Sladký život papalášov: Akými autami jazdili, aké mali platy a pred čím mali prekvapivo najväčší rešpekt?

V jeho pracovni v Masarykovom ústave a v Archíve Akadémie vied ČR sa vŕšia škatule s knihami, ktoré dnes nechcú antikvariáty ani zadarmo. Pre neho však majú tie najrôznejšie kuchárky, príručky či detektívky z obdobia od konca druhej svetovej vojny do roku 1989 cenu zlata.

Archív Martina Franca

​

Vie z nich poskladať obraz bežného života v období, ktoré dnešní mladí ľudia poznajú už len z rozprávania rodičov či starých rodičov, a tí ho zas občas mávajú idealizované tým, že vtedy boli mladí – a keď je človek mladý, všetko sa zdá akési lepšie ako dnes.

​Keď sa pozriete na socialistické a dnešné elity, dá sa povedať, ktoré z nich boli bližšie normálnemu občanovi?

Ak sa to vezme z hľadiska ekonomickej úrovne a životného štýlu, rozhodne boli bližšie vtedy. Keď vynecháme príslušníkov ekonomickej elity, teda rôznych riaditeľov podnikov zahraničného obchodu a podobne, a pozrieme sa na stranícku elitu, tak tá väčšinou nemala žiadne astronomické príjmy a ani jej životný štýl príliš nevybočoval. Zvlášť, keď to porovnáme so Sovietskym zväzom, východným Nemeckom, Maďarskom alebo Poľskom, kde tie rozdiely boli obrovské.

Čím to bolo?

Tradičnými kultúrnymi návykmi. V susedných štátoch boli elity všeobecne výrazne odtrhnutejšie od bežných ľudí ako u nás. U nás boli skromnejšie už prvorepublikové elity. Už len to, že to neboli elity rodové, hralo rolu. Za prvej republiky sa veľmi zdôrazňovalo, že politickí predáci „pochádzajú z ľudu, z chalúpky“.

No i nová komunistická elita po roku 1948 mala väčšinou skromný rodinný pôvod. Neboli v detstve zvyknutí na žiadny luxus – a to sa potom odrážalo v ich záľubách v dospelosti. Vlastne som sa nikdy nestretol s tým, že by sa niektorý z funkcionárov nejako zvlášť staral o to, ako sa oblieka, čo je, ako býva.

Tí najvyšší mali síce k dispozícii veľmi slušné vily, ale rozhodne to nebolo niečo, čo by výrazne prežívali. A nižší káder pokojne býval na sídlisku. Pre týchto ľudí bola základná moc, nie hromadenie statkov. A potom tiež išlo o starších ľudí. Stranícka elita normalizácie sa sformovala v rokoch 1969 až 1970 v podstate z jednej generácie, ktorá postupne zostarla.

Ich zostava sa príliš neobmieňala, vychádzalo to z Brežnevovej politiky stability kádrov. Veď sa jej tiež hovorilo gerontokracia. Z jednoliatej masy starších mužov čiastočne vyčnieval, čo sa týka životného štýlu, len Lubomír Štrougal, o kto...