Jeroným Klimeš, Patricia Loveová, Steven Stosny, Petr Šmolka, Jiřina Prekopová a Tamara Tošnerová: Magazín DNES priniesol pohľady a názory niekoľkých renomovaných osobností z oblasti psychológie a psychiatrie, ktoré sa totuo problematikou zaboerajú.
Kríza mužstva
"Tvrdenie, že mužská identita je v kríze, nie je len fráza," hovorí psychológ Jeroným Klimeš. "Vždy existovali muži pod papučou, ale s postupujúcim blahobytom dramaticky pribúdajú deti, ktoré vyrastajú vo faktickom matriarcháte. Všetky dôležité rozhodnutia za nich robia ženy. Muži sa v takýchto rodinách striedajú po dvoch rokoch a majú okrajovú funkciu. Navyše stále viac detí sa rodí slobodným matkám."
Keď sa povie domáce násilie, väčšina ľudí si predstaví opitého, frustrovaného chlapa, ako mláti ženu, ktorá nemá kam odísť, zo zlosti nad svojím nepodareným životom. Ale týranie mužov? "Mužské násilie je fyzické, ženské verbálne," hovorí Klimeš.
"Názornú ukážku psychicky týraného muža vidíme vo filme Čas sluhov. Áno, mlčia a musia pozorovať, ako prichádzajú nielen o ženu, ale aj o odcudzenú dcéru. Na druhej strane práve táto dcéra napísala scenár, v ktorom úplne neskrývane kritizuje svoju matku. Inými slovami, Cimrman sa mýlil, keď hovoril, že budúcnosť patrí alumíniu. Budúcnosť patrí matriarchátu a s ním sa samozrejme zvýši percento týraných mužov," dodáva psychológ.
Bude z neho lepší človek
Asociácia pracovníkov intervenčných stredísk zverejnila zoznam situácií a správania, ktoré môžeme zaradiť do "škatuľky" domáce násilie. Nejde len o násilie, ale aj o to, keď nás blízka osoba uráža, ponižuje pred ostatnými, zakazuje styk s priateľmi, kontroluje financie.
Inými slovami: keď niekto blízky chce mať kontrolu nad všetkým, čo robíme. A to je ono. Mnoho žien sa vyžíva v pocite, že majú kontrolu nad svojimi mužmi.
"Veľa žien si neuvedomuje, že sa k svojim mužom správajú kriticky a nadradene. Keď sú s tým konfrontované, najčastejšie reagujú s údivom: Veď sa z neho snažím urobiť lepšieho človeka," píšu psychológovia Patricia Loveová a Steven Stosny v knihe Ako bez slov zlepšiť svoje manželstvo.
Žena, ktorá si knihu prečíta, najskôr zistí, že niekedy v živote bola tyranom. Alebo ním práve je. Ak si myslí, že nie, klame sama seba. Kniha okrem iného obsahuje vety, ktoré ženy mužom hovoria úplne bežne a rozhodne ich pritom nenapadne, že by si snáď niekto mohol myslieť, že svojich mužov nemajú rady alebo ich dokonca ponižujú.
Príklady z knihy:
- Udeľovanie nevyžiadaných rád: Keby si tam zavolal, bolo by ti hneď lepšie.
- Spochybňovanie jeho rád: O tom nemôžeš nič vedieť.
- Blahosklonné správanie: No aha, ako si vieš pekne vyžehliť košeľu, vidíš, že to ide.
- Neprejavovanie záujmu: Nechápem, čo na tom vidíš.
- Preformulovávanie jeho slov: Keď si tvrdil, že si unavený, myslel si tým, že sa nechceš so mnou baviť.
- Obviňovanie: Kvôli tebe som taká smutná.
Podobných príkladov je tam veľa a všetko končí vetou, že pokiaľ ich číta žena, je jasné, že si hovorí, ako ona nič také rozhodne nerobí.
Otecko je unavený
Možno sa tu len zbytočne hrabeme v slovíčkach. Možno že to, nad čím skôr muži mávli rukou a išli do krčmy, sa dnes považuje za ponižovanie, až slovné týranie. Alebo ide o ukážku celkovej precitlivenosti a hyperkorektnosti, v ktorých sa zmietame. Lenže medzi odborníkmi na vzťahy znejú varovné slová.
"Zo žien sú chlapi. Ich nároky na muža sa zvyšujú a nie sú schopné robiť kompromisy," hovorí psychologička Jiřina Prekopová. "Keď sa narodí dieťa, stáva sa stredobodom rodiny. Ženy mu dávajú prednosť pred mužom, ten sa ocitá na vedľajšej koľaji a nech sa snaží, ako chce, všetko je zle, všetko je málo. Nie nadarmo predtým platilo, že jedlo pri stole má vždy dostať ako prvý muž, hlava rodiny. Muž nemá mať v rodine len pozíciu bezcenného sluhu, ktorý sa má zo všetkých síl snažiť, aby boli všetci spokojní."
Ako príklad uvádzame rozhovor medzi dvomi štyridsaťročnými, vysoko postavenými manažérmi zo spoločnosti na finančné poradenstvo: "Kedykoľvek prídem domov, hneď mi odovzdáva malého do náručia. Už vo dverách, ešte keď sa vyzúvam. Je to také gesto, ako že sa mám tiež postarať, nech viem, čo to obnáša byť doma s deťmi. Viem, že to má ťažké. Byť stále doma s dvomi malými hyperaktívnym deťmi je strašne náročné. Ale ja som z práce úplne hotový, veď to poznáš. Denne hovorím napríklad s dvadsiatimi klientmi, stále niekam cestujem. Potrebujem si aspoň vydýchnuť, potom sa s malými pohrám. Môj otec ma rozhodne po príchode z práce hneď vo dverách nepreberal. Ten prišiel, hodil sa na gauč a mama stále hovorila: Chlapci ticho, otecko je unavený z práce."
"Jasné, u nás to bolo tiež tak. Stále sme počúvali, nech otecka neobťažujeme, že má veľa práce a podobne. No a čo keby si si malého vo dverách nevzal? Tak si s ňou o tom pohovor."
"Áno, to som párkrát skúsil. Rev, plač, vraj jej nerozumiem, som stále preč, už ju nemilujem. Som stále preč, jasné, ale preto, aby sme si mohli dovoliť ten krásny veľký byt a aby mohla byť s deťmi doma."
"U nás je to rovnaké. Keď sme sa konečne nasťahovali do domu, kvôli ktorému budem potiť krv ešte ďalších desať rokov, žena povedala mojim kolegom, keď prišli na návštevu, že som úplne nemožný. Už ani neviem, v akej súvislosti. Stál som tam ako prepichnuté koleso. Ani mi nenapadlo, ako reagovať. Jednoducho som mlčal a obracal mäso na grile ako debil."
Druhy teroru
Hovorí sa o rôznych formách teroru, ktorému sú muži vystavovaní. Nebudeme sa teraz venovať tomu fyzickému, kedy dáme prasknú nervy a po mužovi niečo hodí, prípadne do neho v zúrivosti búši päsťou. Zaujíma nás teror psychický, najmä jeho aktuálne podoby.
Jednou z nich je potravinový teror. Je veľmi rozšírený. To sú prípady, keď muž dostáva na jedenie výhradne to, čo považuje za správne žena.
"V podstate sa u nás prestalo variť mäso," hovorí sedemdesiatročný vysokoškolsky vzdelaný muž, ktorý celý život zastával významnú riadiacu pozíciu. "Žena má na dôchodku veľa času, tak sa začala venovať takzvanej zdravej výžive. Odovzdane to všetko chrúmem, ale občas si kúpim nejakú údeninu. Žena sa tvári nahnevane. Raz som našiel svoju salámu v odpadkoch. Keď som sa ohradil, vytiahla ju z koša a hodila mi ju do tváre s krikom: Tak ja sa snažím, aby sme žili zdravo, kupujem ti to najlepšie a ty žerieš takéto svinstvo. Kupujem si údeniny aj naďalej a zakaždým je u nás kvôli nim dusno. Raz mi ich dala za okno, že vraj z nich páchne chladnička. Lenže mi to nepovedala a pretože bolo vonku tridsať stupňov, večer som našiel salámu zelenú. Už som radšej nič nehovoril, zase by bol krik."
Pomerne častý je finančný teror. Ide o prípady, keď žena dáva mužovi najavo, že nie je dostatočne výkonný a obratný v zarábaní peňazí. Pozor, psychológovia považujú za ponižovanie, až psychické týranie aj porovnávanie s ostatnými mužmi, z ktorého vychádza váš partner zámerne a nespravodlivo negatívne.
"Nie, nevolaj im, sú pri mori. Oni totiž cestujú v zime k moru, vieš? Peťo môže vziať rodinu k moru nielen v lete, ale aj v zime, vieš? Počuješ ma? Nie, nijako to nemyslím. Ja už si vôbec nič nemyslím. Hlavne si nemyslím, že by som sa dočkala, že ty by si ma k moru niekedy vzal. Nie, mlč, ja viem, že teraz povieš, že nekradneš. Ale nechci, prosím ťa, aby som ťa za to obdivovala."
Pozoruhodný je aj časový teror. Ide o prípady, keď žena chce mať muža pod kontrolou, a teda často stráži, kde sa vyskytuje, ako dlho mu niečo trvá, prípadne prečo vôbec niekam šiel. Mnoho mužov tento teror za teror vôbec nepovažuje, pretože sú naopak uspokojení pocitom, že sa o nich ich žena bojí, žiarli, čo je príjemné pre ich ego.
Oslabený jedinec
Častý je aj teror seniorský. Ide o prípady, keď muž zostarol, ochorel, zoslabol a žena sa stala dominantnou polovicou páru. Zvyčajne sa objavuje vo dvojiciach, v ktorých dominantné postavenie zastával predtým muž.
Žena má teraz príležitosť dať mu doterajšie príkoria, ktorých sa dopúšťal, takzvane "vyžrať". V niektorých rodinách ženy dokonca vytvárajú rôznorodé sprisahanecké koalície s cieľom potrápiť muža, ktorý je práve nablízku a zdá sa byť oslabený.
Tamara Tošnerová, psychiatrička, ktorá sa špecializuje na problémy vyššieho veku, uvádza: "Starí muži sa často ocitajú vo veľmi ťažkej pozícii. Ak skôr bývali v rodine v dominantnej pozícii, keď zostarnú a napríklad ochorejú, pomerne často sa stáva, že partnerky preberú veliacu úlohu. Ak majú pocit, že im muž nejako ubližoval, majú možnosť mu to vrátiť. Stáva sa, že sa proti mužovi spikne aj matka s dcérou."
Psychológ Petr Šmolka prispel názorom kolegyni Tošnerovej do jej knihy Ako si vychutnať seniorské roky. Aj on potvrdzuje skúsenosť, že sa v dlhoročných manželstvách často odohráva nikým netušený teror.
"Niekedy až po mnohých rokoch spolužitia pozeráme, čo sa to vedľa nás vlastne vyliahlo. Poradňu potom vyhľadáme podobne ako hubár mykologickú poradňu - nech nám niekto povie, či je to ešte jedlé a chutné, alebo len jedlé, prípadne nejedlé či dokonca prudko jedovaté. Vek má totiž aj svoje tienisté stránky. Pritom nemusí ísť hneď o rozvíjajúce sa duševné ochorenie, aj keď aj to je dobré rozpoznať čo najskôr. Často stačí, že väčšina vlastností sa s prehĺbením veku zvýrazňuje."
Výsledkom je, že zo ženy, ktorá mala celý život v rodine hlavné slovo a všetci hovorili, že je to taká tá správna ženská, ktorá si vie v každej situácii poradiť, je v sedemdesiatich harpia zúfalá z toho, že už nemá koho riadiť, keď sú deti dávno preč z domova. Zostal jej len muž, tá bytosť, ktorá mlčí a je potrebné ju neustále napomínať, smerovať, riadiť a poučovať.
Muži sa prestávajú hanbiť
Z poznatkov a prieskumov Asociácie pracovníkov intervenčných centier vyplýva, že nejakou formou týrania v Česku trpí každý dvadsiaty muž. "Nemyslím si, že sa takéto prípady skôr neobjavovali. Skôr sa o nich nehovorilo," hovorí predsedníčka tejto asociácie Martina Vojtíšková.
"Teraz je ponuka pomôcť týraným ľuďom veľká, o problematike sa hovorí v médiách, v seriáloch, a tak muži prestávajú mať zábrany o svojich problémoch vo vzťahoch hovoriť. Veľkú úlohu zohralo, že od roku 2006 existuje zákon na ochranu pred domácim násilím. Vďaka nemu je možnosť účelnejšie chrániť obete. Polícia môže vykázať násilnícku osobu zo spoločného obydlia a v nadväznosti na políciu ponúkajú intervenčné centrá rodinám podporu. Štatistiky skôr vypovedajú o tom, že táto pomoc sa veľmi využíva, než o tom, že by obetí pribúdalo (informácie o zákone a štaistikách sa týkajú Českej republiky, pozn red.)," tvrdí.
Možno to časom bude tak, že si muži v takých pozíciách ani ako obete pripadať nebudú. Keď sa naplní predpoveď psychológa Klimeša a matriarchát úplne ovládne našu spoločnosť, súčasné tendencie pomenovávať a riešiť ponižovanie a týranie mužov vymiznú.
Stane sa samozrejmosťou, že muži budú tými slabšími, teda mlčiacimi? To, čo sa považuje za ich týranie, sa stane normou a nikto sa nebude pozastavovať nad tým, že žena povie mužovi, aký je nemožný, keď jej dostatočne rýchlo po jej príchode domov neprinesie k dverám teplé papuče?
"Bude horšie. Veľa chlapcov totiž vychováva iba matka, chýbajú im mužské vzory. Všimnime si, že na osem hyperaktívnych chlapcov pripadá len jedno hyperaktívne dievča," pripomína Prekopová.
A čo všetky tie duševne vyrovnané, sebavedomé a dobre sa učiace dievčatká raz povedia všetkým tým zmäteným, neistým, hyperaktívnym, rôznymi poruchami trpiacim chlapčekom? No predsa, že sú nemožní a nanič.