Pán profesor, ako vnímate tú guľatú číslovkou na pomyselnej narodeninovej torte (narodeniny 3. júla, pozn.red.)?
Poznám biológiu, a tak chápem, že som v záverečnej fáze života, avšak všetko je relatívne. Keď som bol mladý a priviezli nám do nemocnice 90-ročného pacienta, divili sme sa, že niekto taký ešte žije. Dnes to nie je žiadna rarita, deväťdesiatnikov ošetrujeme veľa.
Zaznamenala som, že ste pred pár dňami opäť nechýbali na tradičnej charitatívnej cyklotour v prospech onkologicky chorých detí.
Áno, ešte stále beží. Má jedenásť etáp, každá meria okolo sto kilometrov a ja som absolvoval tri. Pre človeka, ktorý bicykluje od základnej školy, to zase tak veľa nie je. Len sa musíte zmieriť s tým, že v osemdesiatich vás tridsiati predbehú, aj keď nie všetci. A možno vás predbehne aj trénovaná žena.
V televíznom programe Na plavárni ste pred rokmi povedali Markovi Ebenovi, že si starobu predstavujete v prírode. Vy však stále pracujete. Napĺňa sa tá predstava?
Snažím sa o to. Keď vypukla koronvírusová pandémia, bola úplná chyba hovoriť ľuďom, aby sedeli doma.
Ja som od samého začiatku chodil na bicykli do lesa alebo na kajaku po Vltave.
Bez rúška?
Prosím vás! Veď som bol na tej rieke alebo na bicykli sám. Nič nezľahčujem, ale všímam si aj absurdity. Keď som išiel nedávno okolo Berounky, sedel tam rybár s udicou a na tvári mal rúšku. Chvíľku som premýšľal, či nemám zastaviť a vysvetliť mu, aká je to hlúposť. Žasol som, keď v televízii dávali benefičný koncert filharmónie a jeden klarinetista mal v rúšku dierku. Fúkal cez ňu do klarinetu a z neho potom na hráča pred ním.
Vy si život bez pohybu stále neviete predstaviť?
Nie som žiadny športový fanatik, ale pohyb je pre mňa naozaj súčasťou života. Je to nutné. Môj dedko, dedinský učiteľ, sa dožil 93 rokov. Ráno išiel na pole, potom učiť do jednotriedky. Vtedy ľudia fyzicky pracovali, no dnešný moderný človek, ktorý sedí v kancelárii pri počítači, to musí kompenzovať....
Zostáva vám 85% na dočítanie.