Sedel vo svojom taxíku pred ostravským hotelom Odra, keď mu na bočné okienko zaklopal mladík. Bolo popoludnie, 15. mája 1962. "Vzali by ste nás do Tatranskej Lomnice?"
Až teraz si všimol aj ju. Bola drobná, útla, bledá, mohla mať tak osemnásť rokov. "Dobre," pomyslel si, keď si ukladal dve stovky ako zálohu.
Tvrdé rany
Nevšímali si ho a on bol rád. Neznášal urozprávaných zákazníkov, nebol tu predsa kvôli rozprávaniu. Vyzdvihnúť, odviezť na miesto, prebrať peniaze a domov.
Blížili sa k Štrbe a nad horami sa vznášal súmrak. "Nie ste hladný?" - spýtalo sa ho dievča a zozadu mu podávalo balíček v obrúsku. To bolo prvýkrát, čo na neho prehovorila. Zavrtel hlavou. "Bohvie, ako dlho to už suší v taške," pomyslel si.
Po pár kilometroch ju počul znova. "Zastavte, je mi zle," poprosila. Súcitne sa za ňou pozeral, ako kráča ku krajnici. V ten okamih sa mu pred očami zatmelo. Ten úder ho skoro omráčil a nasledoval ďalší a ďalší.
Jeho noha skĺzla z brzdy. Vozidlo pomaly schádzalo po príkrej ceste a o pár sekúnd už naberal rýc...
Zostáva vám 85% na dočítanie.