dcéru Magdu v mojom veku. Otec sa s ňou dohodol, že u nich budem spať.
S Magdou som sa veľmi skamarátila, dodnes si píšeme, teraz teda skôr esemeskujeme. Jej mamička mi dokonca niekedy dovolila v tej čistiarni obsluhovať. A to som si pripadala ako skutočná predavačka.
A ešte si pamätám, ale berte to ako dojmy dvanásťročnej pubertiačky, že v jednom z domov bola zriadená rekvizitáreň a pán rekvizitár, dosť excentrický človek, mal opičku, ktorá s ním všade chodila ako psík.
- Zaujal vás niekto zo štábu?
Veľký zážitok bolo vidieť, ako pán Kadár režíruje. Za ním vždy stál Elmar Klos, mal pripomienky, ktoré Kadár rešpektoval. Kadár bol ten temperamentný, ten realizátor, naopak Klos, mimochodom, veľmi pekný človek a zrejme introvert, to strážil po režijno-dramaturgickej stránke.
Nikdy tiež nezabudnem na Mulínka, čo bola prezývka Vladimíra Novotného, kameramana, ktorý okrem toho, že bol geniálny kameraman, bol aj vynálezca. Napríklad vyrobil takú zvláštnu kušu, ktorú potom daroval môjmu otcovi.
Vyzeralo to ako puška, malo to pažbu, ale vkladali sa do toho šípy. Dostrelila na vzdialenosť 300 metrov! Tak sme sa potom často na našej chate bavili strieľaním do vzduchu a hľadaním šípov.
- Ako sa otec skamarátil so psom Esencom, ktorý vo filme hrá?
Otcovi toho psíka asi tri mesiace pred nakrúcaním poslali do Bratislavy, aby si na seba zvykli, ale ten pes bol chudák z výskumného ústavu, vtedy sa ešte robili pokusy na psoch.
Bol taký vystrašený, že akonáhle videl biely plášť, roztriasol sa, niekedy aj pocikal. Dokonca stačilo, aby otec na prechádzke pozdravil susedku v svetlom plášti - a pes začal behať okolo ako šialený, že raz tak otca zamotal vodítkom k dopravnej značke. Bol to taký problémový pes, že musel mať aj dabléra.
- Kto vymyslel to čudné psie meno?
No to bola tiež akcia! Keď otcovi toho psa poslali, prišiel z produkcie telegram: "Zvykajte psa na meno Berko." A keď si pes horko ťažko na to meno začal trochu zvykať a počúvať, to bolo asi po mesiaci, prišiel nový telegram: "Premenovanie psa na Esenc."
Chudák pes! Viem, že otec chvíľu uvažoval, že by si ho nechal, ale nakoniec to neurobil. Možno mamička nechcela. Otec napísal niekoľko knižiek poviedok a jedna z nich je aj o Esencovi, vlastne mu v nej postavil pomníček.
- Obchod na korze skončil na dlhé roky v trezore. Hocikoho sa musel dotknúť, pretože ukazuje, ako sa lámu charaktery v ťažkých časoch.
Samozrejme. Otec potom aj dostal veľa listov. Mnohé boli pochvalné, ale dosť bolo aj nepodpísaných. "Že sa nehanbíš, ty špinavý biely Žid, takto očierňovať Slovensko... " A podobne.
- Trápil sa tým, alebo nad anonymami mávol rukou?
No tak ... samozrejme že to bolo veľmi nepríjemné. Ale nečudoval sa tomu, pretože jeho generácia zažila za vojny Slovenský štát.
- Ako vlastne otec prežil vojnu?
Musel nastúpiť na povinnú vojenskú službu a potom ho poslali do Nemecka kopať zákopy. Vrátil sa taký vychudnutý, že ho vraj vlastná matka nespoznala. Bolo to vraj strašné, čo tam videl a ako sa tam trpelo.
Po vojne mu niektorí kolegovia hovorili: "Jožo, veď ty by si si zaslúžil dvestopäťdesiat päťku." Viete, čo to bolo? Paragraf za odbojovú činnosť. Taký človek mal plno výhod, Mohol napríklad dostať skôr auto, mohol jazdiť v električke zadarmo, dokonca sa to aj dedilo...
Ale otec povedal, že by sa musel hanbiť, pretože skutoční partizáni skoro všetci zahynuli. Na druhej strane tí, ktorí sa za vojny schovávali v kukurici, potom vyliezli a stali sa z nich veľkí komunisti.
- Včera som sa bola pozrieť v Ypsilonke na predstavenie Dlhoprstý a baza, kde hráte jednu z hlavných rolí. Ako na vás v Ypsilonke prišli?
Ja som Ypsilonku vždy obdivovala, chodievali hrať aj do Bratislavy. Jirka Lábus je napríklad odjakživa môj idol. V Macbethovi bol úžasný, strašne komický a zároveň úplne hrozivý. Alebo Jana Synková, ja neviem, ako to robí, ona je jednoducho úkaz.
Len pípne tým svojim hláskom - a diváci sa priam "rehocú". Naša bratislavská Astorka s nimi mala družbu, stretávali sme sa aj na festivaloch. Na mňa vždy veľmi pôsobila tá ich hravosť, sloboda, improvizácie.
No a za tých možno štyridsať päť rokov, čo ich poznám, tak vždy keď sme sa stretli s režisérom Janom Schmidom, mi tak v pokluse hovoril: "Zuzana, tak skúšame, áno? Budeme spolu robiť."
Ja som nevedela, o čom hovorí, ale nebola som proti. "Zavolajte..." Ja som totiž typ herečky, aj keď na to nevyzerám, ktorá sa nikam sama nepchá. Skôr som taká tá " „sedávej, panenko, v koutě, budeš-li hodná, najdou tě“. Ale nikdy nikto nezavolal.
A teraz, po tých desaťročiach, odkedy sa táto scénka niekoľkokrát opakovala, zrazu pred pol rokom telefón, že ma chcú požiadať o účinkovanie v Ypsilonke. A ja som si hovorila: "Tak už to prišlo! Dožila som sa toho!" A povedala som: "Áno."
- Prekvapilo ma, že už zase, ako v časoch totality, fungujú v divadlách narážky na politickú situáciu. Po Novembri to zmizlo.
Áno. A diváci veľa reagujú. Aj keď musím povedať, že tie fóra sú dnes priamočiarejšie. Už si jednoducho nemusíme dávať pozor na ústa. Za socializmu to bolo miernejšie, veľmi zašifrované - a ľudia to priam hltali.
Pamätám sa, že v Slovenskom národnom divadle, kde som bola tri roky členkou, ešte za socializmu naštudoval Vlado Strnisko Samovrahov od Nikolaja Erdmana. A diváci reagovali na premiére tak, že z lóže na protest odišiel vtedajší socialistický minister kultúry.
To predstavenie bolo mimochodom také skvelé, že sme ho hrali aj po revolúcii. A zase si v tom ľudia našli nové inotaje. Pretože keď je hra dobrá, nájde si v nej divák to svoje v každej dobe. Ja teraz hrám v Prahe aj v inej výbornej hre v alternatívnom divadle Letí, volá sa to Čaj a apokalypsa.
Je to trošku úlet, autorka má už skoro 80, ale je veľmi moderná. A ja tam mám tiež apokalyptické monológy o tom, čo sa teraz deje vo svete. Ja totiž na Slovensku spolupracujem s ochranármi prírody, pretože som zúfalá z toho, že táto téma naše politické štruktúry, počnúc predsedom vlády až po ministra životného prostredia, vôbec nezaujíma. ale apokalypsa sa predsa už deje.
Stačí si pustiť správy: zemetrasenia, povodne, sucho... Pretože to, čo robíme so zemeguľou, je niečo príšerné. Dôkazom čoho je aj to, že tento rok zmizla jar.
- Vráťme sa ešte k Babe z ľadu. Hrali ste aj niekedy skôr milovníčku?
Ja som nebola nikdy typ milovníčky, rovnako ako som nikdy nebola typ na krásné princezné. Tiež som vraj už ako trojročná otcovi povedala: "ocinko, že je lepšie hrať tie zlé škaredé ježibaby než krásne princezné?" Otec žasol: "Máš pravdu, dieťa moje. Ako si na to prišla?"
Milostná scéna v Babe z ľadu ale moja prvá nebola. Kedysi, ako skoro tridsaťročnú, ma v jednej televíznej inscenácii vyzliekol režisér Jozef Bednárik, ale bolo to veľmi decentné.
A v televíznom debute Fera Feniča Brehy nehy, ktorý bol tri roky v trezore, pretože vraj náš divák tomu ešte nedorástol, som hrala starú pannu a mala tam jemnú milostnú scénu. No a potom dlhé desaťročia nič - ani sa nečudujem.
Hrávala som celé roky ježibaby, vrahyne alebo dojemné komické postavy - a zrazu moja labutia pieseň s Pavlom Novým! Na jednom slovenskom serveri som sa dočítala, že je to "Najkontroverznejší filmový sex posledných rokov".
- Je pravda, že tú scénu na Slovensku z filmu dokonca vystrihli?
Áno, RTVS (Rozhlas a televízia Slovenska) to vystrihlo.
- A dôvod?
Ja neviem. To sa musíte opýtať ich. Ja som to pre slovenských novinárov komentovať odmietla. Právne je to ale vraj tak, že keďže RTVS bolo jedným z koproducentov filmu a bolo to vo vysielacom čase slovenskej televízie, mali na to právo.
- Režiséra Bohdana Slámu vraj postavili pred hotovú vec.
Ja by som to nechcela veľmi rozpitvávať. Pani dramaturgička z RTVS, ktorá je mimochodom moja spolužiačka, mi povedala, že navrhovala vystrihnúť len jeden záber, "kde si, Zuzi, nevyzerala úplne pekne". Ale povedali jej vraj, že keď už, tak radšej celú scénu.
- Vlastne ma prekvapilo, že Slováci sú prudérnejší než Česi.
No to by vás ale nemalo prekvapovať. Slovensko je katolícka krajina. Síce nie natoľko ako Poľsko, ale je. A konzervatívnejší sú aj diváci. Mne sa najviac páčilo, čo o tom napísala jedna mladá psychologička do slovenského denníka SME.
Totiž, že RTVS sa zachovalo presne tak, ako sa vo filme správajú synovia tej matky Hany. Oni jej nedovolili žiť plnohodnotný život. A môj súkromný názor je, že si aj tak veľmi nepomohli. Pretože desať dní predtým bežala Baba z ľadu v Českej televízii - takže kto zo Slovákov to chcel vidieť celé, mohol.
- Povedzme si to na rovinu: v skutočnosti nevadil sex, ale to, že ide o sex starších ľudí.
Presne tak. Ja som sa vlastne mala uraziť, že už vyzerám tak zle, nie? O Rómoch, o imigrantoch, o gejoch, o transsexuálov, o handicapovaných si nikto nič zlé nedovolí povedať.
- Starí ľudia sú ale diskriminovaní bežne.
Áno. Máš viac než päťdesiat? Vráť sa do hrobu, mŕtvola! Je na to už dokonca už aj názov, hovorí sa tomu ageizmus.
Viete, čo ma tiež strašne hnevá? Ako nám stále vnucujú tie krémy proti vráskam, proti starnutiu. Ale prečo proti? Veď je to krásne obdobie života. No pretože vek je taká choroba, ktorú musíte okamžite začať liečiť.
Práve včera som išla vlakom z Bratislavy a v ňom sedeli veľmi hluční mladí muži. A za nimi dvaja penzisti, asi Angličania, ktorí išli spoznať Prahu.
Boli veľmi svieži a bodrí, ale určite mali cez sedemdesiat. A tí mladí Slováci o nich hovorili ako o "tých dedkoch". Mňa to tak nahnevalo, že som im mala chuť povedať: "A ja vám teraz poviem niečo, čo vás prekvapí: Viete, že aj vy budete starí? Že budete dedkovia? Teda ak budete mať šťastie a neumriete už zamlada." Svrbel ma jazyk, ale nakoniec som zbabelo nič nepovedala.
- Mimochodom, čo vám na Babu z ľadu povedali vaše dve dospelé deti?
Moje deti sú dosť kritickí diváci. Syn, ktorý si dáva pozor, aby bol stále dosť cool - je totiž bubeníkom v deathmetalovej kapele -, sa mi priznal, že ako sa film chýlil ku koncu, skoro začal vzlykať. Tiež mu vraj jeden kamarát ponúkal lístok: "Hej, hrá tam nejaká Krónerová a je vraj nahá!"
Moje deti sa totiž volajú po svojom otcovi. A môj syn s takým tým svojim suchým humorom povedal: "A vieš, čo? Ešte ku všetkému je to moja matka."
- Pri nakrúcaní Baby z ľadu ste prešli otužileckým tréningom. Aké to bolo, prvýkrát vliezť do ľadovej vody?
No to už bola „brnkačka“, ako vy v Česku hovoríte. Mučivé bolo to odhodlávanie sa. Aj pre režiséra a producentov. Pretože ja som to najskôr režisérovi Slámovi vyhovárala, že je to pekná blbosť a či by nevymyslel skôr nejaký iný šport.
Potom som dúfala, že mi to zakážu doktori, ale pani doktorka, pretože v mojom veku už všeličo pobolieva, naopak povedala, že Japonci liečia artrózu chladom. "Možno vám to urobí dobre..."
Mala som začať trénovať - ale bolo leto. Tak som sa išla opýtať nášho operného speváka Martina Babjaka, ktorý sa otužuje už dlho, ako mám začať. Povedal, aby som z toho nerobila problém a začala na jeseň.
"Jednoducho choď raz týždenne plávať do rybníka, a ako sa budú voda a vzduch ochladzovať, pôjde to samo." Pamätám sa, že prvýkrát som išla plávať 9. septembra, voda bola vlastne ešte teplá. A potom to šlo postupne. Ja som totiž inak strašne zimomravá, pravý opak otužilcov.
- Takže žiadny šok zo studenej vody sa nekonal?
Vlastne nie. Ale najprv som sa musela naučiť vliezť tam naraz, nepostaviť sa v tej vode. A celkom mi pomáhalo dookola si opakovať: "Fuj, tá voda je ale odporne teplá."
Teraz to už vôbec nie je problém. Vlastne som tej studenej vode prepadla. Len je škoda, že som to nepoznala, keď boli moje deti malé, bola by som ich otužovaním uchránila od rôznych prechladnutí, chrípok, alergií.
- Má plávanie v studenej vode aj nejaký duchovný rozmer?
Samozrejme. Otužovanie je zdravé aj pre dušu. V Babe z ľadu je tá studená voda vlastne metafora slobody. Filmový publicista Jan Lukeš to napísal výstižne: že tá Hana, ktorú som hrala, ako by bola zakliata v ľade. Vlastne ani nevedela, že je nešťastná. Ale paradoxne práve tá ľadová voda ju oslobodí.
- O herectve občas niekto povie, že je založené na predstieraní, vlastne falošnosti. Je to vôbec užitočné povolanie?
No to je pre mňa práve teraz veľká otázka. Mohlo by byť užitočné. Lenže práve v tejto dobe na Slovensku pociťujeme, že kultúra - a teda aj divadlo - tých, ktorí o nás rozhodujú, vôbec nezaujíma. Čo je veľmi smutné. Môj otec vždy hovoril, že herectvo je jeden veľký podvod. "Ale Bohom požehnaný podvod."
Ja som presvedčená, že kultúra a umenie kultivujú dušu národa. Keď štát nepodporuje kultúru, môže vzniknúť fašizmus. A toho sme teraz na Slovensku svedkom, máme extrémistov už aj v parlamente.
A tiež, ako hovorieval bratranec Martina Hubu, sochár Marco: "Po vás hercoch aspoň nezostáva toľko toho bordelu ako po sochároch." Je to tak. Po nás nezostane nakoniec nič. Naše povolanie je "podenkové" (dočasné, pominuteľné, pozn.red.).
- Čože?
Podenky. Po česky jepice.