Jirka mi dal do života pozitívny náhľad. Boli sme úplné protipóly, spomínala Olga Menzelová

Zaujalo ma, že ste študovali okrem iného aj novinárčinu. Chceli ste byť novinárkou?

Odjakživa milujem češtinu, rada sa hrám so slovami. Jirka sa tomu vždy smial, čudoval sa, že aj keď málo čítam, dobre formulujem. To je práve práca tej školy. Svoje dcéry napomínam, aby hovorili pekne, napríklad aby nehovorili "dovi", ale "dovidenia". To, ako človek hovorí, aké slová používa, o ňom veľa vypovedá.

Ťažko znášam, keď ľudia robia chyby v esemeskách a na papieri, to nemám potom chuť odpovedať. Alebo keď na mňa chce nejaký muž zapôsobiť cudzím slovom, ale použije ho zle. To hneď viem, na čom som. S láskou spomínam na pani doktorku Neradovú, ktorá tú našu školu (Vyššiu odbornú školu publicistiky) založila alebo na profesorku Miklušákovú, ktorá nás týrala s interpunkciou.

Jazyk a novinárčina sú pre mňa základ. Myslím, že vďaka tomu viem dobre formulovať - ​​a mnohokrát sa mi to neskôr v práci hodilo, aj keď novinárčine som sa veľmi nevenovala. Vlastne nič som nerobila zbytočne: šport, novinárčinu ani produkciu. Všetko sa mi niekedy hodilo.

Dnes sa živíte prenajímaním výstavných panelov a usporadúvaním vonkajších výstav. Ako ste sa k tomu dostali?

Vďaka Jirkovi. V roku 2004 sme spolu boli v Nórsku, kde režíroval v Národnom divadle v Osle. Bola som tam zúfalá, pretože som nemala čo robiť. Prechádzali sme sa vtedy pri mori, kde bola úžasná vonkajšia výstava fotografa Yanna Arthus-Bertranda.

Bolo to v otvorenom priestore na brehu mora, davy ľudí, jednoducho nádhera. A Jirka napadlo: "Čo keby si to priviezla k nám?" Trvalo mi dva roky, než sa mi to podarilo. Kúpili sme panelový výstavný systém zo Slovinska, nechali sme ho zrepasovať, ale pretože sme zistili, že má nejaké muchy, vymysleli sme vlastný výstavný systém, na ktorý mám priemyselný vzor.

Teraz máme všetky výstavné panely len na solárny pohon, takže už nepotrebuje elektrickú sieť. Inštalácia aj jednotlivé panely teda môžu byť prakticky kdekoľvek. Paradoxné je, že to, k čomu dal Jirka podnet, mi vlastne dnes umožňuje sa o neho starať doma.

Mám fungujúcu firmu a vďaka nej som mohla byť takmer denne s Jirkom v nemocnici a potom aj v rehabilitačných zariadeniach a zároveň zvládať dievčatá. Niečo také by som si v bežnom zamestnaní nemohla dovoliť.

S Jiřím Menzelom ste sa zoznámili, keď ste mali 22 rokov. Už ste s ním skoro polovicu svojho života. Ako sa váš vzťah odvtedy zmenil?

Každý vzťah je cesta zo schodov dole. Záleží na tom, ako rýchlo sa z tých schodov ide. My sme k tomu s Jir...