Benátska filozofka ani napriek svojmu šľachtickému titulu nemala počas života na ružiach ustlané, akoby sa to mohlo zdať. Elena Cornaro Piscopiová sa narodila 5. júna v roku 1646 v Palazzo Loredan v Benátkach ako tretie dieťa Gianbattistu Cornaro-Piscopiu a Zanetty Boniovej.
Napriek tomu, že jej rodina bola urodzená, protipólom bola jej matka, ktorá ako roľníčka pochádzala zo skromných pomerov. Elenini rodičia neboli v čase jej narodenia ani manželmi.
Členovia Eleninej rodiny (okrem matky) patrili k bohatej a urodzenej vrstve, ktorej členovia boli už niekoľko generácií významnými mecenášmi umenia a vied.
Cornaro-Piscopiá si Eleninu matku nakoniec zobral za ženu, čím však výrazne naštrbil povesť rodiny. Na jej vylepšenie plánoval využiť práve dcéru Elenu. Tá bola ako mladá dievčina považovaná za zázrak.
Na základe odporúčania kňaza Giovanniho Fabrisa, rodinného priateľa začala od siedmich rokov študovať latinčinu a gréčtinu pod vedením skvelých inštruktorov. Po pár rokoch sa z nej stala odborníčka vo francúzštine a španielčine.
Od dvadsiatich dvoch rokov študovala klasickú a modernú gréčtinu, filozofiu, teológiu a učila sa hebrejsky. Bola tiež mimoriadne hudobne nadaná, hrala na niekoľko hudobných nástrojov (cimbal, husle či harfu) a hudbu aj skladala.
To, že študovala na univerzite, sa v tej dobe považovalo za niečo mimoriadne, nakoľko žiadna škola neprijímala ženy na vyššie štúdiá. Elena bola natoľko šikovná, že členovia univerzitnej rady odporučili, aby sa uchádzala o titul v oboch odboroch: teológii aj filozofii.
Kardinál Gregorio Barbarigo, kancelár univerzity, však udelenie titulu doktora teológie vetoval, pretože ženy vtedy nemohli vyučovať teológiu. Po vzájomnej dohode dovolili Elene zložiť skúšku na doktorát z filozofie, čo sa jej 25. júna v roku 1678 ako prvej žene na svete aj podarilo.
Jej témou boli Aristotelove Neskoršie analýzy a fyzika, tému obhajovala v latinčine viac ako hodinu. Zaujímavosťou je, že v nasledujúcich sedemdesiatich rokoch už Padovská Univerzita žiadny ďalší titul žene neudelila.
V súkromnej oblasti však počas svojho života taká úspešná nebola. Nikdy sa nevydala a bojovala s mnohými chorobami a posledných sedem rokov svojho života venovala štúdiu a charite. Zomrela pravdepodobne na tuberkulózu v roku 1684 krátko po svojich 38. narodeninách v Padove. Pochovaná bola v kostole Santa Giustina.