Českú verejnosť (a tak trochu už aj slovenskú) pred časom rozdelila osobnosť Milana Kunderu. Presnejšie spor o život spisovateľa, označovaného za „génia románu“, na ktorého dopadá tieň udavačstva.
Jedni tvrdia, že v mladosti žiadneho študenta ŠtB nenahlásil, druhí, že áno a navyše, že je to zbabelec a tyran žien. A tretí tvrdia, že je to úplne jedno, podstatné sú iba jeho knihy.
Dilema, či literárne dielo treba vykladať vo vzťahu alebo bez vzťahu k jeho tvorcovi, je stará ako literatúra sama. Má vôbec zmysel čítať verše o láske od muža, ktorý opustil ženu s tromi malými deťmi? Nuž, asi ako pre koho.
Nás však v tomto článku budú zaujímať trochu iné otázky: prečo si časť slovenskej verejnosti dodnes potrebuje niektorých spisovateľov idealizovať a usiluje sa ich prešľapy zahladiť?
A ako je vôbec možné, že autori, ktorí sa vo svojich dielach zaoberali tými najvyššími ideálmi, hromadne zlyhávali za vojnového slovenského štátu aj za komunistickej totality?
Zahladzovaná kolaborácia
Keď v roku 2009 vystúpil publicista Peter Getting na konferencii s názvom Kolaborácia a odboj na Slovensku a v krajinách nemeckej sféry vplyvu v rokoch 1939 – 1945, rozhostilo sa po jeho príspevku v sále ticho.
Hoci pred historikmi predniesol fakty o období spred vyše sedemdesiatich rokov a mnohé boli v odbornej obci známe, viaceré zazneli úplne prvý raz a zhromaždil ich v kontexte, ktorý nazval „umeleckou kolaboráciou“.
A najmä boli v rozpore s obrazom, aký o nemalej časti našej spisovateľskej obce dlhodobo vytvárali – a do veľkej miery dodnes vytvárajú – médiá či učebnice literatúry.
Témou príspevku bola umelecká kolaborácia slovenských literátov počas vojnového slovenského štátu. A teda aj počas obdobia slovenského holokaustu.
„Isteže, totalita by existovala aj bez ich podpory, avšak treba poukázať na málo ...
Zostáva vám 85% na dočítanie.