- Ako sa v ČSSR stanovovali ceny v obchodoch?
Maloobchodné ceny sa určovali bez ohľadu na veľkoobchodné ceny. Najdôležitejším faktorom v cene bola takzvaná daň z obratu, ktorá sa v prípade základného tovaru, ktorým boli potraviny, pohybovala v negatívnych číslach.
To znamená, že bol tento tovar dotovaný štátom. Mlieko sa napríklad predávalo trvalo pod cenu. Na druhej strane, daň mohla dosiahnuť výšku niekoľko tisíc percent, čo platilo predovšetkým pre výrobky prúdiace zo Západu, ktoré boli považované za luxusné.
- Kto riadil cenovú politiku?
V zásade bola tvorba cien výrazne centralizovaná. O základných obrysoch cenového vývoja rozhodovalo najužšie vedenie komunistickej strany, teda politbyro (užší orgán politického vedenia Komunistickej strany, pozn. red.) a neskôr predsedníctvo Ústredného výboru Komunistickej strany Československa.
Slovenský cenový úrad ako ústredný orgán štátnej správy v oblasti cien (tu je link: https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1973/135/vyhlasene_znenie.html). Rovnaký úrad fungoval aj v českej časti republiky.
Predtým existoval jeden Štátny cenový úrad, ktorý bol zriadený zákonom 53/1968 Zb., predtým Štátna komisia pre financie, ceny a mzdy a ešte predtým Štátny cenový výbor.
Na celkovú sústavu cien a mechanizmu ich tvorby dohliadal aj špecializovaný Najvyšší cenový úrad.
- "Za komunizmu bolo lepšie." Ako vnímate tento nostalgický postreh?
Štatisticky sa dá dokázať takmer všetko. Keď do spotrebného koša dáte veci, ktoré sú dnes bežné a pomerne lacné, zistíte, že pred rokom 1989 boli veľmi drahé, pretože boli považované za luxusné.
Zaspomínajte si v galérii na výrobky a produkty, ktoré v minulom režime poznali všetci:
Na druhej strane, ak si vyberiete potraviny v základnej kvalite a pripočítate k nim napríklad cenu ubytovania, vyjde vám, že životné náklady boli predtým výrazne nižšie. Okrem toho, štatistiky cien nereflektujú to, v akej miere boli dotknuté výrobky alebo služby reálne dostupné.
- Ktoré obdobie v priebehu štyridsiatich rokov socializmu bolo z hľadiska konzumu pre človeka najpriaznivejšie?
Čo sa týka potravín, boli to 70. a 80. roky, kedy sa podarilo zlepšiť výkon poľnohospodárstva. Už na začiatku 60. rokov bola krajina v mnohých ohľadoch nesebestačná a došlo aj k veľkým výpadkom dodávok potravín živočíšneho pôvodu.
- Kde vzal človek na auto, ktorého cena sa pohybovala okolo 50-tisíc korún, keď mzda v roku 1970 bola zhruba dvetisíc korún a dnešné bankovníctvo nefungovalo?
Pre priemerného človeka s priemerným príjmom to znamenalo predovšetkým dlhodobú úsporu. Šetriť sa dalo práve na jedle, veľa iných príležitostí nebolo. Jedlo hralo v spotrebnom koši domácností oveľa väčšiu úlohu ako je to dnes.
Výdavky za potraviny tvorili v 50. rokoch 40 percent všetkých výdavkov domácnosti, neskôr to bolo okolo 30 percent. Dnes je to výrazne menej. Priemyselné výrobky sa nekupovali tak často a navyše ich bol na maloobchodnom trhu nedostatok.
Televíziu ste nemenili každé štyri roky ako dnes, ale mali ste ju desať až pätnásť rokov. Rovnako to bolo s práčkou a ďalšími vecami.
- Bolo možné požičať si?
Možnosti požičiavania si sa postupne rozširovali, všeobecne však platilo, že si spotrebitelia mohli požičať len ten tovar, ktorého bol dostatok.
- Ako fungovali takzvané poradovníky?
Zapísali ste sa, ale napriek tomu tam mohli byť nejaké zvýhodnenia pre ľudí, u ktorých bol "verejný záujem". Týkalo sa to napríklad lekárov. Poukaz na odber automobilu sa však mohol udeľovať ako odmena, pridával sa k niektorým vysokým štátnym vyznamenaniam spoločne s finančnou odmenou, ktorá mohla byť použitá práve na daný automobil.
- Ceny tovaru sa obvykle v rámci éry socializmu menili len málokedy, ale niekedy dosť výrazne. Napríklad káva v roku 1977 stála 160 Kčs a ďalší rok už 240 Kčs, podobne aj čokoláda.
Bolo to spôsobené rastom cien na svetovom trhu komodít, príčinou bolo však aj prudké zvýšenie cien ropy vo svete.
- Prekvapilo ma, aký bol drahý textil, hoci tu existoval masívny textilný priemysel vyvážajúci do krajín socialistického tábora.
To je síce pravda, ale nesmiete zabúdať, že textilný tovar bol relatívne drahý až do výrazného zlacnenia po uvoľnení dovozu z Ázie. Ľudia väčšinou disponovali menším šatníkom, než je dnes zvykom.
Bežnou praxou bolo opravovanie oblečenia - napríklad štopkanie ponožiek alebo oprava pančúch. Ale aj na Západe bol textilný tovar relatívne drahší ako teraz.