Najhorší život je plus mínus v päťdesiatke. Ak niekto bazíruje na presných číslach, je to vraj v štyridsiatich siedmych. To býva veľmi zlé. Ženám dochádza, že už sa za nimi muži nebudú otáčať. Bruchá sa zväčšujú a váha stúpa, aj keď na stole je len šalát a voda.
Muži si začínajú uvedomovať, že majú pred sebou posledné roky, kedy ešte žartovanie s mladými dievčatami môže mať nejaký efekt a nebudú považovaní za trápnych dedkov. Zároveň s hrôzou zisťujú, že pri týchto pokusoch už za trápnych dedkov považovaní sú.
S blížiacou sa päťdesiatkou ste na dne
Ani v práci už na nich nič veľké nečaká. Je tam plno mladších, ambicióznych kolegov, ktorí nestoja o pomoc a radu skúsených. Človeku dochádza, že starne, ale zároveň mu ešte staroba pripadá desivá, takže robí všetko pre to, aby nezostarol.
Je v najnižšom bode krivky, ktorá má tvar písmena U a vyjadruje súvislosť medzi pocitom spokojnosti a vekom. Je na dne. Lenže potom tá krivka stúpa nahor. Začína byť zase dobre. A okolo šesťdesiatky je veľmi dobre.
Autorom tejto krivky je ekonóm David Blanchflower. A pozor, nejde o nejakú kresbu vedca, ktorý práve nemal nič iné na práci. Blanchflower je uznávaný ekonóm a univerzitný profesor. Pocity spokojnosti skúma roky, napísal o nich niekoľko štúdií a vyspovedal stovky ľudí.
Takto opísal pocity tých, ktorí majú okolo šesťdesiatky: "Získavajú realistickejší náhľad, naučia sa prispôsobiť svojim silám a slabinám. Ich sen o sebe samých, napríklad že napíšu veľký román alebo sa stanú popovou superstar, sa už dávno rozplynul. Akceptujú, že ich životy sú pravdepodobne dobré tak, ako sú a že je to v poriadku."
Bod zlomu
"Posledné roky v práci nebývajú šťastné," hovorí Libor Ptáček, penzista a vodič kamiónu zároveň. Na obdobie pred šesťdesiatkou nespomína rád. "Neviete, či máte isté miesto. Neviete, čo bude o päť - desať rokov. Skrátka krízové obdobie. Ale keď ho prežijete, uvedomíte si svoje hranice a zariadite si život podľa svojich možností, máte sa potom dobre."
Pracoval v poľnohospod...
Zostáva vám 85% na dočítanie.